Zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy František Zelman patrí medzi tých aktivistov našej občianskej sféry, ktorí nie sú slovenskými učiteľmi. Zhovárali sme sa s ním po jednom z podujatí v jeho rodnom meste Slovenskom Komlóši.

Na slovíčko so zástupcom predsedu CSS Františkom Zelmanom

- Ako si sa ako poľnohospodársky inžinier dostal do kontaktu so slovenským dianím?

- Pracujem vo firme, ktorá vyrába poľnohospodárske stroje, a to na úseku zahraničného obchodu. Ako som sa dostal k slovenskému dianiu? Vždy som sa cítil byť Slovákom. Keď som bol malý chlapec, s mojím starým otcom sme v Čanádalberti, v tom čase slovenskej dedine, chodili na slovenské bohoslužby. Moji rodičia bývali v Slovenskom Komlóši. Potom prišli časy, keď som začal chodiť do školy a kde sa na to všetko zabudlo, do kostola sa v tom čase nechodilo. Ale zato som v rodine dostal slovenské cítenie, veď aj moji predkovia boli Slováci. Môj starý otec Zelman tu po výmene obyvateľstva zostal sám, všetci jeho súrodenci sa presťahovali na Slovensko, s ktorými sme však udržiavali kontakty. V Slovenskom Komlóši bol veľmi čulý slovenský kultúrny život a ja som sa do neho zapojil prostredníctvom manželov Laukovcov, ktorých som poznal. Veľmi sa mi páčilo, že sa môžeme po slovensky zhovárať, že nás spája niečo, čo je spoločné, čo sa netýka politiky. Rád som chodil to tohto prostredia. Aj moja manželka, ktorá nie je ani Maďarka, ani Slovenka, si našla medzi nami miesto. Potom sme organizovali zájazdy na Slovensko, navštevovali sme slovenské osady v Maďarsku, čo sa mi veľmi páčilo. Neskôr, keď som už bol straší a už som mal aj určité skúsenosti, Anka Ištvánová z Békešskej Čaby, inak tiež Komlóšanka, iniciovala, aby sme si založili súdne zaregistrovaný slovenský spolok. Zo začiatku sa našli aj takí ľudia, ktorým sa to nepáčilo, lebo nerozumeli, o čo ide. Ja som pochopil, že v tomto kroku sú veľké možnosti a zaregistrovali sme Organizáciu komlóšskych Slovákov. Odvtedy som aj ja členom vedenia a moja úloha je to, čomu sa rozumiem: sledovať výpisy a písať projekty. Bol taký rok, keď sme mali rozpočet vo výške 4-5 miliónov forintov. Som rád, že tieto peniaze idú na dobrý účel. Vďaka pánovi učiteľovi Laukovi sa nám podarilo oživiť slovenské divadelníctvo a teraz v jeho práci pokračuje jeho manželka Erna Lauková. K divadlu sa pridali ľudia z mojej generácie a dúfam, že k nim pribudnú aj mladší. Tento čulý kultúrny život ma teší, cítim, že týchto ľudí spája ich slovenskosť. Chcú, aby slovenčina v našich končinách ďalej žila, aby sa komlóšske slovenské tradície zachovali.

- Popri práci, ktorú vykonávaš v spolku a na čele Slovenského regionálneho kultúrneho strediska, ti pribudli ďalšie úlohy. Keďže prichádzaš zo spolkového života, nie je ti cudzie, že na novom poste zástupcu predsedu CSS máš na starosti slovenské samosprávy a organizácie. Aké sú tvoje predstavy na tomto poli?

- Som toho názoru, že základom našich slovenských samospráv musí byť nejaká slovenská občianska organizácia, ktorá funguje, do ktorej chodia ľudia, ktorí majú niečo spoločné s tými obyvateľmi, ktorí sú tiež Slováci, ale nevenujú sa spoločenskému životu. Najdôležitejšie je, aby v tých osadách, kde ešte žijú Slováci, sa založili spolky, a aby boli čím silnejšie. Treba ich podporovať, aby si našli miesto v spoločenskom živote mesta, v ktorom fungujú. Kde ešte nie sú, tam, ak je to možné, treba založiť slovenské spolky. Tam, kde to nie je možné, sa slovenská komunita môže pripojiť k väčšej organizácii. Môžem uviesť náš príklad. Keď sme v našom meste založili spolok, vtedy ešte vo Veľkom Bánhedeši neboli na to podmienky. Boli našimi členmi a máme členov aj z Pitvaroša. Teraz už aj v Bánhedeši majú silnú organizáciu, našiel sa človek, ktorý sa podujal postaviť sa na jej čelo a myslím si, že také výsledky sa môžu dosiahnuť všade. Dôležité je, aby boli samostatní, veď majú svoju úlohu, organizujú svoje podujatia, a v tom im musia samosprávy pomáhať.

- To znamená, že i keď v súčasnosti financovanie národnostnej kultúry prebieha v prvom rade cez samosprávny systém, si toho názoru, že základom nášho slovenského života sú občianske organizácie?

- Áno, lebo štyria ľudia, ktorí pracujú v samospráve a teraz majú rozpočet okolo 200 tisíc forintov, nič nemôžu dokázať bez občianskych organizácií. Inak to nejde.

- Máš skúsenosti so získavaním peňazí pre spolky. Čo by si im v dnešnej situácii odporúčal?

- Treba sledovať všetky súbehy a využiť každú možnosť, písať žiadosti. Tak sa dá prežiť. Ťažko, ale dá sa, a potom čakáme, že prídu aj lepšie časy. V tomto im musia slovenské samosprávy pomáhať, ako aj v tom, aby maďarská politika nesmerovala k tomu, že nám zoberie všetky peniaze, ale aby bola povinná poskytnúť nám tú sumu, ktorú potrebujeme na prevádzkovanie našich štruktúr.

- Ako k tomu môžu prispieť regionálne strediská?

- Regionálne strediská disponujú určitým nie veľmi vysokým rozpočtom. Treba ho využívať tak, aby pomáhal spolkom, myslím si totiž, že CSS môže podporovať kultúru v prvom rade cez tieto regionálne strediská.

Za rozhovor ďakuje Alžbeta Račková