Ďalší rok príde tak či onak, či naň počkáme, či nie
Aký pamätihodný Silvester ste zažili? Viem, nie veľmi duchaplná anketa na Silvestra, ale za tých 34 rokov, čo pracujem v rozhlase, a vymyslela som už desiatky kreatívnych tém, mi tentokrát táto pripadala ako najvhodnejšia.
Najprv som sa zamyslela, čo by som odpovedala ja. Napriek tomu, že o pár dní budem oslavovať šieste X, ak si mám spomenúť konkrétne na jeden, tak to bolo v roku 1972. Prečo? 27. decembra prišla na svet moja o 8 rokov mladšia sestrička Danka. Vtedy si ešte nechávali rodičky v nemocnici týždeň a tak prišiel koniec roka bez mamy. Aj dnes si viem presne spomenúť na jeho atmosféru. Vonku zima, my traja – otec, ja a odo mňa o 4 roky mladšia Janka – sedíme v obývačke, televízor je zapnutý, na stole všeličo dobré, hlavne sladké oplátky, ktoré nám na Vianoce pekávala babka, a my pijeme STRIK. Tak som to potom každému, koho sme stretli, vykladala, že mám malú sestričku a s tatinkom sme na Silvestra pili strik. Vidím to ako dnes, ako nalial do pohára trošičku bieleho vína a doplnil ho sódou. A pamätám si presne na to, že som videla – cítila, aký je šťastný. Nevadí, že tretia dievka, šťastní sme boli všetci.
Keď som sa vypytovala svojich respondentov, nie vždy si vedeli spomenúť na niečo výnimočné. Jedlo sa, pilo, zabávalo, pozeral televízor a nik nespomenul ani zvlášť dobrý program v televízií. Jedna folkloristka mi hovorila, že raz na Silvestra ostrihali kamaráta. Oslavovali spolu viacerí členovia súboru a pod vplyvom alkoholu sa pár dievčatám podarilo presvedčiť mládenca, že jeho dlhé vlasy sú nemožné, tak sa vzdal a ráno 1. januára pri pohľade do zrkadla čudoval. Keď mi to dopovedala, buchla sa do čela: „Och, veď aj moja dcéra sa narodila na Silvestra!” a so slzami dojatia v očiach dodala: „A onedlho budem stará mama.”
Kamarátka Kata mi odpovedala, že u nich sa na Silvestra nedeje nič výnimočné, vždy sú spolu s deťmi a širšou rodinou, alebo s kamarátmi, ktorí majú deti podobného veku. Hrajú spoločenské hry, jedia, pijú... Po hodnej chvíli skríkla: „Toto sa nikdy nesmie dozvedieť môj muž!!!” „Preboha, čo?” zľakla som sa. „Že som ti povedala, že sa nestalo nič výnimočné, lebo na Silvestra ma požiadal o ruku.” To bolo tak: Pozval ju na výlet do Prahy a tam v príjemnom hoteli s vyhliadkou na vysvietené mesto pustil ich spoločnú obľúbenú pieseň, kľakol si a podal jej prsteň. Povedala áno, hoci sa na neho práve hnevala. Chvíľu predtým chcela totiž z jeho telefónu poslať mame správu (svoj mala vybitý), že sú na mieste a všetko je v poriadku a on, skôr ako jej ho podal, niečo v ňom horúčkovito vymazával. „Naozaj, no povedz, čo som si mala myslieť?” snažila sa ma získať na svoju stranu. Ale potom (keď povedala áno) vyšlo najavo, že pred cestou bol požiadať o jej ruku rodičov a v telefóne bola komunikácia s budúcou svokrou, ktorá sa už pýtala, ako to dopadlo... Dopadlo to dobre. Sú spolu už roky (zatiaľ šťastní) a majú dve krásne deti.
Ďalšia moja kamarátka v čase, keď mala malé deti, dve zamestania a bola stále v jednom kole, mala presnú predstavu dokonalého Silvestra: Byť jednu noc SAMA doma. Okúpať sa, čítať si, pozerať filmy a spať. Zatiaľ sa jej to nesplnilo, ale ani po tom už netúži.
Kamarát (Miško Lásik) sa mi pred rokmi vyznal z úprimnej nenávisti k Silvestru, konkrétne k všetkým delobuchom a ohňostrojom, z ktorých sa zbláznia chudáci psy.
Ale, ako povedal Vlado Valentík, riaditeľ Slovenského vydavateľského centra v Báčskom Petrovci: Ďalší rok príde tak či onak, či naň počkáme, či nie.
Je len na nás, aby sme Silvestra strávili čím príjemnejšie, podľa možnosti tak, aby bol potom príjemný aj ten prvý deň nového roka. Roka, keď budeme znova vstávať, pracovať, vychovávať deti, tešiť sa z vnúčat, športovať, nakupovať, čítať, večer si líhať do postele a modliť sa, aby sa SVET, ktorý nevieme ovplyvniť, nezbláznil a mohli sme to všetko robiť ďalších 365 dní v MIERI.
Iveta Hruboňová