Do kaviarne Nevzdávamsa (Nemadomfel Kafé&Bár) v VIII. obvode Budapešti, na Barossovej ulici 98 ma zaviedla prvá samostatná výstava fotografií Jána Roszkosa, pôvodne strojára, potom muzikanta hrajúceho na pozaune a zároveň zanieteného fotografa.

Jeho expresívne fotografie baletnej etudy s titulom Býk a panna na stenách kaviarne akoby umocňovali miesto výstavy, ktoré zas posilňujú emocionálne vplyvy multidisciplinárneho umeleckého prejavu, veď na fotografickom projekte sa podieľali okrem fotografa tanečnica a choreografka Zsuzsa Csutorová, baletní umelci Operetného divadla Anna Dávidová a András Kulin a grafičky Bea Kadlicskó a Karina Mendreczky.

Tesne za bezbariérovým vchodom pivničných priestorov, kde sa kaviareň nachádza, sedí vo vozíčku Laci. Milo ma privíta a odprevadí k pultu. Mám dohodnuté stretnutie so zástupkyňou vedúceho podniku, zamestnaneckou mentorkou Silviou Tunyogiovou. Ona je zdravá, ale kvôli bratovi, ktorý má vážnu, nevyliečiteľnú chorobu, presne vie ako ťažko je žiť s nejakým handycapom. Ani v hlavnom meste to nie je jednoduché, vraví , ale na vidieku je to priam biľag. Nielen postihnutý, ale celá rodina je pre okolie poznačená, neprijateľná. Akoby nestačil telesný alebo duševný postih, aj nedostatok pracovných príležitostí pre ľudí s handycapom sťažuje celú situáciu, ba dokonca sa ani nemajú veľmi kde stretať. Tak sa zrodila medzi spolupracovníkmi Nadácie Nem Adom Fel (Nevzdávam sa), založenej v r. 2005, myšlienka urobiť si vlastnú kaviareň. Vytvorili tak priestor, kde sa môžu stretať, porozprávať sa, vymieňať si názory, diskutovať, pracovať, učiť sa, dať si niečo pod zub alebo vypiť kávu. Najprv mysleli len na seba. Vzniklo však miesto, kde dnes pracuje 26 handycapovaných zamestnancov s rôznymi problémami, najmä však s mentálnym postihom, s Downovým syndrómom, autisti, ale sú medzi pracovníkmi sluchovo, zrakovo aj telesne postihnutí, a zároveň kaviareň, kde sa konajú porady, zasadania, rokovania, obedy a kultúrne podujatia. Keď zarobia, budú otvárať ďalšie podobné podniky.

Ako mi povedala Silvia Tunyogiová, snažili sa svojich spolupracovníkov patrične pripraviť, naučiť ich špeciálne učivo, ktoré si každý musel osvojiť, doslova natrénovať, lebo chcú dosiahnuť patričný cieľ. Naučili sa obsluhovať s táckou, ale aj riešiť konfliktné situácie. - Dbáme o to, v akom duševnom rozpoložení sú naši zamestnanci. Snažíme sa im vo všetkom pomôcť.

V princípe v tejto kaviarni funguje všetko tak, ako inde. A predsa nie.

– Máme tu takmer vždy nejaký program. Stará sa o to marketingový odborník Sándor Köleséri. Za oddychový považujeme už aj taký deň, keď sa nedeje nič iné, len na obed príde 60 ľudí, smeje sa Silvia Tunyogiová. V apríli tu usporiadali, okrem výstavy Jána Roszkosa, filmový klub, doplnený o stretnutie s tvorcami, Literárnu kaviareň, zábavný „Krčmový kvíz“, hudobný večer s technológiou optických vlákien, karaoke párty s hudobnou skupinou Animal Cannibals, rozprávkovú terapiu pre dospelých, umelecké fórum a rozhovor s maďarským autorom kriminálnych románov Márkom Csabaim, módnu prehliadku v duchu 50-tych rokov pod titulom Retromóda, nostalgický hudobný večer a v posledný aprílový piatok bude koncertovať zrakovo postihnutý hudobník János Domoszlai, hrajúci na peruánskej flaute a akustickej gitare. Okrem toho, že sa tu pije káva, je kaviareň dejiskom pravidelných umeleckých stretnutí. Filozofiou zainteresovaných je: Každý je dosť bohatý na to, aby mohol iným pomáhať. Každý môže pomáhať, kto chce. Ale v tejto kaviarni každého presvedčia, že sa netreba vzdávať.

E. Trenková

Foto: autorka