Tí, ktorí si pred rokom, keď na riaditeľku Domu slovenskej kultúry kvôli návšteve skupiny Slovákov z Békešskej Čaby vo Versailles zaútočili predstavitelia Jobbiku a Svetového zväzu Maďarov mysleli, že ide o ojedinelý prípad, sa mýlili.

Druhý Deň národnej spolupatričnosti, ktorým sa stal deň podpísania Trianonskej mierovej zmluvy v roku 1920, nás o tom všetkých presvedčil.

Vieme, že začiatok leta je sezónou (aj) slovenských kultúrnych podujatí po celom Maďarsku. Ten, kto má prax v organizovaní kultúrnych podujatí vie, že máj a prvá polovica júna sú z tohto hľadiska ideálne. Vonku je už pekne, škola sa ešte neskončila a možno mobilizovať deti aj rodičov a - nie v poslednom rade - podporovatelia už rozhodli o poskytnutí dotácií pre uchádzačov. Aj čitatelia Ľudových novín si určite všimli, že v prvý júnový víkend sa už tradične koná niekoľko slovenských kultúrnych podujatí. Medzi ne patrí aj Národnostný deň v Rétšágu v prvú júnovú sobotu, ktorú usporiadala tamojšia slovenská samospráva už deviaty krát. Tohto roku tento deň pripadol na 4. jún. Miestna organizácia Jobbiku už začiatkom marca, po zverejnení programu kultúrneho strediska, protestovala proti tomu, aby sa podujatie uskutočnilo v tento deň. Predseda miestnej organizácie strany Zsolt Dukony v prehlásení doručenom spravodajskej agentúre MTI o. i. napísal: „4. jún je kvôli trianonskému diktátu tragédiou maďarského národa. Ako Maďari pokladáme za hanebné a urážajúce takéto pohanenie nášho dňa národného smútku“. Autori vyhlásenia sa v prípade ak sa podujatie napriek ich protestu uskutoční, vyhrážali usporiadaním demonštrácie. Ďalšie slovenské podujatie sa konalo v Síleši. Informáciu o Tradičnej slovenskej svadbe na internetovej stránke obce si „s pohoršením prečítal“ parlamentný poslanec Jobbiku Sebestyén Vágó a reagoval naň otvoreným listom adresovaným starostovi obce Dr. Sándorovi Nagyovi, ktorý zverejnili na stránke barikad.hu. „Nemám problém so sebaurčením menšín, teda s činnosťou menšinovej samosprávy, resp. nie to mi vadí, že usporiadajú pravdepodobne kvalitné podujatie zamerané na zachovávanie tradícií. Ja mám problém skôr s termínom podujatia“ - píše politik. Po popise historického pozadia Dňa národnej spolupatričnosti svoj otvorený list končí nasledovne: „Verím, že voľba termínu podujatia nie je vedomou provokáciou, ale obyčajnou nepozornosťou... prosím vás, aby ste v budúcnosti rozvážnejšie vyberali termíny“.

Ako sa o tom dočítate na stránkach našich novín, spomínané podujatia sa napriek všetkému uskutočnili, tak isto, ako celý rad ďalších kultúrnych akcií a festivalov po celom Maďarsku. Za takýchto okolností sa mi chtiac-nechtiac tlačí na jazyk otázka: keď sa kultúrne podujatie zamerané na zachovávanie tradícií niektorej národnosti pokladá za provokáciu, ako nazvať rozmiestňovanie názvov obcí a miest s rúnovým písmom v našich mnohonárodnostných lokalitách.

Alžbeta Račková