Podpredseda Spolku ochrancov a skrášľovateľov mesta (SOSM), člen Predsedníctva Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) Ondrej Hanko je v Békešskej Čabe známou a všeobecne uznávanou osobnosťou. Porozprával nám niekoľko zaujímavostí nielen z minulosti čabianskych Slovákov a spôsobe zachovania pamiatky popredných činiteľov mesta, ale aj niektoré perličky z dejín vlastnej rodiny.

- Pochádzam z čabianskej slovenskej rodiny, bývali sme tu, na Berínskej ceste a sálaš sme mali v békešskom chotári. Doma sme hovorili čabianskou slovenčinou, dokonca niektorí z maďarských pomocníkov z mesta Békeš, ktorí u nás pobudli dlhší čas, sa tiež naučili po slovensky. Za môjho detstva na ulici, na trhovisku bolo počuť väčšinou slovenčinu. Táto situácia sa výrazne zmenila jednak po roku 1948, po výmene obyvateľstva, ale aj v roku 1950, keď sme sa stali župným sídlom a nasťahovalo sa sem veľa úradníkov. Viacerí zo zámožnejších slovenských gazdov zase odišli z mesta v čase prenasledovania kulakov v päťdesiatych rokoch. Usadili sa v Pešti, v Dunaújvárosi a viac sa už nevrátili... – začal pán Hanko spomínať na roky svojho detstva.

„Bratia, slobodní budeme od dnes na večnosť...“

- Ako som vypátral, dvadsaťročný Ján Hanko bol medzi prvými slovenskými osadníkmi, ktorí prišli na Čabu v roku 1718 z novohradského Hradišťa, a priviedol si sem aj svoju ženu. Je to časté priezvisko nielen v Čabe, ale aj na okolí. Ja patrím do ôsmej generácie pôvodných osídlencov. Keď sme v deväťdesiatych rokoch nadviazali kontakty s dedinou, odkiaľ pochádzajú naši predkovia, pýtal som sa, či je v obci ešte niekto s takýmto priezviskom. V obecnej kronike je uvedené, že Hanko... ten tašov na Čabu...

Po našich starých otcoch sme zdedili o. i. aj to, že sme sa vždy navzájom rešpektovali, bez ohľadu na národnosť, alebo náboženskú príslušnosť.

Zemepán Harruckern sem povolal najprv Slovákov evanjelického vierovyznania, potom aj katolíckeho a skoro tristo rokov tu žijeme v pokoji s Maďarmi, Rumunmi, Nemcami a Židmi, - pokračoval náš hostiteľ.

- Pre jednu „sukňu“ sa občas mládenci pobili, ale nikdy sa to nestalo z etnických dôvodov... Naši predkovia už v 18. storočí pokladali za veľmi dôležité vzdelanie, hneď po usadení sa postavili kostol, školu a byt pre učiteľa. Rastom mesta sa rozrastal aj počet škôl, časom pribudli aj v chotári mesta. Boli roky, keď tu bolo vyše dvadsať škôl, medzi nimi aj tzv. sálašské... Inak našu slovenčinu pokladal historik Ján Sirácky za perlu slovenských dialektov, – uviedol Ondrej Hanko a v tejto spojitosti vysvitlo aj to, že typické čabianske domy s podstenou, ak sú s kamennými a nie drevenými stĺpmi, sa volajú domy „z muraníma sochámi“, pretože na Čabe stĺp je socha, ale takto tu volajú napr. aj vahadlovú studňu.

Čabianski Slováci vždy rešpektovali iných, veľmi uznávaní boli v ich kruhu napríklad župan Miklós Turóczy, alebo Illés Molnár, ktorý bol medzi prvými richtármi mesta. Práve zachovanie pamiatky významných činiteľov Čaby a okolia si vytýčili za cieľ tak spolok ochranárov mesta, ako aj združenie miestnych Slovákov. - Pri príležitosti významných životných jubileí pravidelne umiestňujeme pamätné tabule týchto osobností, pochopiteľne, keď ide o Slovákov, s dvojjazyčným textom. Pritom tieto tabule nepripomínajú iba významných ľudí, ale aj udalostí v živote obyvateľov Békešskej Čaby.

Pán Hanko ako príklad spomenul morové a cholerové epidémie, resp. povodne, ale aj vykúpenie z poddanstva v roku 1845, keď sa Čabania zložili a vyplatili dvanástim zemepánom, potomkom a dedičom Harruckerna, 802 tisíc forintov. Získali tak 80 tisíc jutár pôdy. „Bratia, slobodní budeme od dnes na večnosť...“ , tradujú sa slová vtedajšieho richtára mesta Jána Šucha.

- Popri pamätnom stĺpe v Mestskom parku, na mieste hromadných hrobov obetí cholerovej epidémie z roku 1831, existuje menej známy menší pamätník v mestskej časti Jamina, určený obetiam z viníc a sálašov. Pôvodný stĺp niekto zamuroval do mostíka ponad priekopu, našla ho slovenská aktivistka Alžbeta Ančinová, dnes je už v múzeu a jeho kópiu sme odhalili na pôvodnom mieste... Inak máme aj také pamätné tabule významných osobností, ktoré dve spomenuté organizácie dali postaviť mimo Békešskej Čaby. Je to napríklad tabuľa na pamiatku Ľudovíta Kossutha v Monoku, rodu Szeberényiovcov v Kochanovciach, alebo na pamiatku našich predkov v Hradišti, – dodal O. Hanko.

Dozvedeli sme sa, že v sedemdesiatych rokoch založili v Békešskej Čabe Kruh priaznivcov miestnej histórie, a to v rámci Vlasteneckého ľudového frontu. Pomenovali ho po Ľudovítovi Haánovi a na jeho báze vytvorili po transformácii spoločnosti dnešný spolok, ktorého bol pán Hankov dvoch cykloch predsedom, v súčasnosti je jeho podpredsedom. Na našu otázku, ako sa u neho objavil tento vrelý záujem o miestnu históriu, odpovedal: - Otec dobre vedel, čo mi má dávať do rúk, keď ma poslal pásť. Bola to kniha Z minulosti Čaby od Károlya Fábryho, ktorá obsahuje ani nie vedecké práce, skôr zaujímavé príbehy z dejín mesta.

V ďalšej časti nášho stretnutia sme si mohli pozrieť rodinné relikvie, a síce Tranosciá rodín pána Ondreja a jeho manželky, pani Heleny, rodenej Huršanovej, ktorá sa mimochodom narodila v emblematickom dome Békešskej Čaby s podstenou na Békešskej ceste, v ktorom dnes sídlia Spoločenské domy.

Nuž, a úplne na záver v dome čabianskeho lokálpatriota, ktorého čabianski Slováci volajú medzi sebou Hanko Bandi báči na Berínskej (totižto existuje v ich kruhu ďalší aktivista s rovnakým menom), čakalo nás prekvapenie: ochutnávka ďalšej pamiatky miestneho dedičstva, a síce cigánky a čabianskej klobásy.

(csl)