Napriek tomu, že už po druhý rok nám najkrajšie sviatky znepríjemňuje nezvaný hosť, obmedzujúci nás v priestore i čase, tu štedro, inde zas striedmejšie, ale predsa – hodujeme. Ak aj opatrnejšie ako kedykoľvek predtým zvažujeme na Slovensku početnosť sociálnych kontaktov, dokonca aj rodinných, atmosféru obdobia Vianoc si túžime užiť, vychutnať.

V teple vlastných príbytkov, keď už sme v Bratislave aj inde museli oželieť vôňu horúcich placiek či dráždivú esenciu grogu na neodmysliteľných gurmánskych a remeselníckych trhoch. Namiesto nich priam desivý obraz, keď na rozľahlom Hlavnom námestí v srdci Starého Mesta osihotený rozžiarený vianočný strom počas všedného popoludnia obdivuje iba zopár náhodných chodcov.

Hoci adventné stíšenie v očakávaní príchodu Božieho syna by malo byť apolitické, voľky-nevoľky si dnes okrem vcelku logických obmedzujúcich opatrení zvykáme aj na to, či predtým, ako začneme vábiť brava von z chlieva na „posledné kvíkanie“, nevyčkáme radšej na zasadnutie pandemickej komisie, odporúčanie hlavného hygienika krajiny, rozhodnutie vlády. Konzílium je totiž nielen širokospektrálne, ale občas spektakulárne, ak nie občas teatrálne, až má človek pocit, že na kovid je expert – ako u nás tradične na hokej či futbal – každý. A tak sa prieme, sporíme, hádame. Aj právom. Veď čo ak sa do limitu šiestich ľudí nevmestí „siedmy statočný zabíjačkový“, ktorý odchytí v akurátny okamih, ktorý neslobodno premeškať, krv na krvavničky. Há? Svinka si žiada živú odbornú asistenciu. Tu čísla, ako sa vraví, nepustia. Dištančne to nejde, všemohúci internet je zbytočný. Nuž veru, jeden by neveril, akú galibu môže spôsobiť nejaké paskudné písmenko z gréckej abecedy.

Kým na ťapši zaškvrčí cigánska pečienka, zavoňajú pečené klobásy a hurky, omamná „mamoukina“ sárma či zabíjačkový paprikáš a gazda domu odštupľuje k prípitku päťročné slivky v tekutom stave, hoci práve na takejto rodinnej seanse to nie je zvykom, skôr symbolicky nesystémovo „prozaicky“ odbočme. Vianočný čas, obyčaje a mnohé, čo zaváňa rýdzim slovenským folklórom, sa totiž určite nekoncentruje iba na jazyku, v chuťových pohárikoch. Kračún a dni s ním spojené až do Troch kráľov viažu počas voľkania si v tomto čase na seba aj „koštovku“, ktorá nasýti ducha.

Dni pred príchodom nového a verme i nádejnejšieho roku 2022, si napriek tradičnej rodinnej zomknutosti každý rád ukradomky či vedome odkrojí ten svoj čas. Na individuálne dumky, pochôdzky prírodou, donekonečna reprízované televízne „trháky“, možno internetové hry, ale dozaista, keďže sme národ čítavý (ba aj sčítaný...?), na priateľa, ktorý nesklame – knihu. Prebrázdil som viacero kníhkupectiev, noviniek aj osvedčených vzácností je neúrekom. Až je kumšt vybrať, hoci napokon aj tu platí, že každý siahne na titul či autora podľa svojho gusta.

Tých náročnejších, obľubujúcich nadčasovú esejistiku či dokumentárnu alebo životopisnú beletriu, by som akiste nastavil na dve veličiny slovenskej kultúry, ktoré si ctíme a velebíme aj za hranicami v slovenskom svete. S ich menami sú totiž spojené aj významné jubileá, ktoré vyšperkujú rok 2022: 100. výročie narodenia Vladimíra Mináča (10. augusta v Klenovci) – spisovateľa, politika, národného dejateľa a bývalého predsedu Matice slovenskej, ako aj 120. výročie narodenia Kolomana Sokola (12. decembra v Liptovskom Mikuláši) – akademického maliara, kľúčovej osobnosti slovenskej grafiky a výtvarného umenia svetového významu.

A keďže priama motivácia je najúčinnejšia, „do pľacu“ dávam pohnútky „baťka“ Mináča, ktoré napísal v jednej z esejí pred 55 rokmi: „Ak sú dejiny dejinami kráľov a cisárov, vojvodcov a kniežat, víťazstiev a dobytých území, ak sú dejiny dejinami násilia, lúpeže a vykorisťovania, potom nemáme dejín, aspoň nie sme ich podmetom. Ale ak sú dejiny civilizácie dejinami práce, dejinami prerušovanej, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby, potom sú to aj naše dejiny. Sme národ staviteľov nie v metaforickom, ale aj v skutočnom slova zmysle: vystavali sme ako murári, murárski majstri a šichníci aj Viedeň, aj Pešť, pomáhali sme stavať mnohé cudzie mestá: nerozrumili sme ani jedno.“

Oddá sa pri novoročných prianiach nebyť iba do seba zahľadený a mimovoľne súznieť s cnosťami vyššími, národnými. Najmä v uvedomení si, že sme národ nepočetný. Hrdosťou na rod, predkov i jazyk ale obor!

Ľudo Pomichal