14. januára sa Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe naplnil stovkami ľudí z celého Maďarska, i zo zahraničia. Prišli na poslednú rozlúčku s Annou Ištvánovou, „pilierom“ života Slovákov v Maďarsku.

2. januára 2014 po ťažkej chorobe nás navždy opustila výnimočná a rozhodujúca osobnosť Slovákov v Maďarsku, Anna Ištvánová. Hlboká úcta a láska k nej pritiahla do Domu slovenskej kultúry masy ľudí, aby spomínali na významnú osobnosť spoločenského života, na dobrú matku, kolegyňu, na vynikajúcu odborníčku zachovávania a rozširovania slovenskej kultúry. O jej životnej dráhe, míľnikoch, skutkoch, význame hovorili Tibor Mótyán a Michal Lásik.

Anna Ištvánová sa narodila 3. júla 1955 v komlóšskej slovenskej rodine. Tu dokončila aj základnú školu, stredoškolské štúdium absolvovala na čabianskom slovenskom gymnáziu. Po jeho ukončení sa prihlásila na Univerzitu Komenského v Bratislave, kde bola prijatá na odbor slovenský jazyk a literatúra. Po získaní diplomu sa vrátila do Békešskej Čaby, a odvtedy až do konca života tu vykonávala svoju šľachetnú a mnohostrannú činnosť medzi Slovákmi v Maďarsku. Začala pracovať v župnom osvetovom stredisku Bálinta Balassiho. Popri práci vyštudovala odbor osvetovej pracovníčky na ELTE, viedla Slovenský klub osvetového strediska. V roku 1990 obnovila vydávanie Čabianskeho kalendára a od roku 1998 redigovala mesačník Čabän. Zastávala významné spoločenské funkcie: v Regionálnom školskom centre bola referentkou pre slovenské národnostné školstvo, bola členkou predsedníctva a podpredsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku, zapojila sa do práce slovenských samospráv v Maďarsku a do činnosti občianskych organizácií. Dlhé roky bola úradujúcou predsedníčkou Čabianskej organizácie Slovákov a riaditeľkou Domu slovenskej kultúry, ktorý vznikol z jej iniciatívy v roku 1996.

Po získaní vysokoškolského vzdelania sa vrátila na svoju milovanú Dolnú zem so zámerom oživiť a chrániť tradície Slovákov v Maďarsku. Osobitne jej záležalo na spojení tzv. slovenskej Dolnej zeme, Slovákov žijúcich v Rumunsku, Vojvodine a v Maďarsku, preto vznikli viaceré projekty, medzi ktorými vyniká Dolnozemský jarmok, ktorý bol vlastne burzou nielen tovaru a kultúry, ale aj dobrého slova.

Anna Ištvánová bola na svoje rodisko počas celého života nesmierne hrdá. Slovenský Komlóš „pre ňu znamenal báječnú studnicu spomienok, zdroj dokonalého ovládania nárečia, jej rodina, ľudia, priatelia boli základňou jej zážitkov z detstva“ - spomínal na zosnulú kolega a kamarát Michal Lásik. „Nikdy som ju nevidel tak plakať od dojatia, keď už po celom rade vysokých štátnych vyznamenaní vzala do rúk posledné vyznamenanie od svojich milovaných Komlóšanov - vyznamenanie Za komlóšskych Slovákov.“

Jej plodná činnosť bola uznaná radom vyznamenaní. Dostala vysoké štátne vyznamenanie Maďarskej republiky (Malá medaila Györgya Bessenyiho Za národnosť) a vyznamenanie Slovenskej republiky (Malá medaila sv. Gorazda a Cena ministerstva kultúry SR). Bola prvou laureátkou Ceny Ondreja Štefanka. Na poslednej rozlúčke jej deti prevzali od predsedu Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí Igora Furdíka štátne vyznamenanie SR Rad Bieleho dvojkríža III. triedy In memoriam za jej celoživotnú obetavú krajanskú činnosť a za šírenie dobrého mena SR v zahraničí. Odovzdávacej ceremónie v Bratislave sa Anna Ištvánová už nedožila. Igor Furdík pred laudáciou citoval slová prezidenta SR Ivana Gašparoviča z bratislavského slávnostného odovzdávania: „Anna Ištvánová patrila a aj naveky v slovenskej histórií sa zaradí k tým osobnostiam, ktorým je vlastná výnimočnosť, osobitosť, ktoré sú vzorom, inšpiráciou a príkladom, vhodným nasledovania.“ Predseda Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí označil A. Ištvánovú cnostným prívlastkom: „pilier krajanského života,“ ktorý podľa jeho slov na ňu platí niekoľkonásobne. „Zostal po nej pevný základ kultúrnych, vzdelanostných, ľudských i duchovných hodnôt, na ktorých sa oddá ďalej stavať.“

Tibor Mótyán vo svojej rozlúčkovej reči pripomenul úryvky z rozhovoru s Annou Ištvánovou z októbra minulého roku, v ktorom vyjadrila odkazy v súvislosti s blížiacim sa koncom jej života. „Múdro to robíš, že mlčíš. Že ma nezačínaš utešovať, lebo ľuďské slová potešenia nepomôžu. Pomôžu iba skutky... Choďte po tej ceste, ktorú sme si vybrali, a bojujte za tú našu krásnu slovenskú národnosť, ale nie s pýchou, nie s nadutosťou, ale s pokorou. Robte dobré skutky a na to potrebujete nádej.“

Na poslednej ceste ju odprevádzala rodina a príbuzní, večný pokoj, tak ako si želala, našla na starom cintoríne v svojom milovanom Slovenskom Komlóši.

Andrea Kiss