Rozhovor s predsedom Slovenskej samosprávy v Kardoši Petrom Pečeňom o Kardoši, kardošských Slovákoch, politizovaní v mladom veku, národnej identite a spolupráci.

- Kedy si sa stal členom Slovenskej samosprávy v Kardoši?

- V lete roku 2006 ma vyhľadala vtedajšia predsedníčka samosprávy Judita Fábriová. Prezradila mi, že nastanú zmeny v počte poslancov - namiesto dovtedajších troch ich bude päť. Chcela do práce zapojiť aj mladých a bolo mi cťou, že myslela práve na mňa, takže s radosťou som sa ujal tejto úlohy. Okrem nás sa stali členmi aj Brigita Brlášová, Ildika Sebedinská a Zoltán Törteli. Bola to nová vlna, obnovila sa štruktúra Slovenskej samosprávy v Kardoši.

- Aké máš spomienky na posledné voľby, po ktorých ťa zvolili za predsedu samosprávy?

- Nastala situácia, keď ľudia chceli zmeny a vďaka tomu som z volieb vzišiel víťazne. Osobne si myslím, že nie je najzdravšie, keď je predsedom samosprávy 22-ročný mladík, a zrejme mnohí už len kvôli môjmu veku budú na mňa pozerať kritickými očami. Avšak vďaka mojim vynikajúcim sarvašským a békeščabianským učiteľom, menovite Zuzane Medveďovej, Edite Pečeňovej, Michalovi Lásikovi a Etelke Rybovej si myslím, že na túto funkciu som pripravený. Môj starý otec Ondrej Klimaj bol v 70.-80. rokoch minulého storočia aktívnym účastníkom, organizátorom a vodcom kardošského kultúrneho života, preto teraz ako keby som sa ujal svojho dedičstva - samozrejme, treba to chápať v úvodzovkách. Po mojom zvolení aj bývalá pani predsedníčka vyjadrila radosť z toho, že štafetu, ktorú prebrala od môjho starého otca, môže teraz odovzdať práve mne. Je to veľmi dobrý pocit, ale zároveň aj veľká zodpovednosť. To, že niekoho zvolia za poslanca alebo za predsedu, samo osebe nič neznamená. Treba dokázať, že je vhodný na tento post, takže teraz musím konať a dokázať svoje schopnosti.

- Aké najdôležitejšie úlohy ťa čakajú? Sú potrebné nejaké reformy, alebo treba napredovať po vyšliapanej ceste?

- Zatiaľ neprešlo veľa času, najprv treba vyanalyzovať situáciu, v ktorej sa nachádzame. Považujem za veľmi dôležité, aby sme najprv spoznali mienku ľudí a voličov. Už aj samotná otázka počtu voličov je zamyslenia hodná, veď kým v roku 2001 sa k slovenskej národnosti hlásilo až 43,5 % obyvateľov Kardoša a v roku 2006 sa do volieb zaregistrovalo 77 osôb, vlani ich bolo už iba 46. Aj toto číslo nás upozorňuje, že musíme podniknúť isté kroky, aby sme aj v budúcnosti mohli hovoriť o kardošských Slovákoch.

V decembri sme mali čajové popoludnie, na ktorom som poprosil našich dôchodcov, aby povedali, čo si želajú, veď napokon my sme tu pre nich a preto sami musia povedať, aké majú nároky. Hovorím to aj preto, lebo na konci predošlého volebného cyklu sa pomaly strácala aktivita - je ťažké kohokoľvek aktivizovať v starnúcej dedine. Nie náhodou som žiadal, aby sme sa rozprávali tu, v kardošskom slovenskom klube. Trávim tu veľa času uvažujúc nad tým, ako by sa dali využiť danosti týchto priestorov. Možno tu vytvoriť príjemnú rodinnú atmosféru. Často sa stávalo, že vo veľkej kultúrnej sále sme sa jednoducho stratili. Prítomných bolo viac ľudí zo susedných dedín ako Kardošanov, čo, samozrejme, nie je problém, ba naopak, veľmi sme sa tešili z dobrých stykov so susednými samosprávami. My teraz musíme aktivizovať najmä Kardošanov, čo si viem predstaviť práve prostredníctvom príjemných čajových popoludní, gastronómiou, rozhovormi či pozeraním filmov, nikomu nič nevnucujúc. Na jar plánujeme opekanie slaniny a varenie v kotlíkoch. Dovtedy musíme dať do poriadku dvor, obnoviť ho, vymeniť lavice. Verne tradíciám väčšie podujatia plánujeme až na leto. Treba trochu počkať, kým sa nálady v dedine upokoja, normalizujú sa vzťahy a potom uvidíme, ako ďalej.

Človek má veľa plánov, najmä keď je mladý, mnoho nápadov mi behá mysľou ohľadom rôznych problematík. Chcel by som, aby sme v budúcnosti mohli obnoviť tento klub. Taktiež by som si želal zrod publikácií, pomocou ktorých by sme mohli vytvoriť obraz o sebe, kardošskej Slovači.

Veľmi je dôležitá spolupráca so susednými obcami, napriek tomu, že nie všetky patria do nášho tábora. Znovu oživenie niekdajších vzťahov je veľkou výzvou. Plánujeme aktívnejšie participovať aj na sarvašskom kultúrnom živote. Musíme organizovať také vlastné, resp. spoločné programy, ktoré jazykom i obsahom oslovia zúčastnených. Existuje záujem o bližšie partnerstvo, je to iba otázka organizácie.

Je veľmi dôležité riadiť prúdenie informácií - nestačí len obecná informačná tabuľa. Človek by si myslel, že v malej dedinke sa informácie šíria rýchlo, ale nie je to zákonité. Zíďme sa a zistime, ktoré problémy viedli k tomu, že predsedom som teraz ja a nie niekto iný.

- Podľa teba ako by sa dala osloviť a aktivizovať mládež?

- To je veľmi ťažká otázka a klamal by som, keby som tvrdil, že som nad ňou ešte neuvažoval. Keď cestujem do Segedína, mám 1,5 - 2 hodiny času rozmýšľať nad podobnými otázkami. Vieme, že asimilácia závisí vždy od jednotlivca. Existuje, samozrejme, aj násilná asimilácia, ale jednotlivec sa môže vždy rozhodnúť, kam chce patriť. Ja nikoho nebudem nasilu nútiť do slovenského klubu, aby prišiel a cítil sa dobre, ak si to neželá. Neviem však odpovedať na otázku, ako by sa dala prilákať mládež... Je ťažké osloviť ju všeobecne, nie je to iba špecifický problém Slovákov v Maďarsku. V súčasnosti vidím jediný spôsob - hoci ten platil aj doteraz - treba vykonávať dobrú prácu, organizovať také programy, ktoré vzbudia záujem mladých ľudí. Treba ich inšpirovať k tomu, aby išli študovať aspoň do takej školy, v ktorej sa môžu učiť v slovenčine. Dá sa budovať na školskom systéme a na miestnej úrovni, i na starých rodičoch. Dalo by sa zorganizovať spoločné podujatie starých rodičov a vnúčat spojené s gastronómiou - gastronómia je tu kľúčový výraz, pán profesor Wlachovský by o tom vedel rozprávať. Sme pravidelnými účastníkmi obecných dní, to je veľká príležitosť mobilizovať ľudí. Školu ani škôlku už nemáme, naše deti chodia do Kondoroša a na Sarvaš, kde sa stretávajú so slovenskou kultúrou. Samospráva podporuje školské vyučovanie hmotne aj nehmotne a deti majú možnosť zúčastňovať sa na našich podujatiach. Ak sa na nich budú cítiť dobre a budú sa vracať aj po ukončení štúdií, to bude znamenať, že sme pracovali dobre. V tínejdžerskom veku, kedy u mladých prebiehajú rôzne psychologické procesy, si však jednotlivec málokedy uvedomí, že je Slovák žijúci v Maďarsku a určite nepatrí medzi jeho najväčšie túžby zúčastňovať sa na podujatiach v spoločnosti 60-70-ročných ľudí.

- Ako vidí dnešný mladík slovenskú národnostnú politiku?

- Môžem sa vyjadriť iba sám za seba. Som členom Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) a tak mám viacerých tunajších slovenských známych. Mnohí z nich sa politikou vôbec nezaoberajú, iní čiastočne alebo aktívne. Situácia Slovákov v Maďarsku nie je príliš ružová. To, že sme sa rozdelili, nám tiež neprospieva. Treba sa zmieriť s tým, že zákonodarca vytvoril nový volebný systém. Hlavne ten je príčinou toho, že sme sa rozdelili na dva tábory, čo však neznamená, že predtým sa nevyskytli konflikty, nový volebný systém ich iba v roku 2006 vyplavil na povrch. Mnoho odo mňa oveľa skúsenejších, starších našich Slovákov, ktorí boli aktívni aj počas samosprávneho systému, to nedokázalo pochopiť. Ja som sa dostal o krok ďalej - nie som povinný prijať situáciu, ale musím ju pochopiť k tomu, aby som v súčasnom systéme mohol fungovať a konať. Teraz vidíme, že veľa vecí sa nevyhnutne musí zmeniť, ale tie staré, dobre osvedčené treba zachovať. Hovorievam, že kým voz vpred, nie sú potrebné veľké reformy, ale pozitívna kritika nikdy nezaškodí. Ako mladý človek mám k našim vedúcim jedinú prosbu: nech sa snažia riadiť veci tak, aby sme mali od nich čo prevziať.

Otázka situácie súčasnej mládeže v politike je kľúčová, keďže existuje veľká generačná priepasť medzi dnes aktívnymi a dospievajúcimi. Čiastočne z núdze sa musíme aktivizovať, lebo nám chýba jedna generácia medzi teraz 50-60-ročnými a 20-ročnými. 30-40-ročných prakticky niet a preto ja, Ondro Kiszely, Juro Ráďanský a ešte niekoľkí si myslíme, že je našou povinnosťou byť aktívnymi. Ak my nebudeme, nebude mať kto prebrať štafetu.

V roku 2006 sme si museli uvedomiť, že veru už aj v národnostnej politike začali platiť vlčie zákony. Každý nech posúdi sám, či je to dobré alebo nie, či nás to ženie dopredu a či nie, či je tu demokracia alebo nie. Sledujúc to mladými očami mám obavy.

- Na čo ti ostáva čas popri univerzite a práci?

- Univerzita mi momentálne odoberá veľa síl. Vstávam ráno o siedmej, na deviatu prídem na univerzitu a večer okolo ôsmej sa vraciam domov. Vtedy si dám za kalíštek pálenky, navarím si niečo, trošku si čítam a ľahnem si spať. Som univerzitný poslucháč a Slovák žijúci v Maďarsku - tieto dve veci úplne vypĺňajú 24 hodín môjho dňa.

- Akým spôsobom kultivuješ svoje jazykové znalosti?

- Najlepšie som hovoril po slovensky ako gymnazista, odvtedy zabúdam. Mnohí si myslia, že ak dakto študuje na katedre jazyka, veľa rozpráva po slovensky, má veľa hodín jazyka. Avšak to, že počúvam slovenskú prednášku, neznamená, že si aktívne precvičujem jazyk. Tým nechcem hodnotiť katedru alebo odbor, ale je to tak. Platí to aj v prípade ostatných katedier jazyka - aj na odbore angličtiny rozprávajú poslucháči menej po anglicky. Čítanie a tlmočenie sú veľmi dobré príležitosti na vyvíjanie jazykových znalostí. Snažím sa čo najviac čítať, informovať sa v slovenčine, denne navštevujem aj stránku www.luno.hu. Avšak tie vedomosti a intenzitu výučby, aké som dostal v škole, je ťažké nahradiť iba čítaním.

- Akú máš mienku o pojme dvojakej identity, resp. akú ju máš ty?

- Považujem sa za Slováka žijúceho v Maďarsku, v rámci toho sa mi veľmi páči pojem dolnozemský Slovák. Myslím to tak od gymnázia, už vtedy som prišiel na existenciu hlbších súvislostí. Počas pátrania po predkoch som zistil, že človek nemusí byť výlučne Maďarom, ale existujú aj iné kategórie. Ihneď dodávam, že som aj Šváb (Nemec), výsledkom je teda slovensko - maďarsko - švábsky pôvod. Podľa mňa sa identita neustále mení. Zrejme najsilnejšia je moja identita Slováka v Maďarsku, popri tom som ale aj univerzitný poslucháč, kamarát a vnuk... Je to veľmi otvorená otázka, ale myslím si, že sa mi ju podarilo zodpovedať, takže patrím aj sem, aj tam, sme v akejsi prechodnej role, čo je často veľmi náročné, najmä v súčasnosti.

- Ako si absolvoval celoštátne a teritoriálne voľby?

- Začiatkom decembra sa mi dostalo mimoriadne veľkej pocty - Únia slovenských organizácií v Maďarsku ma nominovala tak na celoštátnej, ako aj teritoriálnej listine Békešskej župy. Je pre mňa mimoriadnou cťou a potešením, že na zoznam ma navrhli moja bývalá učiteľka a riaditeľka Slovenskej základnej školy v Sarvaši Zuzana Medveďová, resp. vtedajšia podpredsedníčka CSS Etelka Rybová. Na teritoriálnych voľbách som získal poslanecký mandát, na inauguračnom zasadnutí valného zhromaždenia ma zase na návrh predsedníčky Heleny Čičeľovej zvolili za podpredsedu Slovenskej samosprávy Békešskej župy. Chcel by som sa všetkým poďakovať za dôveru a mne zverenú úlohu sa budem snažiť vykonávať podľa svojho najlepšieho vedomia.

(Gabriela Mótyánová - zp)