Tematicky a žánrovo pestrý a zároveň obsažný pohľad na problematiku menšín v strednej Európe z hľadiska minulosti i súčasnosti predstavuje súbor štúdií, článkov, prednášok a iných materiálov z posledných štyroch rokov, ktoré autor András Bertalan Székely, známy odborník v tejto oblasti, zhrnul pod názvom Közép-Európai szőttes. Kisebbség és kultúra - határon innen és túl (Stredoeurópska tkanina. Menšina a kultúra v rámci i mimo hraníc).

Prezentácia tejto publikácie, ktorú vydalo Kultúrne združenie Kruhu priaznivcov Pomuria v Pilisvörösvári, sa konala v uplynulých týždňoch v Budapešti.

Už s poukazom na predošlé konštatovanie nie je ani zďaleka ľahké čo len stručne charakterizovať jednotlivé tematické okruhy sústredené na otázky identity, kultúrnej činnosti a spolunažívania menšinového a väčšinového obyvateľstva Maďarska, krajiny, ktorá spolu so značnou časťou svojho národa v zahraničí dodnes bolestne pociťuje traumu Trianonu. Táto osudová krivda však neslúži autorovi na to, aby pri posudzovaní problémov uplatňoval dvojakú mieru: rovnako a kvalifikovane je vnímavý aj voči nemaďarským menšinám. Svoje postoje sprístupňuje nielen na teoretickej rovine, ale spája ich s vlastnými skúsenosťami a zážitkami z rôznych miest a krajín kde práve verejne vystupoval - či už na Slovensku, Podkarpatsku, v Slovinsku, Rumunsku, Vojvodine, Rakúsku, Švajčiarsku, Taliansku, a, prirodzene, vo viacerých lokalitách v Maďarsku.

Situáciu tej-ktorej menšiny A. B. Székely nehodnotí len všeobecne, lež spravidla v kontexte s ľudskými a osobnostnými činiteľmi. Jednoznačne odmieta tabuizovanie faktov a skutočnosti označuje adekvátnym menom. Východisko tohto počínania spočíva v rešpektovaní autentických hodnôt, rovnocennosti a rovnoprávnosti. Ako sám píše, „na všetkých fórach, ktoré mi boli k dispozícii, som sa snažil pozdvihnúť hlas proti akejkoľvek forme fyzickej a /alebo/ kultúrnej genocídy a etnickej čistky...“

Zhodne s mienkou viacerých jazykovedcov za dôležité považuje o. i. ustálenie jednotnej normy v používaní jazyka maďarských menšín v susedných štátoch. V súvislosti s jazykovou výučbou na Slovensku konštatuje, že iba jedna štvrtina univerzitných poslucháčov maďarskej národnosti sa zúčastňuje vzdelávania v materinskom jazyku. Dodajme, že nedávne diskriminatívne opatrenia tamojšej vlády majú mimoriadne nepriaznivý dopad a odporujú ustanoveniam Charty jazykov menšín, ktorú ostatne prijali členské štáty Európskej únie. Keď Székely píše a hovorí o spoločnej minulosti, na príklade Malej Tarče a okolia, kde Slováci bojovali spolu s Maďarmi v rokoch meruôsmych, poukazuje na ich osudovú spriaznenosť a dokladá ju i textom zo súdobej ľudovej tvorivosti: „Už v Komárne na buben bijú,/ už na kone sadajú, / šabličky už brinkajú. / a jejich honvédi v rade stavajú“.

S ohľadom na spoločné tradície autor venuje osobitnú pozornosť spolužitiu Maďarov a iných menšín v Sedmohradsku i v ďalších oblastiach Dolnej zeme, ktoré dokumentuje vlastnými skúsenosťami a osobnými stykmi. Jednou z postáv, výrazne dominujúcich na stránkach knihy, je významný predstaviteľ maďarskej pospolitosti a bývalý poslanec parlamentu Slovinskej republiky Sándor Varga, ktorý zvečnil najmä dejiny a kultúru svojej vlasti a ktorého dielo náš autor oslávil v jednej zo svojich predošlých publikácií - nedávno vydanej pamätnici. Pozitívne hodnotenie menšinovej politiky v Chorvátsku dokladá faktom, že zákon z r. 2000 umožňuje príslušníkom menšín vzdelávanie v materinčine od materskej školy až po maturitu, hoci táto možnosť, pokiaľ ide o škôlky, neraz naráža na nezáujem rodičov.

Z hodnôt vytvorených v prostredí menšín nemožno zanedbať pestovanie kultúrnych tradícií a ich sprítomňovanie na rôznych fórach, respektíve v inštitucionálnych rámcoch. V tejto súvislosti autor pripomína o. i. činnosť Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, jeho zakladateľku Annu Divičanovú a jej pôsobenie na poli národopisu a jazykovedy. Ako aktívny účastník viacerých tematických podujatí v Maďarsku autor nevynecháva ani umenie a literatúru, vrátane prekladateľskej tvorby príslušníkov menšín i väčšín, spolubudovateľov duchovných mostov v strednej Európe, a to bez ohľadu na národnosť a štátnu príslušnosť.

Napokon, nie však na poslednom mieste, organickou zložkou duchovnosti, pestovania jazyka a upevňovania národnej identity, ale aj zárukou odolnosti voči násiliu a klamstvu je viera a intenzívny náboženský život. Príklad rusínskej menšiny, ktorá si navzdory dejinným búrkam zachovala svoju dávnu kultúru, nás ubezpečuje, že kresťanská viera je tou silou, ktorá nabáda a slúži pokojnému spolunažívaniu, ale aj dôstojnému každodennému životu. „Nedopusťme,“ píše autor na margo skľučujúceho zážitku vo svojom bydlisku, „aby naše najposvätnejšie sviatky, naše všedné dni a spoločný majetok pustošili duševne narušení niktoši...“

Identita, jazyk a viera ani postupom času nestrácajú na svojej aktuálnosti a význame. Naopak. Práve uplynulé štyri roky, počas ktorých vznikali vyššie spomenuté state, podávajú názorný dôkaz, že zásada zachovania identity národov a národnostných menšín v podmienkach globalizácie a masívnej manipulácie nadobúda platnosť výzvy a príkazu. V tom nachádzame zmysel a memento Székelyovej knihy.

O. Kníchal