Medzi Slovákmi v Maďarsku hádam nie je nikto, kto by nezdvihol hlavu pri počutí jej mena. Ruženka Egyedová Baráneková nie je len milujúcou manželkou, láskyplnou matkou, ale aj hrdou babičkou. Štrnástej predsedníčky Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM), ktorá v deň vychádzania nášho týždenníka oslavuje svoje okrúhle narodeniny, sme sa opýtali na počiatočné ťažkosti v Maďarsku, na lásku k folklóru a používanie slovenského jazyka v rodine. Z rozhovoru sa dozviete, aké bolo prebrať funkciu predsedníčky pred 25 rokmi, v čase zmeny samosprávneho systému, i to, ako sa dá rozbehnúť spoločenský život po koronavírusovej nákaze.

– „Detvan je plný nádeje a zúfania nezná. Pri všetkých pohromách vraví: Vŕba je len vŕba, a keď ju aj zotnú, ona predsa vyháňa a rastie. I ja sa ešte vzmôžem. I mne ešte zasvieti raz slniečko. I na mňa má ešte Pán Boh zrenie. V rozličných útrapách života je on železnej trpezlivosti a prekvapujúcej vytrvalosti”, píše vo svojej monografii o Detve Karol Anton Medvecký. Po prečítaní týchto slov ihneď ste mi prišli na myseľ Vy.

– Je to veľmi výstižná charakteristika a povedala by som, že sa perfektne hodí aj na Slovákov v Maďarsku. No vrátiac sa k mojej osobe, pridala by som detviansku tvrdohlavosť, nevzdávať sa a mať pozitívny prístup k životu. Práve tá príslovečná tvrdohlavosť mi veľmi pomohla vtedy, keď som prišla do Maďarska. Na začiatku mi všetko bolo cudzie a cítila som sa veľmi osamotená. Začala som pracovať, získala som prvé skúsenosti. Mala som však veľké šťastie v živote, lebo ma vo všetkom podporovala rodina a v práci som mala dobrých kolegov. Samozrejme, ako každý iný, aj ja som mala milión problémov a ťažkostí. Národnostná oblasť v Novohrade nebola jednoduchá a ako národnostná referentka som musela určiť úlohy a ciele. Pri ich napĺňaní som narazila na veľa problémov a prekážok. Keď som to chcela vzdať, manžel ma vždy podržal. Ale tvrdohlavosť mi pomohla aj v Detve pri zakladaní folklórneho súboru Podpoľanec. Museli sme presvedčiť vedenie učilišťa, že žiak sa síce má predovšetkým učiť, ale ľudový tanec, hudba a spev dokážu urobiť zázraky a byť toho súčasťou je obrovský dar. Medveckému sa podarilo krásne charakterizovať Detvanov, ako aj Andrejovi Sládkovičovi v nádhernej básni Detvan.

– Za tie roky ste sa stali srdcom a dušou ZSM, Vašu silu obdivuje veľmi veľa ľudí. Ako ste sa dostali do Maďarska? Je pravdivé tvrdenie, že komunita Slovákov v Maďarsku je zomknutá spoločnosť, teda ťažko prijíma medzi seba nových? Prečo?

– Ako predsedníčka som spoznala medzi našimi Slovákmi veľa vzácnych ľudí a som za to hlboko vďačná osudu. Nikdy som si nemyslela, že budem žiť v Maďarsku. S niekoľkými maďarskými slovíčkami som sa zoznámila vtedy, keď sme niekoľko rokov bývali v maďarskej dedine. Vďaka tomuto jazyku som sa zoznámila aj s manželom Ferdinandom Egyedom. Keď v Detve hosťoval folklórny súbor Ipeľ z Maďarska, dostala som za úlohu sprevádzať ho. Súbory sa začali navštevovať navzájom. Výsledkom stretnutí bola svadba. Moja rodina chcela, aby sme ostali na Slovensku. Manžel skončil právo, ale ako právnik sa vôbec nemohol zamestnať na Slovensku. Tak sme sa rozhodli, že pôjdeme bývať do Šalgótarjánu. Myslela som si, že to nebude ťažká vec, veď je od Detvy 70 kilometrov. Predstavovala som si to veľmi ružovo. Po svadbe som však ešte dva roky žila v Detve, ukončila som školu. Tam sa narodil starší syn Ferdinand. Keď mal jeden rok, na župe v Šalgótarjáne vytvorili pre mňa nové miesto národnostnej referentky. Nemala som teda o čom rozmýšľať, presťahovala som sa do Mihálygerge k svokrovcom. Jednoročné dieťa som musela nechať u mamičky, keďže v Šalgótarjáne sme nemali byt, svokra pracovala a v dedine neboli jasle. Bol to asi najťažší rok môjho života: sústredila som sa na prácu, ale každou sekundou som myslela na dieťa. Keby nebolo Slovákov v Maďarsku, ale hlavne veňareckej starostky Anny Hugyeczovej, oveľa ťažšie by som si zvykala. Tamojší ľudia ma prijali ihneď. Prostredníctvom nich som spoznala podstatu Slovákov v Madarsku, ktorí ma prijímali medzi seba len veľmi opatrne. Postupom času som si uvedomila, že to malo svoje opodstatnenie. Návštevy zo Slovenska mali tendenciu byť veľmi kritické voči znalosti slovenčiny, či slovenského povedomia. Nepoznajúc históriu Slovákov v Maďarsku, politické, spoločenské a školské pomery vynášali možno príliš ostré hodnotenia. Už na viacerých fórach som konštatovala, že práve poznajúc tristoročné bytie Slovákov v Maďarsku, môžem povedať, že je to malý zázrak a patrí im za to hlboká úcta. Odvtedy si hovorím, že je veľmi dôležitá citová väzba, lebo keď mám k niečomu alebo k niekomu silný citový vzťah, tak dosiahnem aj zdanlivo nedosiahnuteľný cieľ. Preto veľmi cielene presadzujem pobyty na Slovensku pre naše deti a mládež, aby spoznali krásu, históriu a kultúru krajiny svojich predkov, obľúbili si ju a tak boli motivovaní učiť sa po slovensky.

– 25. Celoštátny folklórny festival Slovákov v Maďarsku v Banke sa uskutoční 1. augusta. Javiskový program sa bude volať „Spieva celá rodina, spieva celá dedina”, v ktorom by sa predstavili folklórne rodiny. Aj vaša je jednou z nich. Odkiaľ vyviera láska k folklóru?

– Moja mamička bola učiteľka a ako prváčka som bola jej žiačkou. Bola plná energie, viedla detský aj mládežnícky folklórny súbor, ako aj divadelný súbor. Teda už od prvej triedy som tancovala, ako aj moja sestra. My sme vlastne pretancovali celé detstvo. Zúčastnili sme sa mnohých súťaží s veľmi dobrými výsledkami. Potom sme sa zo Želoviec vrátili do Detvy, do stredu folklórneho vesmíru. Začínala som tam tancovať vo folklórnom súbore Detva, ale ako som spomínala, založili sme FS Podpoľanec a to bola folklórna láska na celý život. V súbore boli úžasní mladí nadšenci slovenského folklóru, vynikajúci choreografi a muzikanti. Byť spolu s takýmito ľuďmi bol nezabudnuteľný medzník v mojom živote a hlavne ten pocit šťastia, keď výsledkom enormného nadšenia bolo prepracovať sa z učilištného FS medzi najlepších na Slovensku. Folklór však musí mať človek v srdci. My sme to s manželom mali obaja, takže naše deti Ferdinand a Peter chtiac-nechtiac počuli doma maďarskú a slovenskú ľudovú hudbu. Vyrastali vo folklórnom prostredí. Odmalička sme chodievali s nimi po folklórnych podujatiach a prihlásili do ľudovej školy umenia – hra na husle a cimbal. Vraveli sme im, nech to skúsia, a keď sa im nebude páčiť, pokojne to môžu zanechať. Mali však vynikajúcich učiteľov a stali sa muzikantmi. Ľudová hudba Svrčkovci, ktorej sú členmi, je určite známa medzi Slovákmi v Maďarsku, ale účinkovala po celej Európe. Radujem sa aj z toho, že moji dvaja vnuci – jeden má 2 roky, druhý 4 –, keď začujú ľudovku, ihneď sa pustia do tanca. Nie nadarmo sa vraví, že jablko nepadne ďaleko od stromu. Synovia si zobrali príklad z našej rodiny: ja som sa k nim prihovárala len po slovensky a manžel po maďarsky. Vďaka tomuto plynule hovoria oboma jazykmi. V tomto modeli synovia pokračovali bez toho, aby som čokoľvek navrhla, namietla alebo presadzovala. Obaja hovoria so svojimi deťmi po slovensky. Ich manželky zase po maďarsky. Keďže starší syn žije v Bruseli, vnuk Oliver okrem týchto dvoch jazykov v škôlke komunikuje po francúzsky. Veľa si telefonujeme cez Messenger a keď ma vidí, stále so mnou hovorí po slovensky. Mladší vnuk Tristan sa len teraz učí hovoriť, ale hocičo mu poviem po slovensky, reaguje na to. Už pozná základné slovenské slová. Túto metódu odborne presadzoval profesor na univerzite ELTE z Bratislavy Jozef Štefánik. Dôležité je, aby sa jeden jazyk spájal s jednou osobou. Naozaj to funguje. Možno by sme sa mali nad tým zamyslieť, lebo málokde prebieha takto vyučovanie slovenčiny v Maďarsku.

– Ako ste dostali post predsedníčky ZSM a ako sa Vám ho podarilo udržať pri živote v čase zakladania samosprávneho systému?

– Keď som prišla do Maďarska, prihlásila som sa v Budapešti na Nagymező ulici 49, že som Slovenka a chcem sa zapojiť do slovenského života. Vtedy bola generálna tajomníčka Mária Jakabová Šingeľová. Mňa sa ujal Štefan Lami a o mojom zväzáckom osude bolo rozhodnuté. Vtedy ešte Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku mal priestranné sídlo a osvedčenú infraštruktúru. Potom sa vytvorili slovenské národnostné samosprávy a Celoštátna slovenská samospráva (CSS). Všetko sa zmenilo, celá štruktúra, politicko-spoločenská váha prešla na CSS. Prišli teda dve veľké zmeny, s ktorými sa bolo treba popasovať. Po prvé, rozpočet nedovolil mať kabinet a referentov, po druhé zastupiteľská činnosť prešla na CSS. Bola otázka, že aký význam má v tejto situácii existencia ZSM. Boli tlaky aj zo strany niektorých predstaviteľov Slovákov v Maďarsku smerujúce k tomu, aby zanikol. Keď sa zriekla funkcie M. Jakabová Šingeľová, Zväz istý čas viedol Michal Mata a potom, od roku 1996 ja. Politické zastúpenie, presadzovanie zákonov a záujmov slovenskej národnosti zastáva CSSM. Občianska sféra vytvára živnú pôdu pre každodenný národnostný život, organizuje množstvo kultúrno-spoločenských podujatí, prostredníctvom kultúrnych spolkov sa aktívne podieľa na zachovávaní kultúrnych hodnôt slovenskej národnosti a čo je mimoriadne dôležité, volí si svojich zástupcov do slovenských národnostných samospráv. V skratke: CSSM zastupuje Slovákov v Maďarsku a my urobíme všetko preto, aby bolo koho zastupovať. Čas teda jednoznačne potvrdil opodstatnenosť existencie ZSM, lebo ZSM je nielen organizácia, ale spoločenstvo ľudí, ktorí sa tešia vzájomným stretnutiam a spolu už veľa dokázali. Hrdá som najmä na fakt, že ZSM bol úspešným iniciátorom spoločnej volebnej kandidátky všetkých celoštátnych slovenských národnostných organizácií.

– Posledné obdobie bolo ťažké hádam pre každého obyvateľa na svete. Ako vidíte nasledujúce dianie? Čo plánuje Zväz v ďalšej časti roka?

– Nastala nová situácia. S takouto sa zatiaľ nikto nestretol. Pandémia nás zasiahla aj fyzicky, lebo, žiaľbohu, nás navždy opustilo veľa vzácnych ľudí, čo sa znáša veľmi ťažko. Ovplyvnila nás aj citovo a psychicky. Ľudia sa boja o seba, o zdravie a životy svojich blízkych. Popretŕhali sa aj väzby medzi ľuďmi. Vnímam to tak, že obnova nepôjde z jedného dňa na druhý. Napriek tomu, že sa budú môcť uskutočňovať podujatia, bude potrebný čas, aby ľudia opäť získali smelosť. Keď sa niečo zabrzdí, je to ťažké opäť rozbehnúť, musíme hľadať cestičky jeden k druhému. Nevidím to vôbec čierno, no všetko závisí od miestnych samospráv, pobočiek a iných organizácií, ako sa k tomu postavia a ako budú postupovať. Samozrejme, aj my sa rozbiehame. Na jar ohlásené Slovenské spievanky a veršovačky sme preložili na jeseň. V novom školskom roku by sa mala obnoviť obľúbená škola v prírode na Slovensku Poznaj svoje korene. Nevzdáme sa ani tohtoročného Slovenského škovránka a plánujeme aj konferenciu Ako ďalej Slováci v Maďarsku. No a tohtoročná Banka bude jubilejná. Pripravované podujatia majú zmenené termíny a pravdepodobne budú ešte prebiehať s menej početnou účasťou, ale verím, že pandémiu zvládneme a budeme opäť spolu.

Za rozhovor ďakuje Atila Rusnák

a spolu s redakciou k narodeninám praje veľa zdravia, šťastia a síl do ďalšieho obdobia!

Foto: archív