Pani Bacskaiová, naša teta Anka, ktorá bola kedysi predsedníčkou Slovenskej národnostnej samosprávy v Novom Meste pod Šiatrom, žije teraz v Dome seniorov na Köveshegyi, po tom, čo pre dedičnú chorobu prišla o obe nohy. Tam sme sa s ňou stretli aj my.

– Porozprávali by ste nám, odkedy žijete v domove a ako sa tu cítite?

– Bývam tu 4 roky. Dostala som sa sem pre svoj zdravotný stav, pretože doma som sa už o seba nemohla sama postarať. Túžila som aj po spoločnosti, aby som bola obklopená ľuďmi. Aj keď som pripútaná na invalidný vozíček, zato ešte dokážem pomôcť iným. Toto som považovala za najlepšie riešenie a panuje tu aj rodinná atmosféra.

– V čom viete pomáhať iným?

– Tým spolubývajúcim z domova, ktorým chýba rodina, s nimi sa rozprávam, čítam im z Biblie. Starkých toto zaujíma, zamestnáva. Politikou sa nezaoberáme. Domov, rodina, vnúčatá sú našou témou. Som ich „bútľavá vŕba”, porozprávajú mi o svojich starostiach a uľaví sa im. Aj listy v ich mene napíšem, keď ma o to požiadajú, poradím im v úradných veciach, na koho sa majú obrátiť, u koho hľadať pomoc, lebo sú nesmelí. Som akási spojka medzi tu bývajúcimi a vedením domova. Tlmočím ich želania.

– Okrem toho ako trávite deň?

– Nielen rozprávaním, ale aj ručnými prácami. Veľmi rada pletiem, vyšívam a háčkujem. Upokojuje to moje myšlienky. Okrem toho s vyhotovenými ručnými prácami zvyknem prekvapiť svojich spolubývajúcich. Pri príležitosti menín, narodenín prichystám takéto drobnosti. Sú za to vďační, že niekto okrem rodiny na nich myslí. No rada obdarujem aj zamestnancov zariadenia. S úsmevom sa ma pýtajú, keď im odovzdávam darčeky: „Čím ma znova prekvapíte?”

Pred sviatkami každému zamestnancovi domova pripravím nejakú pamiatku, darček. Sestričkám, opatrovateľkám a zároveň aj kuchynským a technickým pracovníkom. A, samozrejme, aj blízkym spolubývajúcim. Napríklad háčkovala som veľkonočné vajíčka.

–Teraz presne koľko?

– Tento rok som uháčkovala 80 kusov. Po dve vajíčka na osobu sa ušlo teraz zamestnancom, ktorých prácu neustále potrebujeme. Či je sviatok, či bežný deň. Zaslúžia si veľké „ďakujem“ a s radosťou odo mňa prijmú túto maličkosť.

– Čím preukazujete láskavosť v ostatné sviatky?

– Na Vianoce háčkujem anjelikov, svietniky, na 6.decembra mikulášske figúrky, na meniny a narodeniny kvietky. Snažím sa z roka na rok vždy o niečo nové.

– Odkiaľ beriete inšpiráciu?

– Snažím sa „odkukať” z televíznych programov tie nápady, ktoré viem ľahko zrealizovať, ale pred vypuknutím epidémie mi aj návštevníci prinášali časopisy, priadzu, technicképopisy, ktoré ma inšpirovali k novotám. Tieto s radosťou prijímam, lebo rada kráčam s dobou. Mimochodom, k tomu podnecujem aj svojich spolubývajúcich.

– Ako ste sa pripravovali na tohtoročné veľkonočné sviatky?

– Modlili sme sa ruženec, spievali sme veľkonočné piesne a modlili sme sa za obete pandémie a aby čo najskôr toto ťažké obdobie skončilo. S dedinčanmi sme zaspievali aj slovenské piesne.

– Milá teta Anka! S takýmto pekným príkladom sa človek stretáva málokedy. Môžete byť pre každého vzorom, bez ohľadu na národnosť, pretože viete vyťažiť maximum aj z tej situácie, v ktorej by ostatní videli iba fiasko. Prajeme Vám, aby ste ešte dlho obšťastňovali ľudí okolo seba týmito krásami.

Katarína Krafčenková – Lilia Kral’ovská

Foto: autorka