Kto sa postí, a kto nie. Nie všetci sa po tieto týždne pridržiavajú nepísaného kresťanského kánonu. Ak, potom s benevolenciou, sťaby nepríkazovo, prežívame aj pôst. Nepriamo z neho vybočujeme vďaka koronavírusovej pasci, v ktorej sme sa ocitli. Zväčša sme totiž pracovne doma, a tak je neodolateľným lákadlom šteklenie chladničky či skúmanie gurmánskych dobrôt v komore.

Nenačim ani vedecké výskumy, aby sme sa presvedčili, ako nám redukcia pohybu až frmolu, na aký sme boli zvyknutí, zasiahla do línií. Stačí tu i tam postáť na váhe a podaktorí prepadajú panike. Čo je horšie, obchody s odevmi sú zavreté do odvolania, a tak sme voľky-nevoľky, keďže sú nám naše háby pritesné, presedlali na tričkovo-teplákový strih. Vcelku nám to ale vyhovuje. Napokon, keď z obývačiek pracovne komunikujeme v konferenčných debatách, kameru si nastavíme zvyčajne na tvár. Dnes sú vzácne úsmevy bez rúšok.

Už druhý rok – či na Slovensku, v Maďarsku a inde v Európe a vo svete – vládne v slovníku najfrekventovanejších pojmov „doby covidovej” okrem mydla, horúcej vody, rozostupov, rúšok, sociálnej odlúčenosti a aktuálne vakcín, práve práca z domu. Všetkým profesiám, prirodzene, nie je dopriata. A tak sa v pauzách medzi pracovnou činnosťou uvoľňujeme z ponurej osamelosti surfovaním po facebooku, aj s koloritom vtipov viac či menej vkusnej sebareflexie. Čas nás v mizérii, s ktorou sa boríme, učí nebrať všetko smrteľne vážne (aj keď ide o životy), hoci zajedno dodajme, že to ešte zďaleka neznamená otupenie našich citov.

Naopak. Jesto dosť možností, priam na dočiahnutie ruky, aby sme pookriali na duši, dopriali rozlet predstavivosti. Hoci sa traduje, že najlepším priateľom človeka je pes, predsa len v mnohých z nás, hoci vieme prejaviť vľúdnosť k domácim miláčikom, vzbudzuje túto asociáciu kniha. Objektívne síce neživá, no silou príbehov, posolstiev a múdrostí – pravda, ak siahame po literatúre, ktorá obodruje emócie a zážitkovosť poznania – večne živá riava myšlienok, ktoré povznášajú, kultivujú. Pričom aj v tomto roku sa tak mnohí autori, ako aj tituly, priam núkajú svojou symbolikou, výročiami.

Ak v slovensko–slovenskom dialógu z oboch strán Dunaja pozitívne reflektuje na prozaicko-poetickú spisbu nielen čitateľská obec a vkus, ale celej tematike aj s priazňou naklonené médiá (medzi Slovačou v Maďarsku Ľudové noviny s prílohou Lúč, na Slovensku ústretový vo vzťahu k tvorbe krajanov Literárny týždenník), potom sa s najlepším úmyslom priam núka časozber jedinečného jubilujúco-pripomienkového kvarteta. Nože si skúsme v dňoch, keď viacerí s úľubou vo svojej záhrade vykopeme voňavý chren k túžobne chystanej veľkonočnej zaúdenej šunke, vo chvíľach, keď sa myšlienkovo potúžime vhĺbením do kníh, opäť zalistovať v dielach či zbierkach „pilíšskeho triumvirátu” či v jedinečnom dotyku s literárnym slovom z materskej vlasti.

Ako mnohí už dobre šípite, spresním a doplním. Literárny trojzáprah pilíšskych rodákov vás už pred Veľkou nocou zdatne pokropí živými slovami – od februára osemdesiatnika – Kestúčana Zoltána Bárkánya Valkána, 10. apríla si dúškami veršov pripomenieme nedožitých 80 rokov Santovčana Alexandra Kormoša, kým Mlynčanovi Imrichovi Fuhlovi by sme najradšej, ctiac si povery, prišli zablatení na Katarínu (aby boli Vianoce biele...) popriať k jeho šesťdesiatke zdravie a nový tvorivý nádych, ba zároveň zvestovať aj to, že „COVID už ninto”!

Kým sa, verme, v časoch po ozaj poslednej šibačke bez kúpačov, načítate ešte dosýta, s bázňou vám odporučím legendu slovenskej prozaickej tvorby – Vincenta Šikulu. A nielen preto, že si v tomto roku pripomenieme dve významné výročia rodáka z Dubovej, bez ktorého by Modra a jeho vybájený dom na Hamrštíle – aj vďaka spomienkam Vincovej dcéry Verony, rovnako skvostnej spisovateľskej rozprávačky, nemal veru šmrnc. V júni si pripomenieme už 20 rokov, čo tu Vinco nie je s nami. Ak by tu bol, určite by som mu v Bratislave ako susedovi „za rohom” zavinšoval k jeho 85-ke v deň, ktorý nás aj okrem iných pohnútok spájal rovnakým dátumom narodenia – 19. októbra, nejaký typický jesenný verš s podmanivým buketom vína, pri ktorom sme občas v Starej tržnici rozvili naše debaty o svete a o nás.

Nuž, naše životy sú a plynú takpovediac „pol na pol”. Medzi zemou a nebom. V dobrom aj horšom, pretože zlo neradi vpúšťame do našich príbytkov. Radšej, ak už niet inej voľby, sa pohrúžime do samoty. Tak ako aj spomínaní majstri pera. Aby následne vydali svedectvá svojich posolstiev. Vincent Šikula to úprimne vyjadril: „Literatúra sa píše v samote, no vždy je jej túžbou dostať sa k iným, aj keby bola akokoľvek osobná.”

Ľudo Pomichal