Obavy o pretrvanie lužickosrbského národa

Ďalšie zatváranie lužickosrbských vzdelávacích, kultúrnych a vedeckých inštitúcií by lužickosrbský život predurčilo k postupnému zániku...

Lužickí Srbi sú najmenším a zároveň snáď i najohrozenejším slovanským národom patriacim k západoslovanskej vetve. Obývajú oblasť Lužice, ktorá leží na území nemeckých spolkových krajín Sasko a Brandenbursko, v povodí horného toku Sprévy. Od 14. do 17. storočia bolo toto územie súčasťou Českého kráľovstva. Počet Lužických Srbov sa v súčasnosti odhaduje na 60 až 100 tisíc. Väčšina z nich obýva pôvodné územie Lužice, najmä v okolí miest Budyšín (Bautzen) a Chotebus (Cottbus). Lužickí Srbi sú potomkami Polabských Slovanov, ktorí sa ubránili germanizácii. Dnes sú dvojjazyční (lužíčtina a nemčina), pričom asi polovica z nich hovorí už len po nemecky. Rozdiel medzi dvoma jazykmi Lužických Srbov (hornolužická srbčina a dolnolužická srbčina) je väčší ako medzi slovenčinou a češtinou. Hornolužická srbčina je viac podobná starej češtine z 15. storočia. Dnes ju používa asi 40 tisíc ľudí. Dolnolužická srbčina sa viac podobá poľštine, dnes ju používa asi 10 tisíc ľudí. Srbčina sa vyučuje na základných a stredných školách ako prvý, druhý alebo cudzí jazyk. Srbčina sa vyučuje aj na kurzoch v Budyšíne a Chotebuse. Srbských pedagógov pripravuje Inštitút srbských štúdií na Univerzite v Lipsku. V Brandenbursku a Sasku existuje aj televízne (ORB, Ostdeutscher Rundfunk Brandenburg) a rozhlasové vysielanie v tomto jazyku, aj keď len niekoľkohodinové. Lužickí Srbi majú vlastnú organizáciu - Domowinu. Lužická srbčina je chránená ústavami Saska a Brandenburska. Srbčina sa môže používať na súdoch aj v úradoch, hoci sa to pre nedostatok tlmočníkov dnes nedeje. V Sasku je spolu s nemčinou úradným jazykom.

Vedúci občianskych organizácií a inštitúcií Lužických Srbov podpísali Memorandum k ďalšej existencii lužickosrbského národa v nemeckej spolkovej republike, ktoré podporili aj mnohí sympatizanti zo zahraničia. Ako signatári dokumentu píšu, Lužickí Srbi museli vo svojej 1400-ročnej histórii utrpieť národno-šovinistické vyčlenenia a zákazy rovnako ako následky hospodárskej politiky, ktorej od roku 1924 padlo za obeť okolo sto obcí. Vďaka čiastočnému prispôsobeniu prežili aj „reálno-socialistickú“ NDR. Pod tlakom asimilácie a germanizácie sa ich počet neustále znižoval. S opätovným zjednotením Nemecka a rozšírením Európskej únie sa otvorili nové šance. Lužickí Srbi sú ako autochtónny národ uznaní Nemeckou spolkovou republikou a majú nárok na ochranu a podporu svojej identity. Napriek tomu je lužická srbčina so svojimi dvoma vlastnými západoslovanskými literárnymi jazykmi existenčne ohrozená. Lužickosrbská kultúra, ktorá sa od čias reformácie vyvinula na úroveň vyspelej kultúry, je v liberálno-demokratickom Nemecku v ohrození. V pozadí tohto stavu je rastúce podfinancovanie nadácie pre lužickosrbský národ prostredníctvom degresívnych podpôr spolkovej vlády. Roky nevyriešený spor o kompetencii financovania medzi Spolkovou republikou a spolkovými krajinami Sasko a Brandenbursko zaťažuje nemeckú menšinovú politiku a dodnes bráni uzavretie novej zmluvy o financovaní, ktorá mala vstúpiť do platnosti v januári 2008.

Pre nedostatok finančných prostriedkov v súčasnosti je ohrozené plnenie najdôležitejších jazykových, kultúrnych a vedeckých úloh a tým aj budúcnosť lužickosrbského národa. Nadácia pre lužickosrbský národ v roku 2008 zďaleka nedisponuje prostriedkami, ktoré by boli potrebné na naplnenie jej cieľov. Podľa signatárov memoranda „je nepochopiteľné, že krajine otvorenej svetu, akou je Spolková republika Nemecko, ktorá podpísala všetky európske štandardy pre práva menšín, sa podpora lužickosrbského národa vidí ako záťaž“. Signatári memoranda a ich sympatizanti vyzývajú zodpovedné osoby, aby sa postarali o zabezpečenie činnosti Nadácie pre lužickosrbský národ primeranou, dlhodobo pevne danou podporou, ktorá bude tiež ročne zvyšovaná o infláciu; zároveň vyzývajú nemeckú a medzinárodnú verejnosť, aby sa u spolkovej vlády zasadila o to, aby nadácia mohla i naďalej realizovať svoju prácu pre blaho autochtónnej menšiny v Lužici.

V záverečnej časti memoranda sa o. i. píše: „Ďalšie zatváranie lužickosrbských či nemecko-lužickosrbských vzdelávacích, kultúrnych a vedeckých inštitúcií by lužickosrbský život, ktorý bol kedysi v Nemecku považovaný za menejcenný a nekultúrny a bol prenasledovaný a utláčaný, predurčilo k postupnému zániku.“

(fuhl)

http://www.serbske-nowiny.de/index.php?main=docs/predzenak