V Dome Matice slovenskej v Nových Zámkoch sa uskutočnilo vyhodnotenie 18. ročníka súťaže „Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko“.

Vyhodnotenie 18. ročníka celoslovenskej súťaže

Vyhlasovateľmi súťaže boli Ministerstvo školstva SR, Ministerstvo kultúry SR, Matica slovenská, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied, Spolok slovenských spisovateľov, Slovenské pedagogické nakladateľstvo Mladé letá, Štátny pedagogický ústav, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Vydavateľstvo Matice slovenskej. Podujatie sa konalo pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča, ktorý prijal pozvanie a osobne sa zúčastnil na slávnostnom vyhodnotení súťaže. Prezident republiky najlepším súťažiacim žiakom odovzdal ocenenia a v príhovore vyzdvihol prínos tejto súťaže. Do súťaže poslali 142 prác aj deti krajanov žijúcich v Chorvátsku, Maďarsku, Nemecku, Rumunsku, Srbsku a na Ukrajine. Boli to úprimné vyznania detí o vzťahu ku krajine, v ktorej žijú i posolstvá tých, ktorých osud zavial mimo vlasť svojich predkov. V mnohých prácach detí dominujú myšlienky o najpodstatnejších hodnotách v ich živote a tým je rodičovská a súrodenecká láska, domov a príroda, ktorá je súčasťou ich života.

Súťaž „Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko“ je celoštátna súťaž žiakov v písaní slohových prác, ktorá si kladie za cieľ rozvíjať a prehlbovať záujem detí a mládeže o materinskú reč a umožniť im vyjadriť vzťah k slovenčine a Slovensku, k histórii slovenského národa, k domovu i k svojim blízkym. Je určená pre deti všetkých typov a druhov základných a stredných škôl na území Slovenskej republiky a pre žiakov Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorí majú záujem o slovenčinu a Slovensko.

Listina víťazov

IV. kategória - zahraniční účastníci

Osobitná cena predsedu Matice slovenskej

Kristína Forgáčová, ZŠ J. Čmelíka, Stará Pazova, Srbsko

Hlavná cena

Viera Šimáková, ZŠ maršala Tita, Padina, Srbsko

Cena poroty

Patrick Milan Kiszel, Lýceum J. G. Tajovského, Nadlak, Rumunsko

Čestné uznanie

Anna Berédiová, ZŠ J. Kollára, Selenča, Srbsko

Erik Hricz, Slovenská ZŠ, Sarvaš, Maďarsko

Ármin Hruška, Slovenská ZŠ, Sarvaš, Maďarsko

Kamila Kaliničová a Katarína Mišaničová, 21. ZŠ, Užhorod, Ukrajina

Karin Lednická, Slovenská škola pri Katolíckej misii, Mníchov, Nemecko

Silvester NátonI, ZŠ J. Benešiča, Ilok, Chorvátsko

Martina Speváková, ZŠ J. Čajaka, Báčsky Petrovec, Srbsko

Robert Vágala, ZŠ 15. októbra, Pivnica, Srbsko

Osobitná cena poroty

Agneša Lešťanová, Slovenské gymnázium, Békešská Čaba, Maďarsko

Ocenené školy

ZŠ maršala Tita, Padina, Srbsko

Ocenení pedagógovia

Josip Kvasnovský, ZŠ J. Kozarca, Josipovac, Chorvátsko

Rozprávka o múdrej princeznej

Kde nebolo, tam nebolo, bol raz jeden maďarský kráľ. Mal jednu slobodnú dcéru. Tá ešte nevedela, čo je to muž.

Kráľ vyhlásil po celom kráľovstve súťaž o kráľovskú nevestu. Všetci muži budú musieť robiť skúšky. V prvom kole budú spievať. Vyhrá ten, koho bude počuť z Budapešti až do Banskej Bystrice. Princovia mali dosť dobré hlasy a do druhého kola prešli piati. Druhá súťaž bola športová. Vyhrá ten, kto najďalej vrhne kráľovské zlaté jablko. „Bžuch!” Ostali dvaja finalisti, lebo obaja hodili jablko do vzdialenosti vyše 200 km, presne na tanier mamke Pôstkovej do Nadlaku. A bez prešľapu! Kráľ si lámal hlavu, akú dá princom poslednú úlohu, aby sa už rozhodlo o víťazovi. Vyhrá ten, kto urobí najlepší štátny rozpočet. Princovia sa zamysleli. Jeden si pomyslel: „Slováci, tí majú euro, tí asi vedia, ako sa robí dobrý štátny rozpočet. Prečítam si o tom vo Fifíkovi a bude to.” Druhý si povedal: „Idem sa poradiť do Nadlaku s Mamkou Pôstkovou. Na slovenskej literatúre sme sa učili, že sa vždy prikrývala presne takou malou perinkou, na akú mala peniaze. Tá mi určite dá dobrú radu.”

Hádajte, kto vyhral! Princovia?

Nie. Princezná. Doteraz je slobodná a kráľovstvo riadi sama.

Erik Hricz 8. B

Slovenská základná škola v Sarvaši

Som hruška

Som hruška - Ármin Hruška. Narástol som na košatom strome, ktorý má korene na Slovensku i v Maďarsku. Som posledným potomkom, najmladšou hruškou na tomto užitočnom ovocnom strome. V Maďarsku s obľubou pália gazdovia domácu hruškovicu. U prastarej mamy som sa naučil prvú slovenskú vetu: „Na zdravie!” Keď som bol maličký, mama ma naučila riekanku: „Padla hruška zelená, obila si kolená. Teraz plače na zemi, dobrý liečik dajte mi.” A čo je najlepší liek? No predsa hruškovica! Tak som sa začal učiť po slovensky.

Slovenčina je ťažký jazyk. Gramatika je zaujímavá a má veľa pravidiel. Je skoro taká zložitá a presná, ako keď robíme tu na Dolnej zemi klobásky: 20 kg mäsa, pol kila soli, vrecko červenej papriky, rasca, cesnak. Všetko pekne po poradí. Potom to dobre pomiešame, necháme odležať, naplníme do čriev a vyúdime. Aj slovenská literatúra je pikantná. Najviac sa mi páči poézia. Naučil som sa naspamäť veľa básní. Najsmiešnejšie sú od Daniela Heviera. V škole máme aj predmet slovenská vzdelanosť, čiže národopis. Učil som sa tam o Cyrilovi a Metodovi, o tom, ako po rozpade Veľkej Moravy žili spolu v jednom štáte Slováci aj Maďari. Rád by som vedel, ako to bolo naozaj. Ďalším predmetom je rozhovor, teda konverzácia. Moji spolužiaci so slovenským rozhovorom majú problémy. Ja si myslím, že mne tá slovenčina ľahko sama naskáče do hlavy, lebo moja prastará mama bola polovičná Slovenka a veľmi dobre vie po slovensky. Ale v našej rodine nielen prastará mama hovorí po slovensky. Aj babka a dedko. Najmä po hruškovici. Moja mamička dokonca učí slovenčinu. U nás doma teda veľa hovoríme po slovensky. Teraz mám trinásť rokov a keď som mal sedem, stal som sa žiakom Slovenskej základnej školy v Sarvaši. Sarvašská škola je veľmi moderná. Sú v nej dobré učiteľky a učitelia. My sme im zato na oplátku dali všelijaké prezývky, ktoré tu nebudem prezrádzať. Teta Dáša a teta Danka sú zo Slovenska. Sú veľmi dobré. Teta Dáša pre mňa na Slovenský týždeň vybrala zábavnú poviedku od Ľubomíra Feldeka O vrabcovi Vavrincovi. Bola o tom, ako išiel vrabec Vavrinec na hokej s papagájom. Bavilo ma napodobňovať toho uškriekaného papagája. A tak som vyhral prvú cenu. Tento rok som sa naučil inú veselú prózu od toho istého autora O chodiacej chalupe. Bola o tom, ako dvaja terchovskí figliari ukradli v Žiline krčmu a na chrbte ju preniesli do Terchovej. Zase som vyhral prvú cenu a peknú slovenskú knihu. Na jar možno pôjdem recitovať rumunským Slovákom do Bodonoša. Ak všetko klapne. V škole sa veľa učíme po slovensky. Často chodíme na Slovensko do školy v prírode, na lyžovačku a do biblických táborov. Bol som aj v slovenskom dramatickom tábore. Mám asi herecké bunky. Myslím si, že je veľmi dôležité učiť sa jazyk našich predkov. Veď kto potom naučí moje deti: „Na zdravie!”?

Nie som si dnes ešte istý, či budem chodiť do slovenskej strednej školy. Hoci moja sestra, bifľoška, chodila do gymnázia v Békešskej Čabe. Na stopro ale viem, že chcem urobiť strednú jazykovú skúšku zo slovenčiny. „Nepadol si ďaleko od stromu,” povedala by moja prastará mama. „Nepadol som na hlavu,” hovorím zas ja, Ármin Hruška.

Ármin Hruška, 7.B

Slovenská základná škola v Sarvaši

Aj kultúra a história

Najprv by som sa chcela predstaviť: volám sa Agneša Lešťanová. Narodila som sa 12. januára 1994. Mám 16 rokov a od prvej triedy, teda už 10 rokov, sa učím po slovensky. Pochádzam z malej dediny, ktorá sa nachádza v juhovýchodnej časti Maďarska, na Dolnej zemi. Moji rodičia majú niekoľko slovenských predkov, tak aj ja mám slovenské korene a aj dnes máme niekoľkých príbuzných na Slovensku, ale, žiaľ, ja ich nepoznám.

Teraz sa iste spýtate, prečo píšem tento sloh? Hneď vám odpoviem. Na hodine slovenčiny nám naša pani učiteľka dala jednu veľmi dôležitú a zaujímavú otázku: „Prečo máš rada Slovensko a slovenčinu?” - ale to môžete vidieť aj z nadpisu mojej práce - a to v nej chcem aj zdôvodniť.

Ako som povedala, bývam v jednej malej dedine, v Čabačude. Ale to som ešte nepovedala, že naša dedina má obyvateľstvo aj slovenského pôvodu. Začiatok celého príbehu sa spája s menom Jána Juraja Harruckerna, lebo on začiatkom 18. storočia, presne v roku 1722, osídlil Dolnú zem slovenskými osadníkmi z hornej časti Uhorska. U nás potomkovia tých prisťahovaných Slovákov ešte stále rozprávajú a rozumejú po slovensky. No, nie je to ten pravý spisovný jazyk, radšej o ňom hovorme tak, že je to taká hovorová reč, medzi sebou.

To je prvý argument, prečo mám rada slovenský jazyk, totiž vždy ma zaujímala história nielen mojej rodiny, ale aj našej dediny.

Ale mám ešte pár dôvodov, prečo ovládam tento jazyk.

Po druhé to, že veľmi rada sa učím cudzie jazyky, medziiným aj angličtinu. Vždy, keď sa učím tie predmety, v mojej hlave je jedno príslovie, ktoré hovorí: „Koľko rečí ovládaš (vieš), toľkokrát si človekom.” Podľa mňa to by malo byť veľmi dôležité v živote každého človeka, lebo aj pre mňa je veľmi dobré, keď sa dorozumiem v zahraničí s ľuďmi inej národnosti.

Po tretie, veľmi sa teším, že vďaka táborom na Slovensku môžem spoznať fígle slovenského jazyka, ale aj jeden naozaj prekrásny kraj, ktorý sa líši od Maďarska. A keď som na Slovensku, nielen si cvičím a rozširujem znalosti slovenského jazyka, ale dobre sa zabávam so svojimi spolužiakmi a aj získavam nové kamarátky, ktoré rozprávajú po slovensky, napríklad z Ukrajiny, ako bolo vlani. Môžem spoznať aj umelecké a kultúrne pamiatky slovenských miest a krásu prírody Slovenska. Napríklad zvykli sme ísť na výlet do Vysokých Tatier, kde sme už videli mnoho prírodných zvláštností.

Ďalším mojim argumentom je to, že keď ovládam nejaký cudzí jazyk, tak musím poznať aj kultúru tohto národa. Takto zmýšľajú aj členovia vedenia našej osady a často organizujú podujatia, na ktorých každý môže spoznať tradičný život a kultúru Slovákov. Tu dostávame informácie o všetkom, čo nás zaujíma o tejto dolnozemskej slovenskej kultúre a zvykoch. Práve preto, lebo aj ja si myslím, že je to dôležité, často navštevujem tieto podujatia s mojou mamičkou a babkou.

Teraz už som uviedla všetky moje argumenty, moju mienku o tom, a dúfam, že je to dosť pádny dôvod na to, aby každý mohol rozmýšľať o učení a ovládaní jazyka tak, ako ja a súhlasiť s tým, že to môže byť jedna z najdôležitejších vecí v živote ľudí.

Agneša Lešťanová, 10. tr.

Slovenské gymnázium v Békešskej Čabe