Začiatkom leta sa na sociálnych sieťach na stránke volejbalového klubu Békešskej Čaby objavila informácia, že družstvo bude od začiatku sezóny posilňovať volejbalistka zo Slovenska, kapitánka slovenskej reprezentácie Barbora Koseková. Potešili sme sa, veď slovenská hráčska prítomnosť v najslovenskejšom meste v Maďarsku bude snáď na osoh aj miestnej slovenskej komunite.

Spôsobili sme si navzájom prekvapenie. Ona sa začudovala, že som sa jej prihovorila po slovensky, ja som sa zasa divila, že sa jej Čabania neprihovárajú po slovensky, čo by sa v tomto meste hádam aj patrilo. Ako povedala, dosiaľ vie len o jednom manželskom páre veľmi dobrých fanúšikov, s ktorým sa rozpráva po slovensky, ale inak nie. Ani veľmi nemá šancu sa dozvedieť, kto hovorí na Čabe po slovensky. Zakričia jej diváci najbližšie na zápase: Baša, do toho?

Stretli sme sa v Dome slovenskej kultúry. Nielen pod vplyvom ducha miesta som sa športovkyni prihovorila po slovensky. Barboru som zjavne prekvapila. Nebola pripravená na to, že sa budeme rozprávať po slovensky. Skôr je v bežnom živote v Békešskej Čabe pripravená na anglickú konverzáciu. Po maďarsky nehovorí. Narodila sa síce v Bratislave, kde aj vyrastala, nikto z jej bratislavských priateľov však nehovorí po maďarsky. Prípadne len tí, ktorí sa do hlavného mesta Slovenska dostali z južných regiónov, povedzme z Komárna. V Békešskej Čabe hrá po dvoch rokoch opäť. V dolnozemskej metropole pomohla klubu získať titul. Po jednej sezóne prešla do Temešváru. V polovici sezóny sa vrátila domov. Nielen hrala v pezinskom volejbalovom celku, ale pomáhala mame – trénerke s budúcim volejbalovým pokolením. Športovo sa poobzerala aj v Níreďháze. V polovici sezóny Barbora Koseková prešla do najsilnejšej ligy sveta vo farbách talianskeho klubu Delta Informatica Trentino. Aby mohla viac hrať. Koronavírus zasiahol aj do života klubu podávajúceho vynikajúci výkon. Slovenská nahrávačka najprv žila mesiac v karanténe v byte v Trentine a po oficiálnom zastavení zbierania bodov, po návrate domov prežila dvojtýždňovú karanténu s celou svojou rodinou. Pred tromi mesiacmi dostala Barbora angažmán v Békešskej Čabe. Podľa správ v médiách sa predseda klubu Adam Baran vyslovil veľmi pozitívne. Kapitánku slovenského reprezentačného družstva poznajú, z ľudského, aj z odborného aspektu sa hodí do tímu Swietelsky – volejbalový klub Békešská Čaba. Má medzinárodné skúsenosti, pozná čabiansky klub a je si načistom s očakávaniami vedenia. Na druhej strane, Barbora mala z Čaby dobré spomienky a rada sa tam vrátila.

V maminých šľapajach

– Vedeli ste už ako malé dieťa, že sa chcete stať volejbalistkou?

– Najprv som sa naučila plávať a potom som sa zoznámila s tenisom. Volejbal prišiel až o niečo neskôr, keď nás mama spolu s bratom zobrala so sebou do Nemecka, kde bola trénerkou. Mama hrala volejbal v československej reprezentácii ešte aj dlho potom, ako sme sa jej ja a môj mladší brat narodili. Išla som do štvrtej triedy, keď dostala ponuku ísť do Nemecka a my sme išli s ňou. Hlavným cieľom bolo, aby sme sa dobre naučili po nemecky. Prvé týždne boli zložité, ale potom to bolo fakt super. Celá mamina rodina hrala volejbal. Potom už aj ja. Aj otec intenzívne športoval, ale on uprednostnil štúdium. Podobne aj môj brat, ktorý sa nevedel rozhodnúť medzi futbalom a volejbalom. Vyhrala škola a práca, počas štúdia na vysokej škole začal pracovať na nemeckom oddelení spoločnosti Dell a pritom mu už nezvýšil čas na šport.

– Veľmi mladučká ste začali reprezentovať Slovensko medzi dospelými a bolo zjavné, že budete profesionálna športovkyňa. Kedy ste sa rozhodli venovať sa športu na plný úväzok? Možno už v desiatich?

– Určite bola pre mňa najväčším vzorom mama. Neveľmi som vedela, čím chcem byť, až budem veľká, len to som vedela, že volejbalistkou. Od pätnástich hrám za ženy. Dokončila som gymnázium a potom som zmenila klub v rámci Bratislavy. Keďže som nahrávačka a môj post dozrieva neskôr, čím staršia nahrávačka, tým by mala byť skúsenejšia a lepšia, veľmi som sa neponáhľala do zahraničia. Najprv som chcela získať skúsenosti doma a odohrať patričné množstvo zápasov. Aby som sa tak trocha poistila, absolvovala som bakalárske štúdium na ekonomickej univerzite, študovala som medzinárodné vzťahy. Podľa pôvodného plánu som sa chcela stať diplomatkou. Najprv som chcela byť zubárkou, aj som bola na prijímačkách, ale potom mi jedna bývalá volejbalistka povedala, že ak ešte chcem hrať volejbal, tak určite nemôžem študovať na lekárskej fakulte, lebo sa to časovo nebude dať skĺbiť. Tým pádom som na medicínu musela zabudnúť. Keďže som už vedela po nemecky aj po anglicky, najrozumnejšie sa mne i mojej rodine zdalo vybrať sa týmto smerom kombinovaným s matematikou. Pravdupovediac nemala som problém so štúdiom nijakého predmetu. Neviem, dokedy budem budovať profesionálnu kariéru, ani to, či dokončím masterské štúdium a vôbec ako sa budem vedieť uchytiť. Ťažko to je dnes povedať, lebo som hlavou vo volejbale. Mám však plnú podporu mojej rodiny, aj keby som chcela prestať s profesionálnym športom. Samozrejme, kým sa viem posúvať dopredu a baví ma to, tak by som chcela vo volejbale pokračovať.

Európsky šampionát v Bratislave

– Popularite slovenského volejbalu jednoznačne prospelo organizovanie majstrovstiev Európy vlani v Bratislave. Keď som čítala spravodajstvá, mala som pocit, že sa nezastavíte až po olympiádu.

– Slovenský reprezentačný tím sa nedostane ani na majstrovstvá sveta. Európskeho šampionátu, priznám sa, sme sa aj báli. Zápasy sa hrali v Zimnom štadióne Ondreja Nepelu, čo je dosť veľký priestor na to, aby sme ho vedeli reálne zaplniť. Urobili sme všetko pre to, aby sme prvý zápas vyhrali, aby sa ľudia dozvedeli, že Bratislava organizuje šampionát, aby prišli na zápasy. Urobili sme volejbalový bum. Dovtedy som nezažila, že by nás ľudia spoznávali. Písali nám množstvo správ, ako ich veľmi bavíme. Ľudia, ktorí dovtedy vlastne o volejbale nič nevedeli, nás náhle považovali za najobľúbenejšie družstvo. Ani sa nedá opísať, čo sme tam vlastne zažili. Atmosféra bola neuveriteľná. Mali sme non stop zimomriavky. Ešte nikdy som nehrala pred sedemtisícovým obecenstvom. Snažili sme sa užiť si hru. Každú loptu, každý bod sme oslavovali. Majstrovstvá, myslím si, neskutočne pomohli volejbalu na Slovensku. Dovtedy diváci volejbal moc neriešili. Potom ho zrazu objavili. A čudovali sa, a žasli. Inak ho vnímali. Na Slovensku nedávajú do športu príliš veľa peňazí. Ak aj áno, tak do populárnejších odvetví, ako futbal a hokej.

Volejbal v Maďarsku

– Nazdávate sa, že v Maďarsku je to inak?

– Do volejbalu sa v Maďarsku každopádne dostane viac investícií a na zápasy chodí oveľa viac ľudí ako na Slovensku. Nielen na reprezentačné, ale aj na klubové. Aj úroveň je oveľa, oveľa vyššia. Tým, že kluby majú k dispozícii viac peňazí, môžu si dovoliť aj hráčky zo zahraničia a tým pádom je aj úroveň vyššia. Vybavenie haly, pomôcky, starostlivosť – to je úplne iná úroveň ako na Slovensku. Každý rok je volejbal v Maďarsku lepší a lepší. Keď sem idem hrať, tak sa stretám s predsudkami a pochybovačnými otázkami ako „do Maďarska?“. Je to viac-menej blízko a nie je to volejbalová krajina ako Taliansko, Poľsko, či Turecko. Až keď sem prídu a vidia, čo sa tu deje, tak sú milo prekvapení.

– Trénujete každý deň?

– Dvakrát denne, ráno aj večer. Pred večerným tréningom musíme povinne spať. Chodíme na tréningy a v byte odpočívame. Veľmi sa nepohybujeme po meste, preto som ani veľmi nepočula, že niekto hovorí po slovensky. Stále mám pocit, že mám strašne veľa času, ale potom prídem na to, že vôbec nič nestíham. Teraz už budeme mať tréningy aj v sobotu, v nedeľu hrávame priateľské zápasy s maďarskými celkami. Neviem, ako zasiahne korona do plánu zápasov. Pôvodne by sme mali hrať prvý zápas začiatkom októbra.

– O sebe si viem predstaviť, že by som mala niekedy chuť „odblicovať“ tréning. Stalo sa vám už, že sa vám nechcelo vstať na tréning?

– Niekedy mám pocit, že moje telo by chcelo byť už na dôchodku... Veľakrát sa mi stáva, že sa mi nechce vstať. Nie preto, lebo už nechcem hrať, alebo by ma to už nebavilo, či z lenivosti... Niekedy som jednoducho unavená. Najmä, keď je škaredé počasie. Keby som bola v „normálnej“ robote, tak by som si zobrala voľno. Tu si voľno zobrať nemôžem. Neviem si predstaviť, že by niekto z družstva neprišiel preto, lebo nemá dobrý deň. Ja by som si to určite nedovolila. Zdalo by sa mi to neprofesionálne voči družstvu, voči trénerovi...

– Dočítala som sa, že hobby ani veľmi nemáte, lebo naň nemáte čas. Zato však rada varíte.

– Moja mama hrala volejbal zopár rokov v Taliansku a vychovala nás na talianskej kuchyni. Mám rada cestoviny a strašne rada si robím omáčky k cestovinám. Úplne najradšej si robím raňajky. Vychutnávam si ich prípravu. Milujem ovsené kaše. Na sladko. Kedysi som vstávala 5 minút pred odchodom na tréning. Teraz si privstanem, aby som sa mohla najesť. Každé ráno si vymýšľam rôzne kombinácie, buď si varím alebo zalievam vodou. Vždy si mením ingrediencie. A veľmi rada pečiem. Aj dnes sa chystám niečo upiecť. Keď som tu hrala pred dvoma rokmi, urobila som cheesecake, ktorý veľmi zachutil babám v tíme. Hneď ako som prišla, nadhodili otázku, či neurobím zas a ja som povedala, že rada. Robím úplne jednoduchý, vanilkový cheesecake. Potrebujem k tomu asi len 6 ingrediencií, ale je veľmi chutný a aj populárny.

– Máte na to vybavený byt, aby ste mohli variť a piecť?

– Mám všetko, čo potrebujem. Vzhľadom na to, že som blízko, prišla som autom a priniesla som si nejaké veci. V podstate som si ani nemusela. Naozaj tu mám všetko, čo potrebujem.

– Kedy máte voľno?

– Po sezóne idem do reprezentácie, takže toho voľna je menej. Ale keď je, v tom momente cestujem. Na tri-štyri dni pozrieť si nejaké mesto. Ak na viac, tak k moru oddychovať a pozrieť si také miesta, ktoré sa nedajú narýchlo.

Klobásový darček do kapustnice

Nahrávačka je vo volejbale post, ktorý riadi hru pod sieťou a má za úlohu pripraviť situáciu na získanie bodu. Vyžaduje kreativitu, schopnosť kombinovať a mať nadhľad. Tiež ale vychádzať s hráčkami. Barbora Koseková vo svojej „špecializácii“ nekráčala v matkiných šľapajach. Mama Eva bola smečiarka. Baša, ako kapitánku prezývajú, si život v Békešskej Čabe obľúbila. Tvrdí, že v menšom meste sú podmienky pre šport lepšie. Každopádne na Dolnej zemi sa cíti dobre. Tento rok sa domov pred Vianocami asi nedostane, ale jej rodina sa už teraz teší na čabiansku klobásu. Pred dvomi rokmi priviezla sedem kíl, až sa hanbila, čo si budú v obchode myslieť... Veď čabianska klobása je nielen do kapustnice. Nakúpi ju však až tesne pred odchodom, lebo by ju celú zjedla a malo by to neblahé následky na jej váhu a tukové testy. Profesionálny športovec si také „vylomeniny“ nemôže dovoliť.

Erika Trenková

Foto: autorka