O našom Zväze ● Všetci k nemu máme citový vzťah

Nedávno, keď sa pripravovali oslavy 60. výročia Zväzu Slovákov v Maďarsku, jedna moja známa povedala, že bez ohľadu na to, do ktorého „tábora” dnes patrí, nikto z nás si nemôže dovoliť, aby nevyhovel pozvaniu na tieto oslavy.

Neviem, či ju nakoniec pozvali, ale tento výrok dobre ilustruje fakt, že nikto z nás, Slovákov v Maďarsku, nie je voči Zväzu ľahostajný. Všetci k nemu máme citový vzťah, v našom vedomí sa stal akýmsi pevným bodom, stálicou, podľa ktorej identifikujeme sami seba a svoju slovenskosť. Tí najstarší sa pred šiestimi desaťročiami podieľali na jeho zakladaní. Pre ďalšiu generáciu sa počas rokov socialistického režimu stal jedinou slovenskou organizáciou, či skôr úradom, ktorý sa prostredníctvom kultúrnej činnosti snažil o zachovanie slovenského ducha a spájanie Slovákov z jednotlivých regiónov Maďarska. Tí najmladší sa s ním dostali do kontaktu ako účastníci súťaží a táborov pre deti a niektorí z nich sa už zapájajú aj do organizovania jeho programov. V čase spoločenských zmien, v znamení plurality názorov, skupiny intelektuálov v snahe o narušenie jeho monopolného postavenia založili tzv. alternatívne a miestne slovenské organizácie. Úplne nová situácia pre občiansku sféru, vrátane Zväzu, vznikla po založení menšinových samospráv. Zvláštnym spôsobom tento akt v mnohých prípadoch neviedol k posilneniu občianskych organizácií, ale skôr k ich vnímaniu ako akýchsi súperov a ich oslabeniu. Štát začal financovať národnostnú kultúru cez samosprávny systém a jeho inštitúcie, čo je bezpochyby prínosom aj pre občiansku sféru. Finančné zdroje na fungovanie národnostných občianskych organizácií však roky stagnujú, čo v nejednom prípade viedlo k zániku organizácií. Nominálna hodnota sumy, ktorú dostávajú Slováci z fondu kompetentného parlamentného výboru (v posledných rokoch ide o 110 miliónov forintov pre všetky národnostné organizácie!) sa síce pravdepodobne neznížila, ale sa rozdeľovala medzi čoraz väčší počet miestnych a regionálnych slovenských organizácií. Zväz napriek klesajúcej dotácii a z toho vyplývajúcim problémom dokázal vyvíjať svoju činnosť. V dôsledku v úvode načrtnutého procesu sa v uplynulom desaťročí aj v rámci Zväzu nahromadil celý rad problémov, ktoré sa patrične neprediskutovali a nevyriešili. Tomuto procesu nepriali ani osobné protiklady a rôzne záujmy, ktoré často zakrývali a dodnes zakrývajú korene problémov a znemožňujú, aby sa o nich viedla spoločenská diskusia. Za týmito konfliktmi stojí odlišný pohľad na spôsob budovania organizácie, čo popri rôznych regionálnych rozdieloch viedlo k vzniku ďalšej deliacej čiary v rámci našej Slovače. Tá časť slovenských komunít, ktoré boli dostatočne silné na založenie a prevádzkovanie slovenského spolku, presadzuje budovanie strešnej organizácie na báze členských organizácií. Slováci z tých osád a regiónov, kde sa takáto organizácia z akýchkoľvek príčin nezaložila, uprednostňujú individuálne členstvo vo Zväze, očakávajú organizačnú a finančnú pomoc zo strany celoštátnej organizácie. Zdá sa, že vedeniu organizácie sa nepodarilo nájsť kompromisné riešenie tohto problému. O tom svedčí aj fakt, že v posledných rokoch sa z orgánov Zväzu postupne vytrácajú predstavitelia silných spolkov. Organizácia sa stala viac-menej homogénnou, ibaže prišla aj o ľudí, ktorí by svoje skúsenosti s činnosťou organizácie na miestnej úrovni postavili do služieb Zväzu. Problémy sa zákonite vyostrili v čase posledných volieb do menšinových samospráv, do ktorých boli zapojené aj na to nepripravené spoločenské organizácie.

Ťažko dnes úprimne hovoriť o týchto a ďalších našich problémoch. Keď sa v našom verejnom živote správame ako väčšinová spoločnosť, v ktorej žijeme. Keď neexistujú racionálne argumenty, existuje iba ich vysvetlenie a naša „viera”, že kameň múdrosti vlastní ten „náš” spojenec. Nikdy nebolo ľahko spájať a zjednocovať tunajšiu Slovač, je to práca, ktorá si vyžaduje empatiu, ochotu uzatvárať kompromisy a istý nadhľad. Chcem veriť, že sa nájdu.

Alžbeta Račková