Beatrix Hrušková, mladá rodáčka z Irminčoku, je absolventkou sarvašskej slovenskej školy a békeščabianskeho slovenského gymnázia. V štúdiu pokračovala na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. Po úspešnom ukončení magisterského štúdia v odbore učiteľstvo slovenského jazyka a histórie sa usadila v hlavnom meste, kde v súčasnosti pôsobí na slovenskej škole ako učiteľka slovenského jazyka a literatúry. Tentoraz ju však chceme predstaviť našim čitateľom nie ako pedagogičku, lež ako úspešnú výtvarníčku.

– Čo ťa priviedlo k maľovaniu a ako dlho sa mu venuješ?

– Maľovať som začala približne pred ôsmimi rokmi, ešte za študentských čias na univerzite. Ale ako každé dieťa, aj v materskej a na základnej škole som kreslila a maľovala vodovými farbami. Chodila som na krúžky a venovala sa ručným prácam, napríklad navliekaniu korálikov. K maľovaniu som sa vrátila až počas univerzitných rokov. Nemôžem nespomenúť, že sa mi podarilo dosiahnuť skvelé úspechy v súťažiach kreslenia. Začala som robiť portréty ceruzkou a zapísala som sa do Budínskej školy kreslenia, kde som spoznala svojho súčasného učiteľa Andrása Breznayho. Spočiatku som kreslila topánky, čo som si veľmi užívala, ale potom som akosi intuitívne prešla na maľovanie. Môj učiteľ ma usmernil na modely, čo ma na prvé počutie tak veľmi nezaujímalo. Pamätám si, že som prvý model začala maľovať okrovou a modrou, bol to akt. Vtedy som dostala chuť vydať sa touto cestou.

– Maľovanie topánok bolo intuitívne?

– Na hodine maľovania v škole sedel pred nami model a mojou úlohou bolo nakresliť jeho topánky. Vlastne tu by som rada spomenula ešte jeden impulz z hodiny slovenského jazyka na univerzite, kde som si na hodine začala spontánne kresliť svoju ruku. Môj spolužiak ma pochválil a spýtal sa, či chodím na kreslenie, lebo je to celkom dobré. Bolo to približne pred ôsmimi rokmi.

– Ako si spomínaš na začiatky?

– Spočiatku som maľovala temperami, vodovými farbami na klasické výkresy. Počas štúdia na ELTE som bývala na internáte na Rade Ajtósiho Dürera. Pri smetných košoch som pozbierala vyhodené krabice od pizze, na ktoré som potom maľovala menej kvalitnými temperovými farbami, ale aj uhlíkom. Je to veľmi zaujímavé, pretože uhlík rýchlo zmizne z kartónu, dokonca aj vtedy, ak je fixovaný. Takže tieto začiatky boli skutočne neobyčajné. V súčasnosti maľujem na plátno a drevovlákno.

– Rozmýšľala si nad dráhou učiteľky výtvarnej výchovy?

– Istý čas som sa pohrávala s touto myšlienkou, ale zistila som, že k tomu by som sa musela ešte v mnohom zdokonaľovať. Nakoniec ma prilákala terapia umenia. Liečivá sila umenia ma zaujíma viac, než vyučovanie výtvarnej výchovy.

– Čo si treba predstaviť pod pojmom terapia umenia?

– Je to skupinová terapia, mimoriadne zaujímavá aj z hľadiska sebarozvoja. Ale touto metódou napríklad liečia aj na psychiatrii, je to doplnková terapia. Na začiatku je naladenie sa napríklad meditáciou, hudbou, veršami, ktoré prebudia v každom z nás city a reflexy tvorenia. Samotný tvorivý prejav má na každého veľmi dobrý vplyv.

– Kto alebo čo je pre teba najlepšou inšpiráciou pri tvorbe obrazov?

– Je to veľmi premenlivé, ale inšpirujú ma ľudia, nie vždy však konkrétne osoby. Sú to ľudia, s ktorými trávim čas, presnejšie dojmy, ktoré vo mne zanechávajú. Každopádne teda môžem povedať, že ma inšpiruje komunita, ktorá vo mne prebúdza rôzne city a vnemy, čo však nie sú reálne, hmatateľné veci. Z konkrétnych impulzov by som mohla uviesť rastliny či hudbu, ktorú počas maľovania počúvam. Pri prechádzke mestom ma inšpirujú rôzne povrchy stien, napríklad opadávajúca omietka. Aj v tomto prípade ma však viac zaujímajú materiály a to, čo by sa z nich dalo vytvoriť.

– Venuješ sa len abstraktnému umeniu?

– Väčšinou všetko abstrahujem. Samozrejme, keď mám konkrétne zadanie napríklad na hodinách kreslenia, tak danú úlohu splním, ale keď voľne maľujem, tak sa snažím všetko ukázať v abstraktnom ponímaní. Je to pre mňa prirodzené.

– Je to zrejme veľmi individuálne, ale koľko ti zhruba trvá práca na jednom obraze?

– Je to veľmi premenlivé. Ak by som mala spočítať minúty, tak niektorý obraz je hotový za hodinu, ale väčšinou tvorím jedno dielo aj niekoľko mesiacov. Pracujem na ňom, následne ho odložím a po istom čase sa k nemu vrátim. Z estetického hľadiska sa snažím dosiahnuť dokonalosť, ktorá je, samozrejme, mimoriadne subjektívna. Mám však vo svojom portfóliu aj obraz, na ktorom pracujem už päť rokov.

– Tvoríš doma alebo v ateliéri?

– Tvorím doma, ale veľmi rada by som si našla ateliér, tvorivú komunitu, ktorá mi citeľne chýba. Myslím si, že by to bolo mimoriadne inšpiratívne, pretože každý z nás je iná osobnosť, čo sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako pridaná hodnota daného obrazu, pretože si navzájom môžeme pomáhať, ovplyvňovať sa.

– Máš nejaký vzor, či už vo výtvarníctve alebo v osobnom živote?

– So svojimi obrazmi som prítomná na Instagrame, čo považujem za veľký prínos. Dostanú sa ku mne práce mnohých súčasných autorov, ktoré vo mne zanechajú rôzne pocity, dojmy. Ale konkrétny vzor nemám. Za svojho majstra považujem svojho učiteľa Andrása Breznayho. Ale ak by som mala niekoho vymenovať, počas gymnaziálnych rokov som obdivovala diela Botticelliho. V súčasnosti mám rada klasické veľké mená akými sú Picasso, či Monet. Na Instagrame sa stretávam s množstvom obrazov súčasných autorov, z ktorých by som vyzdvihla britskú maliarku Cecily Brownovú. V každom časovom období si viem nájsť diela alebo umelcov, ktorí sú môjmu srdcu blízki. Jedným z mojich najobľúbenejších je Csontváryho dielo s tatranskou tematikou Studenovodská dolina, ktoré som videla už niekoľkokrát.

– Existuje nejaká hranica, na ktorú sa musí maliar dostať, aby mohol začať vystavovať?

– Ja si myslím, že diela možno vystaviť kdekoľvek. Napríklad v Budapešti poskytuje súčasným umelcom priestory na prezentáciu množstvo kaviarní. Samozrejme, sú galérie, kde majú prednosť maliari a tvorcovia z umeleckých škôl. Ale myslím si, že dnes sú hranice skutočne neobmedzené. K dispozícii sú rôzne možnosti na podávanie projektov, ktoré som už niekoľkokrát využila aj ja osobne.

– Ktorý zo svojich doterajších úspechov by si vyzdvihla?

– Určite svoju prvú samostatnú výstavu, ktorú som chcela zrealizovať do svojej tridsiatky. V roku 2018, keď som mala 27, sa mi to vlastne podarilo, pretože moje maľby vybrali do budapeštianskej kaviarne Adna Café. To bol jeden z hlavných míľnikov mojej tvorby.

(DČ)

Foto: Andrea Kiššová