Mária Tóthová, teta Marči, prišla do Čemeru v januári. Okamžite si zamilovala Slovenský dom a jeho atmosféru. O prijatí miesta slovenčinárky dlho nerozmýšľala.

– Ako si sa dostala do Čemeru?

– Sama by som neverila, že ma šťastie prinesie práve sem. Ale veľmi sa tomu teším. V minulosti som pracovala v divadlách, so symfonickým orchestrom, kde som mala na starosti organizovanie publika a programov, no mala som pocit, že nadišiel čas na zmenu, obnovu. Vrátila som sa teda k svojmu pôvodnému povolaniu, učiteľstvu, pretože som vyštudovala učiteľstvo slovenského a maďarského jazyka pre druhý stupeň základných škôl.

– Ako u mnohých, aj u teba je láska k slovenčine rodinným dedičstvom?

– Hlásim sa k Slovákom žijúcim v Maďarsku. Moji starí rodičia ovládali jazyk, ktorý považujem za súčasť svojej identity, plynulo. Z praktického hľadiska môžem povedať, že pri prijatí akejkoľvek pracovnej ponuky bolo veľkou výhodou, že popri západných jazykoch ovládam aj slovanský jazyk.

– Ako sa cítiš v Čemeri, ako ťa prijali?

– Čemer je nádherné miesto, ktorej šperkovnicou je Slovenský dom. Každý deň sem prichádzam skôr, pretože chcem preskúmať, spoznať dedinu, precítiť jej atmosféru. Všetko, čo som tu doteraz zažila, sa mi veľmi páči, všetko je veľmi živé, komunity prekypujú. Za obzvlášť krásne považujem kostoly, ktoré som doteraz videla iba zvonku, a pôsobivá je aj promenáda pri potôčku. Som veľmi vďačná, pretože od prvej chvíle sa na mňa ostatní obracali s dôverou a podporovali ma.

– Ako tráviš svoj deň?

– Predpoludním mám v škole jazykové a vlastivedné hodinypre prvý a tretí ročník a poobede prichádzajú družinári do Slovenského domu. Je pre mňa vzrušujúcou výzvou popri učení byť aj družinárkou, no veľmi sa mi páči, že sú v družine zmiešané vekové skupiny, čo mi skôr pripomína atmosféru dedinskej školy. Deťom zrejme prospieva aj komunikácia medzi rôznymi vekovými skupinami, vzájomná pomoc a vzniká medzi nimi akási vzťahová citlivosť, ktorú budú môcť neskôr využiť.

– Aký je tvoj popoludňajší harmonogram?

– Ak ide všetko podľa plánov, môžu sa deti trochu hrať vonku. O pol tretej si sadneme k učivu, na konci dňa sa venujeme remeselným prácam, alebo pomáham deťom, ktoré potrebujú viac pozornosti. Mám veľmi rada čas olovrantu, pretože vtedy máme možnosť nezáväzne sa s deťmi porozprávať, ako veľká rodina.

– Ako reagovali na tvoj príchod deti a rodičia?

– Zmena učiteľa počas školského roka nie je pre nikoho jednoduchá, stále sa spoznávame. Vidím, že deti sú otvorené a rodičia sú tiež optimistickí, avšak každý potrebuje čas a trpezlivosť. Snažím sa odovzdať svoje vedomosti deťom čo najlepšie. Keď nie som s nimi, neustále sa učím, vzdelávam sa. Myslím si, že sa mi darí, pritom však stále venujem pozornosť kolegom z nižšieho stupňa, pýtam si od nich rady, aby som sa od nich niečomu priučila. Považujem za úžasnú príležitosť pre čemerské deti, že sa môžu zúčastniť tohto tradičného vyučovania slovenského jazyka a som rada, že aj ja osobne k tomu prispejem.

Gabi Kucsinková/DČ

Foto: Vargosz