Vo všeobecnej rozprave na plenárnom zasadaní parlamentu sme posledné dva týždne preberali zákon o splnení rozpočtu za rok 2020, stanovisko Výboru národností v Maďarsku prezentoval predseda výboru. Návrh zákona sme prerokovali na svojom zasadnutí 18. októbra. Náš výbor zasadal aj 26. októbra, v ten istý deň som sa zúčastnil zasadnutia Kultúrneho výboru parlamentu, ktorého som tiež členom.

Kultúrny výbor prerokoval pripravovaný zákon o splnení rozpočtu za rok 2020, avšak okrem toho sme si tam vypočuli aj výročnú správu generálneho riaditeľa Archívu štátnych bezpečnostných služieb a ombudsmana pre školské otázky. V prvom prípade z národnostného pohľadu bolo zaujímavé počuť správu o tom, aká je spolupráca s podobnými inštitúciami okolitých krajín, medzi nimi aj so slovenským Ústavom pamäti národa. Trochu ma prekvapilo, že tieto archívy si vymieňajú množstvo dokumentov, ktoré sa týkajú buď priamo tej druhej krajiny, alebo občanov druhého štátu.

Zaujímavá bola aj správa školského ombudsmana, v ktorej prezentoval svoju činnosť v priebehu roka 2020, čiže v období, keď tak základné a stredné školy, ako aj univerzity vyučovali počas školského roku väčšinou na diaľku, čiže žiaci a študenti zápasili s ťažkosťami digitálneho vyučovania. Ombudsman na základe iniciatívy žiakov, rodičov i učiteľov skúmal v tomto období hlavne pozadie digitálneho vyučovania, či boli všade a vždy zabezpečené podmienky pre každého žiaka získať vzdelanie na takej úrovni, ako sa očakáva v dvadsiatom prvom storočí. Neprekvapilo nás, že dostal viacero signálov, podľa ktorých napriek pomerne pružným reakciám vlády na zmeny pandemického vývoja nie každý žiak a študent mal pocit, že dostáva primeranú pomoc, aby mohol pokračovať vo svojom štúdiu. Ako povedal, najväčšie ťažkosti prežívali žiaci – ktorí potrebujú osobitnú školskú výchovu – a ich rodičia. Ale vyvrátil všeobecne rozšírený názor, že na dedinách boli podmienky digitálnej výučby horšie ako v mestách. Vďaka učiteľom, ale aj samosprávam menších obcí, sa vo všeobecnosti podarilo zvládnuť výzvu pandémie aj v menej rozvinutých oblastiach krajiny.

Na Výbore národností sme si vypočuli správu ombudsmanky, zodpovednej za národnostné práva. Vyzdvihol by som jej stanovisko vo veci uplatnenia práva používať národnostné mená vo všeobecnosti a v oficiálnych dokumentoch. Čo nás, teda každého člena výboru prekvapilo, je nízky počet vydaných osobných dokladov s národnostnými menami. Ako vieme, máme možnosť požiadať o občiansky preukaz a cestovný pas, v ktorých bude uvedené naše meno aj v našom národnostnom jazyku. Pre Slovákov v Maďarsku takéto občianske preukazy vydali v celej krajine dva, z ktorých jeden je môj. Je síce pravda, že získať takýto doklad ani napriek pomerne rozpracovanému legislatívnemu pozadiu nie je ľahké, ale toto číslo je aj tak veľmi nízke. Rád by som preto vyzval predovšetkým mladých Slovákov v Békešskej župe, aby teraz, v krátkej dobe požiadali o takýto dokument, lebo ja sám som si svoj nový dvojjazyčný občiansky preukaz vybavil práve v Čabe 8. októbra. Pravdepodobne si tam zapamätali metódu, ktorou treba vyplniť tento typ preukazu.

Druhá otázka, ktorú ombudsmanka obšírne prezentovala, je prístup k službám verejnoprávnych médií – televízneho a rozhlasového vysielania v národnostnom jazyku. Ani tu nie sme veľmi v centre pozornosti, lebo napríklad dostupnosť slovenského vysielania rozhlasu obmedzili dotyčné orgány s argumentom, že necítia záujem zo strany poslucháčov. Vraj napriek tomu, že právo na národnostné vysielanie máme, nevidia, žeby sme ich počúvali, alebo pozerali.

Národnostné práva platia pre nás len vtedy, keď sami ich pokladáme za dôležité, a využijeme všetky možnosti na ich uplatnenie. Veď ak úrady nevedia o tom, že Slováci stále existujú a majú isté požiadavky voči nim, tak sa nečudujme, keď na nás zabudnú aj v iných prípadoch.

Anton Paulik