Cestovanie v čase je teoretická koncepcia, keď sa človek pomocou techniky presunie buď do budúcnosti, alebo do minulosti. Podľa Alberta Einsteina je čas relatívny, čím väčšou rýchlosťou sa pohybujeme, tým viac sa čas spomalí, takže vlastne cestujeme do budúcnosti. Ale ako je to s cestovaním do minulosti?

To je oveľa zložitejšie, ale môžeme tam cestovať v myšlienkach, pamäti. Ako kompas nám môže poslúžiť história, udalosti, ktoré sa udiali kedysi dávno, ešte pred obdobím, na ktoré sa pamätáme z vlastných spomienok. Pre mňa, diváka dávnejšie mladého, sú udalosti zachytené v predstavení dramatického krúžku budapeštianskej slovenskej školy Junior Vertigo pod názvom Zatvorení v priestore spomienkou, pre mládež, ktorá v ňom hrala, históriou. O príprave tohto predstavenia, o divadle všeobecne, o živote a o plánoch som sa rozprávala s režisérkou predstavenia, herečkou Ági Jókaiovou.

Ági Jókai absolvovala štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v roku 2015, ako herečka hrala v tamojšom Divadle Astorka, v Jókaiho divadle v Komárne, Vörösmartyho divadle v Székesfehérvári, Národnom divadle v Győri, Bartókovom komornom divadle v Dunaújvárosi, Divadle Ferenca Zentheho v Salgótarjáne, čitatelia Ľudových novín ju poznajú z predstavení Slovenského divadla Vertigo a, samozrejme, aj z maďarských a slovenských filmov. Covid si už ani nepamätáme, ale práve počas pandemického obdobia si museli mnohí prepísať osnovu svojho života. Ági si vyskúšala prácu na druhej strane kamery a vytvorila vlastnú videoblogovú reláciu KultúRecept. Po tom, ako sa život vrátil do „normálnych koľají“, sa vrátila aj k herectvu. Začiatkom roka sa s tímom KultúRecept predstavila ako režisérka v Maďarskom divadle s jednoaktovkou Rukavica od Ernőa Szépa. Popri herectve, réžii a redigovaní hereckých videoportrétov stála pri zrode študentského predstavenia Zatvorení v priestore, ktoré malo premiéru začiatkom apríla na oslavách 75. výročia slovenskej školy v Budapešti, v období, keď sa pripravovala na príchod svojho prvého dieťaťa.

– Som nesmierne rada, že od školského roku 2022/23 spolupracujem s deťmi v slovenskom gymnáziu. Členovia sa menia každý rok, maturanti odchádzajú, ale dorast prichádza, netreba robiť ani veľký nábor.

– Si herečkou, režisérkou a redaktorkou. Ako si sa dostala k pedagogike a deťom? Dramatizácia s deťmi je iné kafé ako herectvo.

– Pochádzam z učiteľskej rodiny, mamka aj nebohý otec boli pedagógmi, teda ja som od útleho detstva vyrastala v škole, kde som mala možnosť vidieť, ako moji rodičia fungujú pri práci s deťmi. Bolo to veľmi fascinujúce a inšpirujúce, musím priznať, že sa mi to páčilo. Mala som vynikajúceho učiteľa drámy Józsefa Kissa Pénteka, bývalého riaditeľa Jókaiho divadla v Komárne, počas môjho stredoškolského štúdia sme s ním mávali veľmi vzrušujúce a zmysluplné tábory. On mi ešte ako študentke VŠMU počas letných prázdnin dal priestor, aby som sa zaoberala dramatickou výchovou detí. Sem siahajú moje pedagogické začiatky a možno to mám aj v krvi.

– Študovala si v Bratislaveajv slovenčine a v lete si pracovala s deťmi po maďarsky.

– Áno, prebiehalo to paralelne po maďarsky aj po slovensky.

– Ako si sa dostala do slovenského gymnázia v Budapešti?

– Riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Danka Onodiová poznala moju „pedagogickú“ minulosť, ona ma vyhľadala a poprosila, aby som prebrala dramatický krúžok po tom, ako Mirka Kováčová odišla do dôchodku. Vďaka podpore riaditeľky školy Moniky Szabovej a divadla Vertigo môže v inštitúcii fungovať divadelný krúžok Junior Verigo.

– Námetom predstavenia Zatvorení v priestore je film Ferenca Töröka Moskovské námestie (Moszkva tér). Čí nápad bol spracovanie práve tejto nekaždodennej témy?

– Nápad, teda námet predstavenia načrtla práve pani riaditeľka Monika Szabová, veď udalosti z filmu sa mohli stať aj s jej maturitným ročníkom. Zrejme každý videl tento kultový film, ale v kocke by som zhrnula jeho dej. Okrem hlavnej línie, ktorú, samozrejme, predstavuje láska, vyvrcholením, krízou deja je, keď v rozpadávajúcom sa spoločenskom systéme študenti niektorých gymnázií sa vopred dozvedia písomné maturitné otázky. Hoci podvod sa odhalí, maturity uzavrú s koncoročnými známkami.

– Ako ste spracovali tému?

– Vždy začíname improvizáciami na daný námet, čo a ako hýbe deťmi. Je to autorské divadlo, samozrejme, dostali sme povolenie od režiséra Ferenca Töröka. Hudbu zabezpečila po 40 rokoch znovu založená rocková skupina AGR± a spev Judita Benyovszká s Máriou Tóthovou, ktoré kedysi spievali vo vokálno-inštrumentálnej skupine Negatív. Súčasťou predstavenia je aj premietanie archívnych fotografií a nechýbajú ani tanečníci súboru Lipa, ktorý sa pôvodne volal Prameň.

– Predpremiéru ste mali vlani v decembri, dosť krátky čas na naštudovanie nového predstavenia, alebo iba mne sa to zdá málo?

– Áno, mali sme dosť málo času, ale deti boli usilovné a šikovné, zvládli to. Skúšať sme začali v polovici septembra, za necelé tri mesiace sme to dali pekne dokopy. Na skúšky prišli aj hudobníci s Imrom Fuhlom, Danka nám pomohla napísať scenár a tak sme to dotiahli na decembrovú predpremiéru. Premiéra bola súčasťou oficiálneho programu osláv 75. výročia slovenskej školy v Budapešti a v apríli.

– Ako pristupovali študenti k udalostiam spred viac ako 35 rokmi?

– Našťastie sú talentovaní, majú profesionálny prístup k práci a boli veľmi motivovaní. Pozreli si film a normálne naštudovali tematiku. Informácie o situácii v roku 1989, keď sa odohráva dej filmu, získali aj od rodičov a z kníh či internetu. Vlastne ani ja som nemala skúsenosti z tej doby, veď som sa narodila o dva roky neskôr, takže sme mali trochu podobný prístup k téme. Na každý týždeň dostávali mladí herci domáce úlohy: mali zozbierať rodinné príbehy, fotky, aké šaty sa v tom čase nosili, aké boli účesy mužov a žien... Takže cez také drobnosti sme sa priblížili k téme a dobe. Pre nich bolo priam šokujúce, že vtedy neexistovali mobily, vo väčšine domácností neboli ani obyčajné telefóny, teda nevedeli si predstaviť, ako mladí medzi sebou komunikovali. Inak každý rok spracúvame iné témy. Vlani to bola naša vlastná rozprávka, predtým zmodernizovaný príbeh o Rómeovi a Júlii, teda vždy aktuálne témy, lebo ľudia, pocity, konflikty sa nemenia. Prakticky je jedno, v akej dobe sa hra odohráva, medziľudské vzťahy a konflikty sú stále.

– Príbeh filmu a predstavenia je taký istý?

– Náš príbeh sa podobá na film, línia deja sa vyvíja ako vo filme, ale, samozrejme, sme vynechali alebo zmenili dosť veľa vecí, dej sme prispôsobili životu v slovenskej škole.

– Ako ste vytvárali dialógy?

– Herci si robili svoje improvizácie, pričom vopred vedeli, na akú scénu sa pripravujeme. Máme to už precvičené, lebo takto to robíme vlastne tretí rok. Oni si to dopredu nacvičia, predvedú na skúške, tam povieme svoje pripomienky, ak je to potrebné urobia sa úpravy, text zafixujeme, nahráme, aby mohli podľa neho nacvičovať a napíšeme do vlastného scenára. Taký je náš pracovný proces.

– Predpokladám, že pred decembrovým predstavením ste mali viac skúšok týždenne, nie iba jednu.

– Áno, prakticky za pol roka sme dali dokopy predstavenie, na čo obyčajne máme pri týždennej intenzite celý školský rok. Bolo to dosť náročné, veď deti sú veľmi zaneprázdnené, majú nabitý program, veľa vyučovacích hodín, mimoškolských aktivít, tréningy, tanec, prácu, teda nebolo to jednoduché.

– Popri práci s mládežníckym Vertigom hráš aj v predstavení Vertiga Tak zle ako sa len dá. Kto prebral tvoju rolu, keď si zostala na materskej dovolenke?

– Prebrala ju moja veľmi dobrá kamarátka a vynikajúca herečka Orsolya Holecskóová. Poslala som jej svoje poznámky. Predstavenie s ňou som nevidela, ale dúfam, že aj ona bude mať tak rada túto hru, ako som ju mala ja.

– Koncom januára si mala režisérsku premiéru v Maďarskom divadle s jednoaktovkou Rukavica od Ernőa Szépa.

– Je to moja prvá réžia s profesionálnymi hercami v kamennom divadle. Veľmi som sa na ňu tešila a som nesmierne rada, že som dostala možnosť vyskúšať sa v úlohe režiséra. Bola to koprodukcia KultúReceptu. Od vlaňajšieho septembra sa udiali krásne veci, mala som nádhernú a pestrofarebnú sezónu a odteraz už budem mať aj pestrofarebný život so synčekom Árminom.

– Čo by si nám prezradila o predstavení?

– Je to veľmi jednoduchý a milý príbeh o stratenej rukavici muža, ktorú nájde jedna žena. Predstavenie sa začína v mužovom byte. Herci sú vynikajúci, tancuje sa, spieva a aj premieta. Hra prináša atmosféru 20. rokov minulého storočia. Treba ju vidieť. Mám pocit, že toto predstavenie má pred sebou dlhú cestu. Dostali sme aj pozvania na medzinárodné festivaly, teda plány sú pekné.

– Aké predstavy máš na nasledujúcu sezónu?

– S Junior Vertigom by som veľmi rada pokračovala, ale, samozrejme, závisí to od synčeka. Doteraz som nehovorila o svojom manželovi. Možno to znie ako klišé, ale on skutočne toleruje všetko, čo je spojené s mojou prácou. Pomáha mi aj pri projektoch. Ak pôjde všetko podľa plánov, tak od septembra by som rada pokračovala v práci s deťmi. Leto však bude patriť rodine, aby sme sa my traja navzájom spoznali v tejto úlohe.

– Posledná otázka sa týka nakrúcania filmov.

– Naposledy som nakrúcala vo filme Ema a smrtihlav, hrala som tam menšiu rolu, ale už by bolo načase, aby ma našli aj s filmovými projektmi. Mám pocit, že v nasledujúcom období ma čakajú nové úlohy, výzvy, a keď som zvládla prácu počas tehotenstva, zvyšok života už bude jednoduchší. Verím, že budem menej pod stresom a uvoľnenejšia ako doteraz. Ak mám vyrovnaný život na profesionálnej scéne aj v súkromí, totiž jeden bez druhého nefunguje, tak som kreatívna a spokojná. Medzi mojimi plánmi figurujú ešte herecké roly, filmy, režírovanie, ale v prvom rade chcem byť dobrou matkou a manželkou.

My k tomu prajeme Ági Jókaiovej veľa lásky, zdravia, úspechov a trpezlivosti.

Ivett Körtvélyesi

Foto: Ákos Fekete, Ági Jókai