...vlastne už titulok je zľahučka politicky nekorektný. Presadil sa totiž termín Slovák žijúci v zahraničí. Myslím si, že trochu na škodu veci, pretože existuje kvalitatívny rozdiel medzi tým Slovákom, ktorý na kratšiu, či dlhšiu obmedzenú dobu žije v zahraničí, a Slovákom, ktorého domov je mimo Slovenska, ktorý je skutočným zahraničným Slovákom.

Tento drobný terminologický chaos, ktorý sa občas premieta aj do dotačnej a inej politiky voči krajanom, však nie je tým najdôležitejším, o čom by som chcel písať...

Mnohokrát som zdôrazňoval, že v zahraničí žije tretina slovenského národa. Podľa oficiálnych odhadov, s ktorými pracuje slovenská vláda, sú to vyše dva milióny ľudí. Najviac v USA, druhá najväčšia komunita, takmer 400-tisícová, žije práve v Česku. Výsledky sčítania z tohto roka možno odhady mierne upravia, kvalitatívne sa však nezmení nič.

Kto teda sú zahraniční Slováci? Otázka to nie je triviálna. Ako predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí zastupujem stovku členských organizácií v 24 krajinách sveta, stretol som sa s krajanmi i z mnohých iných, vari dvadsiatku komunít som osobne navštívil, sám som súčasťou jednej z nich, keďže celý svoj dospelý život, 21 rokov, žijem v Prahe...

Mal by som teda vedieť, kto zahraniční Slováci či Slováci žijúci v zahraničí sú.

Zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí (číslo 474 z roku 2005), ktorý by naozaj bolo treba čo najskôr novelizovať, ponúka trochu kostrbatú definíciu: Slovákom žijúcim v zahraničí je podľa neho každá osoba, ktorá nemá trvalý pobyt na území SR a je štátnym občanom Slovenskej republiky, alebo nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ale uchováva si národné povedomie, a on alebo jeho predok v priamom rade má slovenskú národnosť. Odhliadnime od tejto nesympaticky znejúcej „právničiny“, a skúsme zhrnúť po slovensky, kto Slováci žijúci v zahraničí sú. Predovšetkým, je to celý rad veľmi rozdielnych skupín ľudí.

Ak sa na to pozrieme chronologicky, nemôžeme nezačať dolnozemskými Slovákmi, ktorí sa pred troma stovkami rokov vybrali osídliť územia na juhu vtedajšieho Uhorska, vyľudnené po vyhnaní Turkov. Dorazili najprv na územie dnešného južného Maďarska, odtiaľ pred štvrť tisícročím pokračovali ďalej, do Srbska, Rumunska, Chorvátska. Ide o kompaktne žijúcu komunitu, ktorá si obdivuhodne uchováva jazyk, kultúru i povedomie, kde funguje slovenské školstvo i neuveriteľné množstvo ďalších slovenských inštitúcií. Zachovaniu identity napomohla i náboženská odlišnosť - väčšinu tamojších Slovákov totiž tvoria luteráni, sú však i výnimky, napríklad katolíci v rumunskom pohorí Bihor. V zahraničí sa ocitli s rozpadom Rakúsko-Uhorska, spolu so Slovákmi na severe Maďarska, história ktorých je odlišná, či so Slovákmi v Rakúsku. Ďalšou skupinou bolo masívne vysťahovalectvo do zámoria, teda do USA, Kanady, ale aj do Južnej Ameriky, predovšetkým do Argentíny, od konca devätnásteho storočia, posilnené v rokoch veľkej hospodárskej krízy. Pred druhou svetovou vojnou a počas nej potom utekali antifašisti a najmä Židia. Po nej nielen ľudia, spojení s režimom vojnového slovenského štátu, ale aj tí, ktorí sa pomerne jasnozrivo obávali prítomnosti sovietskej armády a jej dôsledkov. Popritom sa, samozrejme, udiali aj dve územné straty, ktoré dostali do zahraničia ďalších Slovákov - tých na niekdajšej Podkarpatskej Rusi, teda dnešnej Zakarpatskej Ukrajine, i tých v obciach severnej Oravy a Spiša, ktoré pripadli Poľsku (tento pohyb hraníc nastal už i predtým). A potom prišla emigrácia demokratickej a podnikateľskej elity po roku 1948, ďalší veľký exodus po vstupe sovietskych vojsk do ČSSR, teda po roku 1968. Emigrovalo sa predovšetkým do USA, Kanady, Austrálie, masívne do krajín západnej Európy, nezanedbateľná skupina ľudí napríklad aj do Izraela. Popritom sa do zahraničia dostávali Slováci i legálnym vysťahovaním, vrátane sobášov. A po roku 1989 sa hranice otvorili, mnoho občanov Slovenska migrovalo a migruje za prácou, za štúdiom, za rodinou. Najmladšou komunitou sme vlastne my, Slováci v Česku, keďže sme sa v zahraničí ocitli zo silvestrovského večera 1992 na novoročné ráno 1993.

Ak by sme to zhrnuli z trošku iného zorného uhla, Slováci v zahraničí sú aj tí, ktorí sa tam už narodili, ale v rodine a v duši si uchovávajú kus slovenskosti, napríklad na Dolnej zemi aj viac než desať generácií. Sú to aj tí, ktorí sa ocitli v zahraničí v dôsledku štátoprávnych zmien a posúvania hraníc, rovnako však i tí, ktorí sa vysťahovali do zahraničia, bežali cez hranice, nevrátili sa zo zájazdu, alebo odišli bez problémov, to záleží od obdobia i okolností.

Sú to občania iných štátov so slovenskou národnosťou, sú to viacnásobní občania, ku ktorým patrí aj autor tohto článku, „vlastniaci“ české i slovenské občianstvo, a sú to aj občania Slovenska, žijúci v rôznych krajinách. Dlho i kratšie, s trvalým pobytom v inej krajine i bez neho. Tu kdesi nám chýba ten pojem navyše, ktorý sme zbytočne opustili. Áno, slovenský študent v Česku (a že ich je pomaly 20 tisíc) asi nie je zahraničný Slovák, stále sa dá predpokladať, že sa môže vrátiť, stále je asi doma na Slovensku, ale iste je počas štúdia Slovákom žijúcim v zahraničí.

Úplne prvú skúsenosť s krajanským svetom mimo Česko som získal v rumunskom Nadlaku, kde som sa v roku 1993 ocitol ako 21-ročný študent a bol som šokovaný nielen tým, čo som tam videl a počul na konferencii slovenských spisovateľov, novinárov a kultúrnych pracovníkov žijúcich v zahraničí, ale najmä tým, že sa na ulici i v obchode dohovorím, v tomto od Slovenska vzdialenom meste, po slovensky. Inšpirovalo ma to natoľko, že ma to vysotilo z dráhy fyzika kamsi celkom inam. Na dosť hrboľatý chodníček, na ktorý som nesmelo vstúpil už krátko predtým, keď som sa len horko-ťažko nechal presvedčiť, aby som sa zúčastnil na jednom stretnutí Slovákov v Prahe... a potom mnohých ďalších...

Kto vlastne tí zahraniční Slováci a Slováci žijúci v zahraničí sú a čo ich spája? Asi som sa odpovede dotkol v jednom rozhovore pre Tlačovú agentúru SR, ktorý mal titulok: „Až v zahraničí si uvedomíte, že ste súčasťou národa.“ Nemyslel som to ani trochu pateticky a ani nie som z inej doby. V zahraničí skutočne pochopíte, že pre vás je hodnotou, aby ste počuli slovenčinu, zažili slovenské kultúrne podujatie, možno dokonca zatancovali si v súbore, aby sa vaše deti naučili aj po slovensky... A tým napokon obohacujú aj krajiny, kde žijú, vytvárajú mosty medzi dvoma kultúrami, spravidla majú veľmi pozitívny vzťah k obom. A že súčasne Slováci v zahraničí predstavujú ohromný potenciál aj pre Slovensko, otvárajú mu dvere pri nadväzovaní vzťahov kultúrnych, politických či ekonomických, pri propagácii cestovného ruchu, vytvárajú hodnoty, o tom vari ani netreba hovoriť. Vlastne na Slovensku treba. Tam to bohužiaľ stále na rozdiel od Maďarov, Poliakov či Francúzov priveľmi nevedia...

Vladimír Skalský

Slovenské dotyky

(Krátené)