Písal sa rok 1998, keď som v prvom obvode Budapešti inicioval založenie Slovenskej menšinovej samosprávy. Voľby nám prešli úspešne, samosprávu sme si založili a stal som sa jej predsedom. Spolu sa v obvode založilo 6 menšinových samospráv.

Prednosta úradu zvolal predsedov a informoval nás, že dostaneme dom, Dom národností, v ktorom bude mať každá menšinová samospráva svoju kanceláriu, a bude tam aj veľká sieň na rôzne programy, tú budeme používať spoločne. Aj finančnú podporu sme mali dostať ako zo štátneho rozpočtu, tak aj od obvodnej samosprávy. Bola to sľubná perspektíva. Niektoré obvody (napr. 14.) to tak aj uskutočnili. Nás však čoskoro zvolal starosta a povedal nám, že taký dom nám dať nemôžu. Dostali sme len jedinú maličkú miestnosť - čo síce nebolo nič, ale ani voľačo, keďže v takej miestnosti nemôže úradovať šesť samospráv. V roku 2002 sa počet našich samospráv zvýšil na 9(!), ale viac miestností sme ani napriek tomu nedostali. Po určitej dobe nám obvodná samospráva každý rok písomne oznámila, že môžeme rátať iba so štátnou podporou, oni nám financie neposkytnú. A tak sa k nedostatku priestorov pridala aj finančná tieseň. My sme však aj napriek tomu pracovali, robili sme čo sa dalo. Písali sme súbehy, občas nám z nich aj niečo kvaplo. Organizovali sme kultúrne programy, robili sme výstavy, aj pár kníh sme vydali, prekonávali sme aj samých seba.

Medzitým nám ubúdal čas nad hlavami, sem-tam nám niekto zomrel, hlavy nám ošediveli... Ale pri posledných voľbách v našom obvode sa založili už len 4 samosprávy. Päť národností rezignovalo, dokonca aj Srbi, ktorí tu nedávno ešte obývali celý Tabán! Aj počet poslancov nám znížili z piatich na štyroch. My Slováci sme sa ešte držali, i keď sme museli skúsiť, že choroba chodí nie po horách, ale po ľuďoch, čiže po nás. Z tohto dôvodu sme sa museli rozlúčiť aj s jednou z našich poslankýň. V zbore sme ostali len traja: dvaja vyše 75 roční dôchodcovia a jedna mladá poslankyňa. Nevýhodou mladých je, že nemajú dôchodok. Ak chcú žiť, musia pracovať, a síce tam, kde im zaplatia, čiže nie na našej samospráve. Tých 222 000 forintov, čo dostaneme na celý rok od štátu na fungovanie, by stačilo akurát na honorár jednému na jeden mesiac, a nie štyrom na celý rok. Žiaľ, v takejto „samospráve“ sa dá pracovať len bez honoráru. Je ako šitá pre dôchodcov. A tej práce je za daných okolností veľa. Prispelo k tomu v poslednej dobe aj neúmerne veľké množstvo nariadení, pravidiel, úloh a predpisov navalených vládnym úradom hlavného mesta na tieto štvorčlenné „samosprávy“, ktoré si nemajú ani z čoho, ani kde zariadiť úrad na vybavovanie takejto prebujnenej administratívy. A na jej vykonávanie sme ostali len dvaja, čo je málo na samosprávu aj podľa predpisov.

Suma sumarum, nič iné nám neostalo ako zasadnúť a uzniesť sa na rozpustení našej „samosprávy“. Pri takomto zaobchádzaní tu postupne zanikajú tie pôvodne menšinovými, dnes už národnostnými(!) nazývané „samosprávy“. Presne na tento jav už pred 24 rokmi zareagoval jeden z prominentných predstaviteľov maďarskej národnosti na Slovensku - nasledovne: “Avšak zánik Slovákov v Maďarsku - podľa povahy politických spojených nádob - neprispeje k dobrému pocitu Maďarov na Slovensku“ (László Dobos, Magyar Ifjúság, č. 9/1989). Čiže mnohí u nás ešte stále nevedia, čo sa stane s tým, „Kto druhému jamu kope…”

Gregor Papuček