V župnej knižnici v Békešskej Čabe sa koncom novembra uskutočnilo spomienkové stretnutie na počesť Júliusa Tőkésa organizované jeho rodinou. Dialo sa v rámci vernisáže zbierky umeleckých diel tohto aktivistu čabianskeho spoločenského života.

Patril medzi pionierov novodobej éry čabianskej slovenskej komunity, veď stál pri prvých krokoch čabianskeho Slovenského klubu, v tej dobe fungujúceho v národnostnom dome na Békešskej ceste, ktorý vtedy patril pod Župné osvetové stredisko. Po vzniku Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) sa aktívne zapájal do osvetárskej práce a napokon sa stal aj prvým vedúcim Klubu slovenských seniorov, fungujúcom pod ČOS. Pod jeho vedením nastal rozkvet klubu, zapojil členov slovenskej komunity do rôznorodých akcií, umeleckých stretnutí, výstav, dobročinných aktivít. Pritom sa aktívne podieľal na každodennej práci našej organizácie, ako aj na spolupráci so slovenskými muzeálnymi partnermi spolu s muzeológom Jurajom Andom.

Nečudo, že v rámci ukážkovej výstavy jeho bohatej zbierky sú inštalované aj diela slovenských umelcov Štefana Bubána, Jaroslava Uhela, ako aj výtvarníka spätého so súčasnou slovenskou komunitou Zoltána Miklósa Bajiho (BMZ). Július Tőkésnebol iba fanúšikom umeleckej tvorby, ale aj mecenášom prostredníctvom ním založeného združenia Gyopár, aj ako súkromná osoba. Nazhromaždil množstvo diel, veď popri uznávaných umelcoch podporoval aj talentovaných začiatočníkov i tých, ktorí práve zažívali hrboľatú etapu svojej kariéry.

Výstava, ktorá trvala do 21. decembra, bola ukážkou rôznych žánrov z rôznych krajín. Každú sobotu sa v jej priestoroch zišli rodina a záujemcovia na voľnú besedu, na ktorú priniesli svoje spomienky na J. Tőkésai ďalšie diela z jeho zbierky.

A akýže bol náš Július? Mal výbušnú povahu, rýchlo sa nahneval, kritizoval, ale zároveň sa aj rýchlo a s humorom zmieril. Jeho plnohodnotný a obsažný život výstižne charakterizujú slová Sándora Máraiho, ktoré citovala riaditeľka župnej knižnice na dôchodku Szilvia Rakonczásová na vernisáži výstavy:

„O tom, že musíš horieť. Ako vatra, tak musíš horieť. Ako niekto, kto vie, že ho pália z nejakého dôvodu a nemôže, nechce proti tomu nič urobiť. Nestačí pravdu poznať, nestačí ju zapísať, nestačí ju povedať, treba pre ňu horieť, zhorieť, hodiť materiál života i látku tela do plameňov, ktoré naraz pália zvonku aj zvnútra. Túto hranicu, na ktorú sa musia napokon postaviť všetci ľudia, ktorí chcú pravdu, zakladajú dvaja ľudia: kat a obeť. Nedá sa na konci dohodnúť. Všetka prax, skúsenosť a opatrnosť sú márne. Nič nepomáha, nakoniec treba zhorieť, ak chcete, aby zostalo niečo z toho, čo bolo zmyslom vášho života.“

Na záver vernisáže dcéry J. Tőkésa Tímea a Eva pozvali všetkých prítomných na sobotňajšie posedenia. Bolo príjemné počuť historky a zaspomínať si na môjho bývalého kolegu s ťažkou, ale milou povahou. Július, v kruhu čabianskej slovenskej komunity si zanechal hlbokú stopu!

Hajnalka Krajčovičová
vedúca regionálneho strediska ÚKSM v Békešskej Čabe

Foto: autorka