Vskutku mi postačila strohá informácia na facebooku „Ľudoviek“, ktorá oznamovala, že máj v kalendári je okrem láskyplného hrkútania aj časom maturitných očakávaní. Aj slovenskí gymnazisti v Maďarsku vchádzajú teda cez bránu skúšok do nepredvídateľného sveta dospelosti v ústrety rozkošateným výzvam, ambíciám, vysneným túžbam.

Hoci je ich početnosť skromná, zaplať pánboh aj za tých šestnásť maturantov, ktorí sa v koronavírusovom strese pasovali s témami písomných skúšok v Budapešti a Békešskej Čabe. Pridal som sa k tým, ktorí im na diaľku stískali palce, aby čo najlepšie obstáli. V ich veku a najmä v atmosfére, ktorú aj tento rok poznačili maturity v rúškach, túto vzpruhu potrebovali.

Ale čo ďalej? Aké snujú plány? Kam nasmerujú úsilie po poznaní, profesijnom zameraní, ako vykročia na strastiplnú púť za naplnením životnej sebarealizácie? Rozhodujú sa sami, a či si v debatách s rodičmi, ale aj pedagógmi, ktorí azda najlepšie poznajú potenciál svojich zverencov, dokážu reálne nastaviť svoj motivačný kompas? Plusy a mínusy, pre a proti, dilemy a váhania – a či aj pevnosť nemenných rozhodnutí? Emočné vypätie dozaista lomcuje mladými dušami. Súdiac aj podľa skúseností zrelých generácií, naša vnímavosť k študujúcej slovenskej omladine v Maďarsku sa vari aj preto neraz prelína až so súcitom.

Lenže, ruku na srdce: k žiadnemu zmysluplnému cieľu nevedie cesta ružovým sadom. Nepochybujem o tom, že to vie aj deväť čabianskych a sedem budapeštianskych maturantov. Koľkí z nich si ale vyberú doslova cestu tŕnistú, nevydláždenú, nepoznanú, a teda bez mäkkých vankúšikov v rodičovskom zázemí? S tým, že sa ich túžby po poznaní i objavovaní budú snúbiť s príbehmi, ktoré napísali počas vysokoškolských štúdií v bývalom Československu a čochvíľa tri desaťročia aj v samostatnom Slovensku ich predchodcovia.

Bez zveličenia, bol by to rozsiahly zoznam desiatok zvučných osobností spomedzi Slovače v Maďarsku. Tých, ktorí si z domoviny svojich predkov okrem vysokoškolských diplomov, prevažne z najprestížnejšej bratislavskej Univerzity Komenského, priniesli domov, ovenčení životnými skúsenosťami, aj precítený vzťah k slovenskému jazyku. Anna Divičanová, Anna Kováčová, žiaľ, už nebohá Anna Ištvánová, Gregor Martin Papucsek, Michal Lásik, Ján Fuzik, Imrich Fuhl, Alžbeta Hollerová Račková, Eva Fábiánová a ďalší, ktorí desiatky rokov predstavujú intelektuálny predvoj Slovákov pod pravým brehom Dunaja, sa stali ozajstnými prímermi pre nasledovníkov. Pretože prijať výzvu študovať v zahraničí, hoci medzi svojimi, si okrem dychtivosti po nepoznanom žiada aj dávku odriekania, pokory a osobnej statočnosti.

A tak i preto po úspešných skúškach treba dodať tohtoročným i budúcim maturantom odvahu a odhodlanie, aby sa smelo a sebavedomo zaujímali o vysokoškolské štúdium na Slovensku. Veď aj na akademický rok 2021/2022 ponúkajú vysoké školy v SR šiestim Slovákom v Maďarsku vládne štipendiá Slovenskej republiky. Takúto šancu neslobodno premrhať. Tobôž preto, že slovenská národnosť v Maďarsku potrebuje novú inteligenciu ozaj ako soľ.

Majme na zreteli osoh z toho, keď sa po skončení vysokoškolského štúdia na Slovensku vracajú Slováci z Maďarska do svojich rodných hniezd – žúp a miest. Okrem odbornosti vyzbrojení aj živým spisovným slovenským jazykom. Práve oni po návrate môžu byť v domovskej krajine kýženou zárukou, fundamentom a zajedno aj nádejou, že slovenská reč v jej variabilnom využití sa v prostrediach Slovače v Maďarsku bude ďalej rozvíjať a šíriť. Nože, skúsme viac a častejšie s mladými, vrátane práve zmaturovanými, zhovárať sa o tomto ich vklade a individuálnej zodpovednosti nielen za seba a vo svoj prospech, ale aj pre službu slovenskej národnosti v Maďarsku. Merkujme na to, vkladajme im to do sŕdc. Tisícnásobne sa tento kapitál, aj na radosť tých, ktorí ho zúročia, vráti priehrštiami novo sa formujúcim generáciám Slovákov v Maďarsku!

Ľudo Pomichal