Významný slovenský rezbár a sochár Jozef Ostrovský sa narodil 5. júla 1905 v Chtelnici pri Piešťanoch. Keď sa jeho rodičia presťahovali do Nitry, gymnázium ukončil v Zlatých Moravciach, potom ako 16-ročný sa zapísal do Rezbárskej umelecko-priemyselnej školy v Zakopanom. Tam pod dohľadom pedagógov a umeleckých majstrov vykresal svoje prvé dielka.

Ďalšia jeho cesta viedla spod severnej strany Vysokých Tatier rovno do Paríža – vtedajšieho centra európskeho umenia. Na Akadémii výtvarných umení rástol pod dohľadom prvotriednych odborníkov, až kým štúdia predčasne neprerušil, a to nielen pre finančné ťažkosti, ale i pre netrpezlivosť, a začal podnikať na vlastnú päsť. Naskytla sa mu možnosť pracovať u parížskeho majstra rezbára La Menieaura, s ktorým spoločne v roku 1922 predstavili svoje diela na rezbárskej výstave. Na túto výstavu sa prišiel pozrieť aj etiópsky cisár Haile Selassie, ktorému sa práce Jozefa Ostrovského zapáčili a tak mladý začínajú umelec využil ponuku a odrazu sa ocitol na cisárskom dvore v Addis Abebe. Tri roky tam zhotovoval sochy z čierneho granitu, slonoviny, palisandru a iného dreva. Po talianskom vojenskom vpáde krajinu opustil. Po Níle sa vybral spolu s ďalšími Európanmi do Egypta, kde potom v hlavnom meste Káhira pracoval plné dva roky. Dlho mu však vŕtala v hlave krása umeleckého sveta v Španielsku, a tak sa ako skúsený cestovateľ a bohém nasťahoval do Katalánska. Našiel vhodnú prácu v prístavnom meste Barcelona, kde celý rok reštauroval maorské sakrálne stavby. Po ďalšom trištvrte roku tvorivého pracovného pobytu v Madride ho zastihla španielska občianska vojna a tak jeho najkratšia cesta viedla na staré známe miesto v Paríži. U majstra Menieaura sa celý rok zaoberal sochárskymi prácami. Z Paríža ho zamestnávateľ vyslal na zámorskú pracovnú cestu do Brazílie. Jeho úlohou bolo na rozsiahlom priestore pralesa vyhľadať špeciálne mahagónové drevo a potom v meste Recifé v štáte Pernambuco z neho vytesať 11 metrov vysokú sochu. Keď túto prácu dokončil, rozhodol sa vrátiť na Slovensko. Ani doma sa dlho nezdržal, lebo jeho ďalšia cesta viedla na cisársky dvor do Sofie. Tam v paláci cisára Borisa III. tri roky zhotovoval rôzne diela, počnúc miniatúrami a končiac sochami v nadživotnej veľkosti. Z hlavného mesta Bulharska sa vybral do Nemecka, kde mal možnosť vykonávať samostatné sochárske práce. Keď krajina začala druhú svetovú vojnu, vrátil sa roku 1941 k svojim rodným a zdá sa, že vtedy sa rozhodol ukončiť svoju dráhu búrliváka a cestovateľa.

Jozefa Ostrovského, rezbára vinárskych motívov, reliéfov a sôch osobností národnej histórie, som navštívil v Štúrove roku 1985, keď sa uprostred tvorivých plánov, plný energie chystal osláviť osemdesiatiny. Vtedy v jeho „ateliéri“ – útulnej dielničke v areáli Vinárskych závodov v meste na Dunaji – mal rozpracované dve diela. Jedno, čo do veľkosti a hmotnosti obrovské, ktoré zaberalo podstatnú časť pracovného priestoru, sochu sv. Urbana, patróna vinohradníkov, ktorú potom umiestnili v reprezentačnej sále Vinárskych závodov v Nitre. Teraz toto dielo zdobí priestory vinohradníckej expozície Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre. Druhé, menšie dielo – bustu Marca Aurélia, tvoril výnimočne na objednávku pre múzeum na Trenčianskom hrade. Obe náročné diela bolo potrebné vtedy dokončiť čím skôr, aby aj oslavy jubilanta mohli prebehnúť s pocitom dobre vykonanej práce. Osemdesiatiny však boli aj príležitosťou zhodnotiť dielo majstra, čo svojimi šikovnými rukami vyčaril stovky diel nielen u nás, ale aj za hranicami našej vlasti.

I keď sa už vtedy štyridsať rokov venoval prevažne tvorbe a zhotovovaniu vinohradníckych motívov, jeho začiatky boli trochu inakšie a veľmi pestré. Zo začiatku pracoval na rôznych objednávkach, ale po skončení druhej svetovej vojny sa preorientoval na vinohradnícke motívy. Roku 1947 odovzdal pre Slovenské vinárske družstvo v Pezinku prvé reliéfy na 12 sudov. Potom už nasledovali objednávky z Vinárskych závodov v Bratislave, Modre, Trnave, Nitre, Vrábľoch. V roku 1969, i napriek dôchodkovému veku, ho prijali za kmeňového zamestnanca podniku Vinárske závody Nitra, prevádzka Štúrovo. Tam spokojne s fortieľom vykonával rezbárske práce pre vlastný podnik a iných objednávateľov. S jeho reliéfmi na sudoch sa môžeme stretnúť aj v chýrnych a priestranných družstevných pivniciach v Radošinej, Šalove, Želiezovciach a inde. Okrem diel s vinohradníckou tematikou vytvoril aj niekoľko postáv a reliéfov osobností slovenskej národnej histórie, medzi nimi reliéfy Ľudovíta Štúra, zo sôch Pribinu, Bernoláka, Hollého, ktoré sa nachádzajú nielen v zbierkach múzeí, ale zdobia aj interiéry mnohých súkromných príbytkov.

V roku 2016 v jeho rodisku – chtelnickom kaštieli, usporiadala Malokarpatská galéria výstavu množstva zachovaných diel Jozefa Ostrovského, s názvom „Dláta“. Maestro zhotovil mnoho známych i roztratených neznámych artefaktov, ktoré sa nachádzajú nielen v našej krajine, ale i v zahraničí. Aj keď tento skromný a do istej miery dnes už zabudnutý majster rezbár nedobyl najvyššiu priečku akademického umeleckého sveta, predsa svojským tvorivým prístupom a množstvom diel zanechal za sebou kus poctivej rezbárskej práce. Zomrel v Štúrove roku 1991, kde je aj pochovaný. Pri 30. výročí úmrtia Jozefa Ostrovského mu matičiari v Štúrove umiestnili pamätnú tabuľu na Hlavnej ulici.

Ján Jančovic

Foto : autor, wikipedia