Sajóbábony nie je slovenská osada. Hoci je takmer zrastená s Miškovcom (Miskolc) a na okolí je niekoľko historicky uznaných slovenských usadlostí, doteraz sme o jej slovenských obyvateľoch nič nevedeli. V období zostavovania menšinových volebných zoznamov sa však aj v tomto mestečku v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe zrodila iniciatíva založiť slovenskú menšinovú samosprávu, čo sa voličom aj podarilo...

V osade, ktorá 1. júla 2009 získala titul mesta, ľahko rozoznať tri časti. Jadro tvorí priestor okolo dvoch kostolov: rímskokatolíckeho a reformovaného. Tieto tu, v údolí rieky Bábony, stoja od začiatku 18. storočia. Novšia časť bola vytvorená v 50.-60. rokoch 20. storočia a pozostáva zo 4- až 8-poschodových činžiakov a na začiatku osady vidíme rodinné domy vybudované v 80. rokoch. Rapídny nárast počtu obyvateľov nastal v 50. rokoch. Počas vojny sem premiestnili z Balatonfűzfő časť vojenskej továrne na výrobu pušného prachu. Zrejme aj geografická poloha osady (možnosť dolovania hnedého uhlia, blízkosť potoka a lesov) viedla k presťahovaniu strategicky dôležitej vojenskej továrne, ktorá sa po vojne pretransformovala na Severomaďarské chemické závody, vyrábajúce hlavne batérie pre Maďarské štátne železnice, pesticídy (prostriedky na ochranu rastlín), polyuretán, ktorý sa používal napríklad ako kvapalná náterová hmota a formaldehyd. Po zmene spoločenského zriadenia nastala zmena aj v hospodárskych firmách: veľké závody sa rozdrobili alebo sa celkom zrušili. V Sajóbábonyi sa v 90. rokoch pokúšali udržať malé firmy, vytvorené z chemických závodov. Dnes sa stabilizoval počet účastníkov hospodárskeho života, zoskupených v priemyselnom parku, ktorý vytvorili na území predošlej továrne. Pôsobí tu 17 väčších-menších spoločností, vrátane nadnárodnej farmaceutickej spoločnosti TEVA a spaľovne nebezpečných odpadov.

V Sajóbábonyi sa pri sčítaní ľudu v roku 2001 hlásila k slovenskej národnosti jedna osoba a traja sa priznali, že slovenčinu používajú v priateľskom a rodinnom kruhu. Právom sa nadhodí otázka, odkiaľ sa tu berú Slováci, pre ktorých sa založila slovenská samospráva? Odpoveď je aspoň taká jednoduchá, ako história ľudstva: neustále sťahovanie sa za prácou, za lepším živobytím odveje našincov aj na kraj sveta, nieto ešte do Sajóbábonyu. V polovici predošlého storočia sa sem z týchto dôvodov nasťahovali Slováci z Bukových hôr, zo Zemplína, ale aj Níršégu a Dolnej zeme. Vždy to boli 1-2 rodiny, ktoré prišli za prácou do veľkého chemického závodu. Pomaličky ich národná identita oslabla, jazyk predkov sa dostal do úzadia, slovenčinu používali čoraz menej aj v rodinnom styku, až ju celkom zabudli. Nezabudli však na svoj pôvod, na to, akým jazykom hovorili ich starí rodičia. Potrebovali len niekoho, kto ich „pozbiera“ a túto osobu našli v Ladislavovi Dojčákovi. Sotva 30-ročný mladík žije so svojou matkou Máriou Dojčákovou v predmestskej vilovej časti. Absolventa strednej odbornej školy ekonomickej odmalička zaujíma rodinná história, skúmanie rodokmeňu. Jeho otec, pochádzajúci z neďalekého Szirmabesenyő, hovoril so svojou matkou iba po slovensky. „Dodnes neviem uvariť také strapačky, aké robievala moja svokra,“ sťažuje sa pani Mária, ktorá stratila manžela, keď syn mal osem rokov a krátko na to aj svokru, ktorá spievala svojmu vnukovi množstvo pekných slovenských ľudových piesní. Stopy po Slovákoch v Szirmabesenyő nachádzame v histórii osady, ktorú po vyhnaní Turkov znovuosídlilo 11 slovenských rodín zo Šariša. Počet Slovákov podľa sčítaní ľudu sa zjavne znížil po prijatí tzv. Eötvösovho národnostného zákona a na prelome 19. a 20. storočia tu už nenájdeme ani zmienku o našincoch. Avšak nejakí tam museli ostať, veď aj Ladislav Dojčák starší sa narodil v tamojšej slovenskej rodine!

Jednou z rozvetvených úloh novovzniknutého slovenského zboru v Sajóbábonyi bude aj preskúmanie týchto väzieb v okolitých osadách. Samospráva si však vytýčila aj iné ciele. Keďže jej členovia už nehovoria po slovensky, ich prvoradým cieľom je naučiť sa jazyk ich predkov. Ako L. Dojčák povedal, v hĺbke pamäti ešte nachádza slovenské slová, ktoré by bolo treba dostať na povrch. Práve preto ako prvé iniciovali organizovanie nedeľnej školy, ktorú by viedla učiteľka slovenského jazyka z blízkeho Miškovca. V mestskej knižnici plánujú zriadiť kútik so slovenskými knihami a časopismi, aby sa mohli zdokonaľovať v jazyku. Ďalším cieľom je usporiadať stretnutie, na ktorom by skúmali svoje rodokmene, ale aj založenie Klubu slovenských kuchárok, na ktorom by si chceli vymieňať tradičné slovenské recepty a získavať nové. Medzi dlhodobé plány slovenskej samosprávy patrí postavenie slovensko-maďarského pamätníka v strede osady, na mieste niekdajšieho sovietskeho.

Mesto má partnerské styky s Rejdovou na Slovensku. Vo februári 2005 slávnostne podpísali dohodu o spolupráci medzi dvomi lokalitami. Samosprávy sa zaviazali, že budú spolupracovať v oblasti podnikania, kultúry, školstva a športu berúc do úvahy odporúčania Európskej únie, potrebu prehlbovať integráciu medzi národmi. Predstavitelia samospráv oboch osád vyslovili želanie vzájomne spolupracovať, ale aj vytvárať priateľské vzťahy medzi občanmi. K naplneniu tejto dohody chce prispieť aj slovenská samospráva.

„Myslím si, že treba položiť základy: ľudia si musia uvedomiť, odkiaľ pochádzajú,“ povedal s presvedčením L. Dojčák, ktorý počas rozhovorov s obyvateľmi sa ich vypytuje, v akom jazyku sa rozprávali ich starí rodičia a často dostáva odpoveď, že po slovensky. Stopy po Slovákoch hľadá aj v menách obyvateľov. V Sajóbábonyi nachádzame priezviská Kolesár, Kopec, Lipták a podobne.

Mladý zamestnanec Mestského úradu v Miškovci dáva novú náplň výrazu agilita. Je presvedčený, že čo robí, bude na blaho užšej i širšej komunity. Hoci na začiatku mali problémy s miestnymi úradmi, nakoľko predtým v meste nebola nijaká menšinová samospráva, dnes je ich vzťah korektný. Aj keď slovenskej samospráve chceli ponúknuť miestnosť klubu dôchodcov, tá sa tam nenasťahovala, preto teraz hľadajú iné riešenie.

Sajóbábony nikdy nebol slovenskou osadou. Ale slovenský duch sa tu usalašil a teraz začína ožívať od základov: od výučby jazyka...

Eva Patayová Fábiánová