Slováci (Tóti) ● Aj na nás záleží, za koho nás budú pokladať

Aj na nás záleží, za koho nás budú pokladať naši maďarskí spoluobčania. Ak je niekto taký pupák, že mu nevadí, ak ho Tótom nazývajú, alebo aj sám sa za Tóta pokladá, tak potom si aj zaslúži ho(v)nosné meno Tót aj so všetkými príveskami...

Zvonili nám z Lajoš-Komárna

Zvláštny počin maďarského rozhlasového vysielača pomenovaného po niekdajšom uhorsko-maďarskom štátnikovi slovenského pôvodu Ľudovítovi Košútovi (v maďarčine Kossuth Lajos) pokračuje: každý týždeň od pondelka do nedele nám ohlasuje poludnie zvon iného kostola inej osady starodávneho Uhorska. Ak nám na tom záleží, môžeme sa dočkať krásneho pocitu, keď príde na rad aj naša slovenská osada. Dozvieme sa niečo z jej histórie, ktorý maďarský šľachtic bol jej majiteľom, kedy a kto postavil v nej kostol, a napokon koľko zvonov v jeho veži „býva”. Sotva by sme našli ešte jednu krajinu v širokom-ďalekom okolí, kde sa to tak robí, a teda môžeme pokojne zistiť, že je to vlastne hungaricum.

Ja som čakal, kedy príde na rad moja rodná dedinka Mlynky (pôvodne Plešь, od r. 1758 Sancta Crux, neskôr Szent Kereszt, napokon od 1778 Pilis Szentkereszt, resp. Pilisszentkereszt). Pred pár rokmi som sa dočkal. S veľkým zážitkom som počúval náš zvon a potom tých zopár slov Istvána Ágostona o našej histórii. On je totiž moderátorom tohto poludňajšieho programu. Oduševnene počúvam a … odrazu len - ako keď hrom udrie do hniličky – počujem: „…v polovici 18. storočia sa tam usadili Tóti”!!! Mal som deň pokazený. Ja totiž - na rozdiel od mnohých mojich maďarských spoluobčanov a nimi zahmlených našincov - dobre viem, že podľa všetkých existujúcich archívnych prameňov z 8. - 9. storočia sme boli Sloveni, až v neskorších storočiach, keď sa Rusíni stali Rusnákmi, Slezania Slezákmi, atď., aj našich mužov začali nazývať Slovákmi. Ale naša vlasť sa podnes nazýva Slovensko a naše ženy sú Slovenky. No nikdy sme sa nenazývali Tótmi. Nás (a nielen nás) iba Maďari začali nazývať týmto nijako nie lichotivým menom. Nič spoločného s ním nemáme, len to tak na nás nalepili. V posledných storočiach navyše ešte ho aj spojili so znevažujúcimi, do krvi urážajúcimi prívlastkami, ktorými tu ani nechcem papier špiniť. Nie, my sme nikdy neboli a nie sme Tóti.

Zmenil som sa na detektíva, vypátral som meno a telefónne číslo pána, ktorý tak prirodzene povedal toto vôbec nie prirodzené meno, a zavolal som mu. „Pane!“ oslovil som ho, „som predseda Mediálneho podvýboru Celoštátnej slovenskej samosprávy. Vy ste nás pred chvíľkou nazývali Tótmi. Prosím vás, nepoužívajte na nás toto meno, je to pre nás urážajúce. My nie sme Tóti, nikto na svete nás tak nenazýva okrem vás, my sme Slováci.“

Vysvitlo, že pán I. Ágoston je prívetivý, vzdelaný človek. Ospravedlnil sa mi, povedal, že on nevedel, že je to pre nás urážlivé, viac to nebude používať. Dobre mi padla jeho odpoveď, poďakoval som sa mu. Potom som sledoval, či to skutočne myslel vážne. Čakal som, kedy príde rad na ďalšiu slovenskú osadu. Keď prišiel na rad agárdsky zvon (Ősagárd), už to bolo lepšie. Skutočne nespomínal Tótov. Ibaže nespomenul ani Slovákov! Povedal, že sa tam usadili evanjelici. No dobrý deň, myslel som si. Lepšie by to nebol vyriešil ani kráľ Šalamún! Čakal som ďalej, a dočkal som sa. Dnes nám zvonili z Lajoš-Komárna (Lajoskomárom). V tejto kedysi trojjazyčnej dedine v 40. rokoch 19. storočia sa stal klasický príklad maďarizačnej tyranie, keď štyroch popredných Slovákov, ktorí sa odvolali proti násilnej maďarizácii ich cirkvi, verejne, pred župným domom hanebne potrestali: jeden dostal 64 palíc, druhý 50, tretí 40 a štvrtý 24. Vraj to „žiadala dôstojnosť národného jazyka” (teda toho ich maďarského). O tejto udalosti svedčí celý rad prameňov, dokonca aj Pesti Hírlap z 27. augusta 1843. Niet sa teda čo diviť, že r. 1930 medzi 2664 obyvateľmi tam našli už len 1 Slováka a 99,2 % Maďarov. Zato dnes pán I. Ágoston správne a pekne povedal, že tam žili Maďari, Nemci a Slováci. Vidno teda, že často aj na nás záleží, za koho nás budú pokladať naši maďarskí spoluobčania. Ale ak je niekto taký pupák, že mu nevadí, ak ho Tótom nazývajú, alebo, nedajbože, aj sám sa za Tóta pokladá, tak potom si aj zaslúži ho(v)nosné meno Tót aj so všetkými príveskami, ktoré k tomu naši „kamaráti“ ani nie tak dávno ešte používali.

Gregor Papuček