Mestečko Kovačica v srbskom Banáte bolo založené roku 1802 prevažne novohradskými a peštianskymi Slovákmi. Vďaka dielu Jána Čaploviča, ktorý v roku 1928 vydal cirkevné dejiny Kovačice, vieme, že toto okresné mestečko, ktoré sa hrdí prívlastkom strediska svetovej insity, zakladalo 137 slovenských rodín z Novohradskej stolice, 61 slovenských rodín z Peštianskej stolice, 5 rodín z Békešskej stolice a 10 rodín z viacerých Slovákmi osídlených stolíc Uhorska. Spomeniem, že popri počtom dominujúcej Novohradskej stolici (vrátane obcí v terajšom Maďarsku), početní v Kovačici boli aj osadníci z Peštianskej stolice, ktorí sem prišli vo väčšom počte z Jače, Slovenskej Ďurky, Alberti, Piliša, z ktorých potomstvo po nich sa tiež vyznačuje výtvarným nadaním. Takými potomkami sú napríklad známi maliari a maliarky Pavel Hajko (Slovenská Ďurka), Alžbeta Čížiková, Pavel Cicka, Ján Husárik (Jača), Zuzana Vereská a Ján Kňazovic (Alberti). Z Békešskej stolice potomkovia – maliari Martin Paluška (Slovenský Komlóš) a Martin Glózik (Sarvaš). O tunajších maliaroch – samoukoch sa píše v najčítanejších svetových časopisoch a svoj priestor dostali aj v encyklopédii svetového insitného umenia. A to najmä zásluhou tých najoriginálnejších, dnes už nežijúcich: Martina Jonáša a Zuzany Chalupovej a ďalších. Kovačickí insitní maliari majú na dôstojnom mieste Stálu galériu insitného umenia, v ktorej svoje obrazy má už vyše päťdesiatka tunajších insitných maliarov, medzi nimi aj skupina zo susednej slovenskej Padiny, ktorí sú riadnymi členmi galérie. Padina bola Slovákmi založená o štyri roky neskôr, patrí s terajšími 5500 obyvateľmi medzi najslovenskejšie obce v celej Vojvodine.

Insitný maliar, Padinčan Ján Bačúr (*1937), je už najstarší z maliarov kovačickej školy naivného umenia a dá sa povedať, že aj lídrom kovačických a padinských maliarov. Po ukončení strednej školy v Belehrade celý profesijný život a prácu vykonával ako matrikár vo svojom rodisku. Jeho predkovia prišli na Dolnú zem z Dolnej Strehovej. Jeden z Bačúrovcov, Martin Bačúr, bol v roku 1758 a tiež roku 1770 v tejto novohradskej obci richtárom. Zaujímavý dokument o dolnostrehovských Bačúrovcoch som našiel v evanjelickej békeščabianskej matrike zomrelých písanej po slovensky. V roku 1788 tam na starobu zomrela vo veku 69 rokov Iľka, vydatá za Jána Dobrovského, narodená roku 1719 v Dolnej Strehovej. V matrike pri jej mene sa okrem iného píše, že jej otec bol Martin Bačúr a matka Anna. Ján Bačúr, talentovaný maliar, s prirodzenou inteligenciou pre maľovanie mal možnosť sledovať, precítiť a zažiť celý život vidieckeho prostredia v rodisku. Teraz osemdesiattriročný dostal už do kolísky maliarsky talent od svojej matky, ktorá v minulosti obrázkami skrášľovala steny padinských domov. Niet sa preto čomu čudovať, že ho maliarstvo zaujalo už v laviciach základnej školy. Jeho maliarsky kumšt sa však plne prejavil, keď študoval na strednej škole v Kovačici. Tam mal príležitosť sledovať maliarsku tvorbu v tom čase už skúsených insitných maliarov, roľníkov Jána Sokola, Martina Palušku, Martina Jonáša, Jána Kňazovica a Vladimíra Boboša. Ich výtvarné diela akoby mu dali novú životodarnú miazgu pre maľovanie. Najprv kreslil na výkresy, neskoršie sa odvážil nanášať štetcom vodovými farbami obrázky, ktoré videl a cítil. Ďalšie kontakty s kovačickými maliarmi mu pomohli osmeliť sa maľovať olejovými farbami už aj na plátno. Pre Jána Bačúra to bolo prelomové obdobie, v ktorom si veľmi rýchle osvojil prípravu plátna na olejomaľby a tak plne mohol realizovať vlastný maliarsky smer na tému rodisko, ktorú si zvolil ešte v počiatkoch maľovania. Znázorňuje v nej videnie jemu vlastné – dedinu, kde sa narodil, vyrastal, pracoval a zostal jej verný celý život. V rodisku pracoval tridsať rokov vo funkcii obecného matrikára, aktívne hral futbal a navyše musel ako roľnícky syn obrábať vlastné pole a doštudovať na strednej škole v Belehrade. To všetko vo svojej tvorbe, ktorej sa začal naplno venovať až po roku 1980, zužitkoval.

Na svojich obrazoch výrazným koloritom zachytáva obyčaje a každodenný život dedinčanov. Maľuje staré padinské domy, celé ulice, náradie a náčinie a roľníka s ním pri namáhavej práci na poli, na dvore a v domácnosti. Povolanie matrikára mu veľmi pomohlo stať sa aj výtvarným kronikárom postupnej zmeny výzoru a spôsobu života v jeho rodisku a na obrazoch natrvalo figurálnou zručnosťou zachovať pre budúce generácie pamiatky minulosti: ulice, domy, studne, dominanty obce, z ktorých takmer nikdy nechýba monumentálna stavba kostola v strede obce. Významnou časťou jeho maliarskej tvorby sú poľnohospodárske práce na poli a ich rôznorodé zobrazenie s ľuďmi, náradím a zvieratami. Poéziu zimy na dolnozemskej rovine zachytáva často obrázkami, na ktoré si pamätá z mladosti. V zasnežených uliciach maľuje konskú jazdu na saniach, a to rovnako mladých ako starších ľudí oblečených v krojoch, pričom zvýrazňuje tradičné, na modro maľované padinské domy s ich typickou architektúrou. Na týchto obrázkoch nikdy v uliciach nechýbajú pohybujúce, či prizerajúce sa postavy ľudí a dva psíky štekajúce do tejto parádnej jazdy na saniach. Obrazy vynikajú pestrofarebným koloritom a dynamikou znázornenou pohybom zvierat, a to v Bačúrovom prípade najčastejšie koní pri rôznej činnosti a situáciách. Medzi jeho najčastejšie letné motívy patria poľné práce, kde opäť dominuje práca s koňmi a povozom, a to obyčajne v kukuričnom poli s prekrásnymi farebnými plodmi kukuríc a tekvíc. Samostatnú časť, ktorej sa začal venovať neskôr, sú portréty, ktoré sú medzi insitnými maliarmi zriedkavosťou. Jeho tvorbu charakterizujú na obrazoch teplé farby, ktorých voľbu prispôsobuje ročnému obdobiu. Pri letných a jesenných výjavoch, najmä pri obrázkoch z polí prevládajú odtiene okrovej farby a belasá obloha. Pre zimnú krajinku a život uprostred dediny okrovú farbu dáva na oblohu a belasobielu farbu z oblohy presúva na polia a dedinu v podobe snehovej prikrývky. Obrazy Jána Bačúra často prezrádzajú už zabudnutý život, ktorý v Banáte žili najstarší prisťahovalci, slovenskí roľníci. Odborníci o jeho olejomaľbách hovoria, že sú to obrazy rodného domova a že je najhodnovernejším maliarom svojej rodnej Padiny. O svojej tvorbe hovorí: „Maľujem pomaly a s pohodou, v tvorbe sa neponáhľam, aby som za každú cenu namaľoval a predal čím viac obrazov. Snažím sa, aby moje obrazy boli kvalitné, zaujímavé, aby mladé generácie vedeli, ako žili a pracovali naši Slováci v minulosti na Dolnej zemi. Kým kedysi som maľoval len v nedeľu a vo sviatok, po odchode do dôchodku sa tejto činnosti venujem naplno. Prácu na roliach som prepustil svojim deťom.“

Ján Bačúr sledoval štyri ročné obdobia s pestrými farbami a určitými prácami na roli a v dedine, potom zvyky, obyčaje, mýty a legendy pre každé ročné obdobie. Príroda a ľudia zostali v ňom hlboko zakorenené. Silou svojej tvorivej predstavivosti zobrazuje prírodu prostredníctvom svojich obrazov, ktoré prenáša do svojej umeleckej abecedy, ktorá je autentická a neopakovateľná. Vzhľadom na to, že je veselý kolorista, dominujú modré, žlté a iné farby teplej časti chromatického spektra a vynikajúco odtieňujú svetlý tmavý povrch, takže vytvára formy a oživuje rytmus obrazu farbou. Detaily na jeho obrazoch sú zobrazené takmer s fotografickou presnosťou harmonickej farby, či už ide o postavu človeka, zvieraťa, daru prírody alebo určitých predmetov. Zdá sa, že jeho celá práca je založená na kresbe. V celej jeho umeleckej tvorbe portrét zaujíma veľmi dôležité miesto a často zobrazuje svojich priateľov a osobnosti verejného života. Ján Bačúr za polstoročie vytvoril pozoruhodné dielo, ktoré poznajú a obdivujú vo viacerých krajinách. V rámci spoločných výstav predstavil svoje obrazy v desiatkach svetových miest. Jeho obrazy poznajú napríklad v Paríži, Londýne, Melbourne, Seville, Lisabone, Washingtone, Madride, Mníchove, Salzburgu, Stuttgarte, Mexico City, Prahe, Bratislave a takmer vo všetkých väčších mestách na Slovensku. Nevynechal ani obec svojich predkov, Dolnú Strehovú. Pri príležitosti jeho jubilejných 80. narodenín, mu prezident Srbska Alexander Vučič udelil štátne vyznamenanie – striebornú medailu za výnimočné zásluhy v kultúrnej činnosti, zvlášť v maliarstve. V tom istom čase mu Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky udelilo Striebornú plaketu MZV a EZ, ktorú mu na Veľvyslanectve SR v Belehrade odovzdal štátny tajomník (teraz minister) MZV a EZ SR Ivan Korčok.

Ján Jančovic

Foto: autor a archív autora