Oproti opustenej, no už nespustnutej, novou čelnou fasádou osvieženej historickej budovy Evanjelického lýcea v Banskej Štiavnici, prisnil sa mi v októbrovom splne babieho leta príbeh. Symptomatické bolo, že z okna Penziónu na Trojici, už dve desaťročia bašty mojich štiavnických pobytov, ma so slnečným svitom predierajúcim sa spoza Kalvárie, zo snenia vytrhol ani nie obraz, ako v týchto miestach skôr pravidelný úkaz. Hŕstka turistov z Maďarska sa kochala pamätnou tabuľou na slávu poeta Alexandra Petroviča – Petőfiho.

Zvykol som si na tento pohľad, roky-rokúce sem chodia naši susedia spod pravého brehu Dunaja prejavovať úctu k svojmu (napriek pohŕdavému Sándorovmu odslovenčeniu, symbolicky, odkazujúc na Petőfiho slovenských predkov, čiastočne i nášmu spoločnému) arcikniežaťu slova a verša. Počas celého roku tu nepretržite z obnovujúcich sa symbolických venčekov pred vchodom do lýcea veje stuha s červeno-bielo-zelenou trikolórou. A to ide iba o jedno, akiste najligotavejšie sklíčko v mozaike dotykov hrdej maďarskosti v nostalgii uhorskej slávy v odjakživa viacvrstvovom slovensko-nemecko-maďarsko-židovskom meste na priesečníku spoločnej histórie. Aby v tej novej sa v Banskej Štiavnici (po nemecky Schemnitz, po maďarsky Selmecbánya), dobre vodilo aj so Slovenskom sa zžívajúcim Rusom, Ukrajincom, Gruzíncom...

Štiavničania sa v čase „globálneho internacionalizmu“ prejavujú ako ústretoví hostitelia opatrujúci si povesť svojho mesta. V írečitosti úsmevného koloritu „štjavnyckého Nácka“ chlácholia návštevníkov spoza hraníc všakovakými lákadlami, vrátane Domu lásky ochraňujúceho pamiatku Andreja Sládkoviča. Jeho Marína sa skvie v jedinečnej multimediálnej Banke lásky. Dom, ktorý patril rodine Pischlovcom a v ktorom Marína vyrastala a po vydaji za rodičmi vyvoleného pernikára Gerzsu prežila svoj tristný život, patrí dnes stálej expozícii projektu oslavujúceho rozsahom najväčšiu ľúbostnú báseň na svete.

Je príjemné, keď si v Banke lásky uchovávajú do trvalých „ľúbostných zásuviek“ spečatenie svojich citov aj mladé páry z Maďarska. O to viac, že ak už nie inde, tak určite na tomto mieste sa môžu dozvedieť čosi viac aj o období, keď kúštik povyše na Námestí sv. Trojice si ich „básnická modla z Malého Kerešu“ – hoci nie dlhý čas – podávala kľučku s lyceálnym „spolubratom“ Andrejom Sládkovičom. Ba i to, že v časoch, kým sa fičúrsky Alexander ešte tvrdohlavo nezahľadel do nematerinského maďarského jazyka, bol jeho konfirmačným tútorom v roku 1833 nik iný ako evanjelický kňaz Ján Kollár. A Kollár prijímal 10-ročného Petroviča (Petőfiho) do lona cirkvi v kostole na Deákovom námestí v Pešti po slovensky!

To sa už dostávam k východiskovému jadru aj s patričnou výzvou. Do slovenskej Budapešti. Veď kedy, ak už nie na budúci rok, je hodné oprášiť výnimočné slovenské stopy, najmä kultúru ducha, slova a vlastenectva, ktoré tu pre nás s vrúcnosťou odkázali s pridanou hodnotou nezabúdania naše osobnosti, národovci. Na čo i len ich vymenovanie by nepostačila príloha. Napokon, publikácie o významných Slovákoch v historickom Budíne či Pešti, ktoré vytvorili Anna Kováčová (Po stopách slovenskej minulosti Budapešti), Ladislav Petro (slovenskú slávu v metropole Maďarska pripomína v dvoch vydaniach), ale aj ďalší literáti, dokumentaristi, najmä však výskumníci a etnografi, nám približujú v odkrývaní histórie z prostredí Békešskej Čaby, Sarvaša, Slovenského Komlóša, Senváclavu, oblasti Pilíšu a ďalších, že máme byť aj my, Slováci z oboch strán Dunaja, na čo hrdí. Slovenskosť v Budapešti aj inde v Maďarsku je pevne zakorenená, a len tak ju nič nerozkolíše.

Kým sa mi raz zazdá sen, že pred rodným domom Alexandra Petroviča/Petőfiho sa raz vo vetríku pripomienok zachveje v Malom Kereši bielo-modro-červená trikolóra s dvojkrížom na počesť slovenských rodičov génia verša, som presvedčený, že už na „polceste“ oživovania a prinavrátenia slovenskej pamäte v Budapešti v následnosti dvoch výročných jubileí Jána Kollára (v roku 2022 si 24. januára uctíme 170 rokov od jeho úmrtia, v roku 2023 zasa 29. júla 230. výročie jeho narodenia) sa na pôdoryse vstupu do Lutherovho domu na Rákócziho triede počas vďakyvzdania Jánovi Kollárovi – aj v rámci projektu rekonštrukcie znovuzískaného chrámu slovenských evanjelikov – tak stane!

Myseľ k takýmto počinom je uzrozumená a pozitívne naladená. Už si len vysúkať rukávy!

Ľudo Pomichal