Naša Marka sa stala Starou mamou krajiny, pochvaľujú si Slováci v Malom Kereši. Medzi prvé slová Márie Szűcsovej Hajdúovej pravdepodobne patrilo nejaké slovenské slovo súvisiace so slovenským jedlom. Možno to práve bol kapustník, možno herouky, či bryndzové strapačky.

Ešte aj to si viem predstaviť, že jej značkou v materskej škole bol lopár či váľok na vaľkanie cesta, ba možno „tvorítko“ na pirôžky. Neexistuje totiž taký víkend, počas ktorého by táto šikovná a nadšená kuchárka a pekárka, profesiou pôvodne zdravotná sestra, nepoložila na stôl nejakú tradičnú alebo práve mimoriadnu, zato vždy chutnú lahôdku. Marči, ako ju všetci volajú, pochádza z veľkej slovenskej sarvašskej rodiny. Do Malého Kereša sa presťahovala po vydaji. Keď sa v meste pečie niečo slovenské, tam ju určite nájdeme. Prednedávnom sa prihlásila do celoštátnej súťaže, ktorú usporiadala skupina Maďarské mlieko. Úspešne sa prebojovala do finále a vďaka hlasovaniu publika si odniesla cenu pre víťaza, chladničku plnú mliečnych produktov a titul Stará mama krajiny.

Od malička si viaže zásteru

– Keď som bola malá, zaviazala som si zásterku s vtáčikmi, ktorú vyšívala moja mamička a so staršou sestrou a mladším bratom sme veselo šúľali šúľance, – zaspomínala Marči. – Nech by sme varili čokoľvek, po jedle musela byť aj nejaká cestovina. Povinne. Veľkej obľube sa tešili bryndzové rezance, ale v sezóne dozrievajúcich sliviek sme často vyrábali slivkové guľky. Neraz sme „vygúľali“ aj 150 guliek, veď rodina bola mnohopočetná. Ani teraz tomu nie je inak. V sobotu zájdem na trh, nakúpim, potom pripravím suroviny na obed. Kým buble polievka, alebo jemne vrie druhý chod, položím na stôl lopár, ktorý som zdedila po svojej starej mame a už aj miesim, vaľkám, krájam cestovinu.

Priznám sa, mám radšej slané, ale mojej rodine sa vždy žiada niečo sladké po obede.

– Váš manžel je degustátor zákuskov?

– Môj muž Zoltán bol dôvodom môjho príchodu do Malého Kereša v roku 1988. Pravdou zostáva slovenské porekadlo, že láska ide cez žalúdok! Keď mi dvoril, ani jediné rande sa nekonalo bez makových pirohov... Okrem neho aj náš syn Adam a jeho žena Barbara sú mojimi vynikajúcimi ochutnávačmi. Kvôli nim však pečiem nielen tradičné, ale aj moderné zákusky, ktoré zodpovedajú požiadavkám modernej doby. Hoci teraz sa pre pandémiu nestretáme. Veľmi mi tiež chýba, že si nemôžem popestovať svoju skoro päťmesačnú vnučku Emíliu. Dúfam, že čoskoro budem môcť vypekať svoje dobroty aj pre ňu. Priznám sa, že mojimi najlepšími ochutnávačkami sú moje kolegyne z práce. Sem-tam, keď vyberiem plech z rúry, pokrájam upečené, rozdelím na porcie, skočím na bicykel a ešte za tepla rozveziem svojim priateľkám. Neraz vstanem na úsvite a než sa začne služba v ordinácii už si aj môžu pochutiť na mojich koláčikoch. Kolegyne, spolu sme štyri v ambulancii najlepšej domácej lekárky v Báčsko-malokumánskej župe, všetky sme už dôchodkyne a všetky milujú herouky a záviny. Naša pani doktorka Ilona Dulaiová najviac obľubuje kapustníky. Rozhodli sme sa, kým ona vládze a definitívne neodíde do dôchodku, zostaneme s ňou.

Hviezda gastronomických festivalov

– Poznáme vás ako neprekonateľnú hviezdu pečenia slovenských gastronomických festivalov.

– Nielen ja vypekám na festivaloch. S Máriou Lengyelovou, Elenou Hazafiovou Barkócziovou, voláme ju Hafimama, s pani Kollárovou a pani Szedmákovou často tvoríme spoločný tím na Festivale v pečení rejtešov (závinov). Popri tradičných plnkách sa ochotne púšťame do experimentov. Napríklad jedinečne chutí závin s bryndzovou špargľou so slaninou alebo bryndzová náplň ochutená medvedím cesnakom. Jahody vynikajúco ladia so sladkým smotanovým tvarohom, tento závin si rýchlo získal svojich fanúšikov. Keď očakáva hostí Organizácia Slovákov z Malého Kereša alebo Slovenská národnostná samospráva, prichádzam z domu s napečenými dobrotami. Už ako malá som sa s radosťou plietla mamke pod nohy v kuchyni. Dodnes sa nezmenila moja potreba zvŕtať sa v kuchyni. Viac ako 20 rokov sa točím na závinových festivaloch, či vo Dvore strapačiek. Od úplného začiatku sa hlásim na Kerešskú zákuskovú parádu. Darí sa mi, vyhrávam jeden pohár pre ocenených za druhým. Dvakrát sme reprezentovali s Elenou Barkócziovou kerešských Slovákov v televíznom rodinnom magazíne Családbarát (Priateľ rodiny). Pripravovali sme strapačky a herouky. Dúfam, že čoskoro budeme môcť otvoriť svoju reprezentačnú kanceláriu v Dome tradícií na Kossuthovej ulici, kde sme s predsedníčkou slovenského voleného zboru Ildikou Györkovou vytvorili skutočne autentické prostredie. Svoje dôstojné miesto dostali kuchynské predmety na varenie, pečenie i stolovanie, ktoré som zdedila po svojej mamičke i starej mame. Na podujatiach, ktoré organizovala dlhoročná predsedníčka slovenského zboru v Malom Kereši Zuzana Gmoserová, sme nimi neraz zariaďovali slovenský kútik v ústredí Pátria. Stôl bol obyčajne plný všakovakých dobrôt podľa slovenských receptov. Keď Kerešania videli reportáž v televízii, prihlásili sa, že majú tiež staré predmety po slovenských predkoch a začali nám ich znášať. Prekrásne veci sa zachovali, napríklad nádherné nástenné výšivky.

Výzva aj na stránke mesta

– Ako vznikla myšlienka podujať sa na súťaž o titul Stará mama krajiny?

– Najskôr som len prešľapovala na mieste, lebo podľa výzvy bolo treba urobiť video. Neveľmi sa vyznáme s manželom v nakrúcaní videozáznamu. Ani nikto v mojom okolí. Potom prišla správa, že organizátori súťaže prijmú aj fotografie. Nuž, hovorím mužovi, zober fotoaparát a stlač na spúšť. Ja budem piecť. Napísala som text, zapísala recept a poslali sme spoločné dielo. Do finále sme sa dostali štyri. Bol to úžasný pocit. Z tejto štvorky mali hlasujúci vybrať víťazku súťaže. Vtedy k nám prišiel štáb, aby urobil oficiálnu dokrútku, na ktorej som sa predstavila. Nuž, počas nakrúcania som sa unavila oveľa viac, než počas pečenia. Boli také zábery, ktoré bolo nutné opakovať do úmoru. Potom som ešte nahovorila aj svoj text. Strašne som sa znervózňovala kvôli hlasovaniu divákov, do poslednej chvíle som mala obavy, či sa môj videofilm zapáči publiku. Stará mama z jednej malej dedinky, ktorá asi tiež má veľa známych a sympatizantov, a napokon sa umiestnila na druhom mieste, sa veľmi snažila dohnať ma. Všetky účastníčky súťaže boli vynikajúce, aj touto cestou by som im rada zablahoželala k účasti vo finále. Boli to dôstojné súperky. Zároveň by som sa chcela poďakovať za každý jeden hlas, ktorý mi ľudia poslali. Bola som dojatá z podpory, ktorú mi prejavili. Prečítala som si komentáre a všetky povzbudivé slová z Poľného Berinčoka, Békešskej Čaby, Soltvadkertu a celého okolia. Moji priatelia zo Sarvašu aj podotkli, že ma v Malom Kereši musia mať veľmi radi, keď zavesili aj na oficiálnu stránku mesta výzvu podporovať ma a posielať mi hlasy v súťaži o titul Stará mama krajiny. Priznám sa, dobre mi padla podpora, ktorú mi Kerešania prejavili. Som za ňu vďačná. Je mimoriadne príjemný, ba aj neprekonateľne dobrý pocit byť starou mamou celého Maďarska. Aby som urobila radosť aj čitateľom Ľudových novín, pripájam víťazný recept na syrové oblátky:

Preosejem 50 dekagramov múky, primiešam 30 dekagramov strúhaného syra (najlepšie trapistu), polovica môže byť údená, chuť toliarikov bude pikantnejšia, 25 dekagramov masla, 1 celé vajíčko, 2 dekagramy soli, 1 dekagram rasce, 1,5-2 dl kyslej smotany. Dobre premiesime, cesto odpočívať nemusí, hneď sa pustíme odoberať kúsky a vygúľame z nich guľôčky veľkosti malého orecha. Tie roztlačíme a upečieme v elektrickom oblátkovači. Kedysi som ich piekla v kovovom zariadení, ktoré som kládla na plynový sporák. Oblátkovač bol z ťažkej liatiny, hrozilo aj nebezpečenstvo popálenia, preto som proces zmodernizovala.

Zuzana Bodová/Kru

Foto: autorka