Maďarský parlament 23. decembra schválil nový Zákon č. CCIII o voľbe poslancov do parlamentu. Právny predpis stanovuje okrem iného aj pre národnosti mimoriadne dôležité podmienky získania mandátu národnostných poslancov. Požiadali sme predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Jána Fuzika, aby sa vyslovil k novému zákonu.

Ako je známe, v zákonodarstve sa v poslednom období s veľkým elánom rozprúdila práca, ktorá vyvrcholila v roku 2011. Na Veľkú noc bol podpísaný nový základný zákon, teda ústava, ktorú sme nie náhodou viackrát pripomienkovali a žiadali, aby sa o nej diskutovalo, keďže naznačovala, že môžeme mať určité problémy, najmä čo sa týka nášho parlamentného zastúpenia. V pôvodnom Zákone o právach národných a etnických menšín z roku 1993 totiž paragraf č. 20 jednoznačne vypovedal, že menšiny podľa úprav špeciálneho zákona majú právo na parlamentné zastúpenie. Je pravda, že za 18 rokov sa toto právo nerealizovalo, ale figurovalo aspoň na papieri. Do novej ústavy ho však kodifikátori nechceli previesť. Napokon sa tam dostala formulácia, podľa ktorej národnosti majú právo zapojiť sa do práce parlamentu, teda už nehovorí konkrétne o parlamentnom zastúpení. Základný zákon predpokladal celý rad dvojtretinových zákonov, ktoré ďalej určujú aj našu národnostnú oblasť – ide o nový národnostný zákon, zákon o voľbe poslancov do parlamentu a zákon o verejnej výchove. V tomto období študujeme tieto nedávno schválené zákony a skúmame, čo budú pre nás znamenať.

Zákon o voľbe poslancov do parlamentu bol špeciálny tým, že ho nepripravovala vláda, resp. niektorý z rezortov, ale ho predložil jeden z poslancov, konkrétne vedúci parlamentného klubu FIDESZ-KDNP János Lázár. Zákon je síce rozsiahly, ale podstatu obsahuje na štyroch stranách, zvyšné vymenúvajú jednotlivé volebné okrsky. Ich vymedzenie vyvolalo živú diskusiu, veď namiesto 386 poslancov bude už len 199. Otázka znela, akým spôsobom by mohlo mať 13 národností žijúcich v Maďarsku medzi nimi svoje zastúpenie.

Podstata návrhu J. Lázára, ktorý bol aj schválený, je nasledovná. Zo 199 poslancov sa 93 volí na celoštátnych listinách politických strán a celoštátnych národnostných samospráv, zvyšných 106 poslancov v individuálnych okrskoch. Celoštátne národnostné samosprávy môžu zostaviť svoju listinu, na ktorej musia figurovať aspoň traja kandidáti. Za tieto listiny môžu hlasovať iba voliči danej národnosti, teda za volebnú listinu CSS môžu hlasovať len tí občania, ktorí sa zapíšu do zoznamu slovenských voličov. Aj oni majú dva hlasy, rovnako ako každý volič v Maďarsku, teda môžu dať svoj hlas individuálnemu a národnostnému kandidátovi. Národnostný volič je tak hneď na začiatku postavený pred voľbu – ak chce hlasovať za národnostného kandidáta, musí sa zrieknuť svojho práva hlasovať za celoštátnu stranícku volebnú listinu. Ústavný súd už dávnejšie vypovedal, že národnostný volič nemôže mať viac hlasov ako ostatní občania, takže s tým sa nedá nič robiť. Tento fakt však môže ovplyvniť počet občanov, ktorí sa prihlásia na listinu slovenských voličov. Ako precedens by sme pritom mohli spomenúť Slovinsko, kde majú národnostní voliči tri hlasy.

Ďalší problém vidíme v podmienkach získania mandátu národnostného poslanca. Totiž po ukončení volieb sa vypočíta priemer hlasov potrebných pre jedného poslanca, aby sa z celoštátnej listiny dostal do parlamentu. Táto celoštátna listina obsahuje listiny parlamentných strán a celoštátnych národnostných samospráv. Počet hlasov, ktorý odovzdajú všetci voliči, teda aj voliči zo zahraničia, kandidátom figurujúcim na listinách, sa vydelí deväťdesiatimi tromi, čím dostaneme spomínaný priemer hlasov. Národnostní poslanci sú zvýhodnení takým spôsobom, že na získanie mandátu im postačí štvrtina tohto priemeru. Naše predbežné výpočty vychádzajúce z predchádzajúcich parlamentných volieb s približne 60-percentnou účasťou ukázali, že jeden národnostný poslanec by bol vtedy k získaniu mandátu potreboval zhruba 15-tisíc hlasov. Takže latka je postavená dosť vysoko aj pre našu národnosť, ktorá je po Rómoch a Nemcoch tretia najpočetnejšia. Problémy budú mať akiste aj Chorváti a ostatné národnosti už prakticky reálnu možnosť dostať sa do parlamentu ani nemajú.

Keď v roku 2006 boli prvé menšinové samosprávne voľby s registrovanými voličmi, mali sme o čosi viac ako 15-tisíc slovenských voličov. V roku 2010 ich však už bolo iba 12300, takže ani v prípade stopercentnej účasti slovenských voličov by sme nemali istotu v získaní mandátu. Navyše nevieme, koľko bude v roku 2014 nových voličov z radov zahraničných Maďarov, čo ďalej zvyšuje kvótu. Takže ak chceme týmto spôsobom dostať nášho plnohodnotného slovenského poslanca do parlamentu, bude si to vyžadovať naozaj vážne úsilie.

Treba dodať, že podľa nového zákona tie národnosti, ktoré nezískajú poslanecký mandát, dostanú jedno miesto parlamentného hovorcu. Jeho štatus sa ešte nedefinoval, ale podľa terajších koncepcií by mal mať všetky práva parlamentného poslanca (možnosť vytvoriť parlamentný klub, interpelovať a pod.), okrem hlasovacieho práva, čo je už ale iná kategória. Ešte na jeseň som sa zúčastnil na osobnej konzultácii s pánom ministrom Tiborom Navracsicsom, ktorý si vyžiadal názor zástupcov celoštátnych národnostných samospráv na túto tému. My sme vtedy súhlasili s tým, že do parlamentu sa máme dostať prostredníctvom volieb a musíme spĺňať isté podmienky, teda nepýtali sme si parlamentné zastúpenie do daru. Jednoznačne sme však žiadali reálne šance pre všetky národnosti s tým, že si vieme predstaviť iba plnohodnotné parlamentné zastúpenie s hlasovacím právom. Už vtedy som upozornil na pozitívne príklady v niektorých okolitých krajinách, napr. v Rumunsku, Chorvátsku či Slovinsku.

V decembri, keď som videl, že spoločenská diskusia o tomto zákone nebude, že sa návrh dostane pred parlament bez toho, aby sa k nemu národnosti oficiálne vyjadrili a bude schválený do konca decembra, obrátil som sa listom tak na tvorcov návrhu J. Lázára a Lászlóa Kövéra, ako aj na všetkých predsedov parlamentných klubov a na viacerých poslancov, s ktorými spolupracujeme či už ako s primátormi, napr. Sarvaša či Békešskej Čaby, alebo ako s členmi menšinového výboru parlamentu. Rozoslal som okolo 30 listov, v ktorých som upozorňoval na nedostatky návrhu zákona. Isté odozvy som aj dostal, návrh však bol napokon schválený.

Myslím si, že je to poľutovania hodné. Spomínam si, že rok po parlamentných voľbách v roku 1998, keď nám len 2-3 hlasy chýbali k tomu, aby vtedajšie národné a etnické menšiny získali parlamentné zastúpenie, celoštátnym národnostným samosprávam ponúkli možnosť, aby delegovali do parlamentu svojho hovorcu, resp. poslanca bez hlasovacieho práva. Vtedy sme to neprijali, čo bola možno chyba, veď teraz, po 13 rokoch, sme tam, kde sme boli vtedy. Za toto dlhé obdobie naši hovorcovia mohli možno dosiahnuť viac...

Rómom a Nemcom sa možno podarí získať mandát, pre nás a Chorvátov to bude veľmi ťažké, ale je to výzva, úloha, ktorú sa musíme pokúsiť splniť. Zo strany CSS plánujeme v krátkom čase zvolať zástupcov miestnych slovenských samospráv, aby sme ich informovali o nových zákonoch a prekonzultovali s nimi, aké sú šance, možnosti. Sme zvedaví aj na výsledky sčítania ľudu, ktoré nám ukážu, aký je celkový trend, aký je záujem Slovákov o svoj vlastný osud, aká je ich identita a aktivita. Musíme mobilizovať našich voličov, aby si uvedomili, že toto je jedinečná, aj keď sťažená možnosť.

Zlatko Papuček