Osemsto rokov si obyvatelia Karpatskej kotliny vo všeobecnosti pekne feudálne spolunažívali – možno aj preto, že ešte nevynašli kodifikovanú maďarčinu alebo slovenčinu, až kým to nepokazil klobúkový kráľ Jozef II. zavedením nemčiny. To sa nepáčilo elite čerstvo tvoriaceho sa národa maďarského, ktorý sa rozhodol z rôznorečovej masy populácie Uhorska vytvoriť jednorečovú, maďarskú. Bez ohľadu či sa to budúcim „Nemaďarom“ páčilo alebo nie, vypukla maďarizácia Uhorska.

Ako rástla politická moc maďarsky hovoriacej elity, silnela i maďarizácia a útoky na slovenskosť v Uhorsku. Maďarská revolúcia resp. jej vodcovia v r. 1848 neboli ochotní priznať ani len minimálne práva inojazyčným skupinám obyvateľstva a nezískali si ich na svoju stranu. Zistili, že je to chyba a až v júli 1849 prijala Semereho (Bertalan Szemere) vláda v Segedíne „opatrenia na zabezpečenie slobodného vývinu všetkých národností žijúcich na území Uhorska“. Ako sa vraví, bolo to s krížikom po funuse a ani nikdy nenadobudli platnosť.

Maďarskí politici pokračovali v potláčaní národností aj po získaní politickej moci v r. 1867, po vzniku Rakúsko – Uhorska. Už v roku 1868 za vlády prvého ministerského predsedu Gyulu Andrássyho prijali národnostný zákon (zák. článok č. XLIV/1868). Zákon stál na téze, že v Uhorsku existuje iba jeden jednotný a nedeliteľný „uhorský (politický) národ“, ktorého základom je maďarský národ. Nemaďarské národnosti (Slováci, Rusíni, Srbi a ďalší) neboli uznané ako samostatné politické subjekty, ale iba ako jazykové a kultúrne spoločenstvá. Zákon pripúšťal obmedzené používanie materinského jazyka na nižších a stredných školách a pod. Jediným všeobecným úradným jazykom v krajine zostala maďarčina. Nebol do života nikdy uvedený. Po nástupe vlády Kolomana Tiszu a prijatí Apponyiho zákonov v r. 1907, boli aj tieto slabé jazykové a školské práva odbúrané a maďarizačný tlak ešte zosilnel.

Nielen maďarizácia Slovákov. Maďarizovalo sa všeobecne. Medzi Chorvátmi, Srbmi, Rumunmi i Slovákmi. Neobjavili sa ani náznaky zjemniť či nebodaj zmeniť drsnú politiku vytvárania jednotného politického maďarského národa. Na druhej strane politická činnosť predstaviteľov nemaďarských národov Uhorska sa zmenila a skvalitnila. Národné hnutia získali relatívne širšiu podporu obyvateľstva, rozširovali základňu a vzájomne sa spájali a spolupracovali v rámci Uhorska.

Vypuknutie prvej svetovej vojny viedlo spočiatku k určitej letargii boja za národné práva „Nemaďarov“. Vojna sa pre Rakúsko – Uhorsko nevyvíjala sľubne a v jej posledný rok sa naplno prejavili odstredivé tendencie. Jednotlivé národy monarchie v nej nevideli budúcnosť. Za pomoci budúcich víťazov začali pracovať (aj Slováci) na svojej štátnej budúcnosti mimo Rakúsko – Uhorska.

V novembri 1918 bolo aj maďarským politikom jasné, že Uhorsko nemôže pokračovať v doterajšej šovinistickej národnostnej politike. I začali konať. Keď vláda Mihálya Károlyiho videla, že všetky nemaďarské národy sa hotujú rozísť s maďarským Uhorskom a aj pokus Oszkára Jásziho navnadiť Slovákov sľubmi o vytvorení „slovenského impéria“ s nejasnými právami i hranicami bol neúspešný, prijala 23. 11. 1918 vyhlásenie: „Ľudová republika všetkým nemaďarským národom! Nemci, Rumuni, Rusíni, Sasi, Srbi, Slováci!“ Prosí ich aby prv než sa odtrhnú skúsili ešte v porozumení žiť a spolupracovať s novou ľudovou vládou. Vyzýva, aby nebojovali proti Magyarországu, ktoré im ubližovalo, lebo dnes je to už nová krajina, kde všetci majú rovnaké práva... Pamätníci píšu, že výzva nenašla žiadnej ozveny u „Nemaďarov“, prestali veriť všetkým maďarským vládam.

Maďari sa nevzdávali, snažili zaplátať všetky trhliny potápajúceho sa Uhorska. Dňa 12. marca 1919 Berinkeyova vláda vyhlásila „XXX. Ľudový zákon o samospráve Tótországu – Slovenskej krajiny“. Obsahoval 15 paragrafov. Zopár zaujímavostí z neho: hranice Slovenskej krajiny nie sú ani približne určené, presne ich vraj určia až po medzinárodnej konferencii (?!). Národy žijúce v Tótországu v spoločných veciach môžu (!) upotrebovať i svoj materinský jazyk. Správny orgán Slovenskej krajiny je ministerstvo, ktoré sídli v Budapešti. Čiže hlavné mesto Slovenska je Budapešť! Slováci zákon zhodnotili: „Zračí sa v ňom maďarské machliarstvo, veľa slovami nedať nič“.

Po páde ľudovej republiky a republiky rád prišiel ďalší pokus presvedčiť „Nemaďarov“ zostať pod maďarskou kuratelou. Vláda Istvána Friedricha schválila 21. augusta 1919 nariadenie: „O zrovnoprávnení národných menšín“. Východiskom je úvodný paragraf, ktorý uvádza, že každý štátny občan Maďarska je úplne rovnoprávny, pre nikoho nemôže vzniknúť výhoda alebo ujma preto, že patrí k niektorej národnej menšine. Ďalšie paragrafy – spolu 15 – toto právo podrobnejšie aplikujú na jednotlivé oblasti života. Ako mnohé iné lákavé ponuky maďarského štátu malo i toto vládne nariadenie prekážku vykonateľnosti. Totiž, každé ministerské nariadenie musí mať za podklad nejaký zákon, ináč je nezákonné. A toto vyhlásenie nebolo kryté zákonom tak ako napríklad Apponyiho zákony. V praxi ponúkaná „národná“ rovnoprávnosť bola len chimérou.

Všetky maďarské návrhy na spolužitie prichádzali neskoro a boli neúprimné. Trianonská dohoda urobila definitívnu bodku za tzv. tisícročným manželstvom Slovákov a Maďarov. Čo si dali Slováci sami sebe odmietnutím maďarských ponúk na zotrvanie v Uhorsku? Politik a vyjednávač v Trianone Fedor Houdek odpovedá: samostatnú a nezávislú Česko-Slovenskú republiku.

A o takmer trištvrte storočia neskôr v roku 1993 nezávislú a suverénnu Slovenskú republiku.

Jozef Schwarz