Zima už dorazila neúprosne, studený vietor roznáša suché opadané lístie po uliciach, kde ľudia zabalení v ťažkých kabátoch a šáloch sa ponáhľajú do tepla svojich domovov. Stmieva sa skoro a napriek chladnému počasiu, alebo možno vďaka nemu, výstavná sieň Slovenského inštitútu v Budapešti sa 14. novembra naplnila milovníkmi fotografií.

Riaditeľka SIB Michaela Pánisová Ležáková privítala hostí, zástupkyňu Slovenského múzea dizajnu Silviu Kružliakovú a kurátorku výstavy Blühová 120Valériu Kršiakovú, ktorá po úvodných slovách záživne podrobne, od fotky k fotke, okorenené osobnými príbehmi, predstavila životné dielo umelkyne. Inštalácia je totožná s koncepciou usporiadania pôvodného jadra fotografií z obývacej miestnosti v byte autorky a zároveň je rozšírená o rad ďalších snímok, čo ponúka nový pohľad na jej životné dielo. Výstava sa snaží poukázať na kontinuitu fotografickej práce Ireny Blühovej, ktorá po druhej svetovej vojne pokračovala s dokumentovaním, rozširovaním pôvodných cyklov, ale aj s tvorbou nových sérií. Expozícia je súčasťou 34. ročníka Mesiaca fotografie a verejnosť si ju môže pozrieť do konca roka.

Irena Blühová sa narodila v r. 1904 v Považskej Bystrici. V mladom veku sa ako úradníčka dostala na Kysuce, do jedného z najchudobnejších regiónov Slovenska, kde nafotografovala svoje prvé sociografické reportáže. Popri kritickej dokumentačnej činnosti sa venovala aj zachytávaniu svojich priateľov pri rôznych športových aktivitách, pričom jej špeciálnym záujmom bolo zaznamenávanie lyžovania či horolezectva v duchu modernistického kultu tela. Blühová väčšinu času strávila na Slovensku, ale spolu s partnerom, maliarom Imrom Weinerom-Kráľom cestovala naprieč Európou, kde prichádzala do aktívneho styku so západoeurópskym modernizmom. Ako samouk sa rozhodla profesionalizovať svoju fotografickú prácu štúdiom na najznámejšej modernistickej umeleckej škole Bauhaus vo Weimarskej republike, tam strávila obdobie medzi rokmi 1931 – 1933, potom sa s nástupom fašizmu v Nemecku musela vrátiť do Československa. Tu tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny stihla absolvovať kurzy filmového oddelenia u Karla Plicku na Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Druhú svetovú vojnu prežila v ilegalite na východnom Slovensku, kde pokračovala vo fotografovaní. Počas svojich peších ciest regiónmi vytvárala fotografie etnografickej povahy. Po skončení vojny sa zameriavala prevažne na portrétne snímky svojich blízkych, avšak od sedemdesiatych rokov minulého storočia začala opäť aktívne fotografovať. Po viac než tridsiatich rokoch rozvíjala svoje pôvodné medzivojnové cykly, ako Život bačov, či Osobnosti, pričom vytvárala aj nové série inšpirované flórou, tematizujúce vek, a aktívne sa zúčastňovala na svojich výstavách doma i v zahraničí. Zomrela 30. novembra 1991 v Bratislave.

(ik)

Foto: autorka