V Jarovniciach ● Po stopách Pála Szinyeiho Merse

- Prečo ste k nám prišli? V otázke mladej ženy z rómskej osady vo východoslovenských Jarovniciach cítim štipku zvedavosti, snáď maličkú výčitku, ale najmä skepsu, rezignovanosť. Snažím sa odpovedať stručne, hoci to nie je jednoduché.

- Prišli medzi vás maďarské deti z Budapešti. Sú to najlepší žiaci školy, ktorá nesie meno Pála Szinyeiho Merse. Bol to svetoznámy maliar, ktorý žil a tvoril tu u vás, v Jarovniciach. Možno ste si všimli jeho jednoduchý hrob v strede tunajšieho cintorína. Žena prikývne a hlúčik dospelých, ktorý ma obklopuje, sa rozrastie. - Deti z tejto školy so svojimi učiteľmi sa pred desiatimi rokmi vybrali na Slovensko, k maliarovmu hrobu. Tu sa dozvedeli, že v Jarovnicach je škola, kde rómske deti pod vedením učiteľa Jána Sajka prekrásne maľujú, ich obrazy sa dostali už vari do celého sveta. Vyhľadali ich a spriatelili sa. Odvtedy sem každý rok prichádzajú, aby položili vence na maliarov hrob a k pamätnej tabuli v miestnom hostinci, ktorý bol kedysi jeho kúriou. Vždy zavítajú do školy, medzi vaše deti. Privezú im výkresy, farbičky, pastelky a ceruzky, aby mali na čom a čím kresliť. Vaše deti sa im za to odvďačia tancom a pesničkami, no a vždy im darujú aj svoje obrazy. Maďarské deti obdivujú ich šikovnosť. Aby lepšie vedeli pochopiť svet, ktorý zobrazujú, vždy navštívia aj rómsku osadu. Takáto návšteva ich zbližuje, na vaše deti sa pozerajú ako na svojich šikovných rovesníkov, s ktorými sa síce nedorozumejú, ale ich spoznávajú a vážia si to, čím sa od nich odlišujú. - Mladá žena sa usmeje, prikyvuje.

Tento prológ by vlastne mal byť epilógom, lebo opísaná udalosť sa odohrala tesne predtým, ako sme sa vydali na spiatočnú cestu do Budapešti. Dvojdňový výlet 40 študentov Gymnázia P. Szinyeiho Merse, šiestich profesorov a jedného televízneho štábu sa začal v deň vypuknutia škandálu okolo písomných maturitných skúšok. Aj keď všetci súcítili s postihnutými maturantmi, na cestu sa tešili. V prvý deň sa zastavili v dedinke Szirmabesenyő pri Miškovci, kde navštívili základnú školu P. Szinyeiho Merse. Potom už nasledovalo zoznamovanie sa s Košicami a Prešovom, kde boli ubytovaní. Vo večerných hodinách ich vyhľadal pán učiteľ Sajko, ktorý im ukázal miestne pozoruhodnosti. Návštevu Jarovníc začali ráno na cintoríne, kde zástupca riaditeľa Gábor Jáki a profesor výtvarnej výchovy Rezső Perlay pripomenuli životnú cestu svetoznámeho maliara a položili veniec na jeho hrob. Deti si s dojatím vypočuli ich slová. Chvíľu postáli pri hrobe a pri pohľade na jednoduchý drevený kríž, ktorý sa na želanie majstra týči nad miestom jeho posledného odpočinku, mohli obdivovať malebný kraj, známy z jeho obrazov.

V základnej škole, ktorú navštevuje viac ako 700 rómskych detí, hostí už čakali pán riaditeľ Jozef Bugna s pánom učiteľom Jánom Sajkom. Priateľské zvítanie vystriedal rozruch, ktorý sme spôsobili tým, že sme hneď a zaraz chceli odovzdať darčeky. Gymnazisti prinášali z autobusu pomerne ťažké balíky s výtvarnými pomôckami, ktoré malým maliarom poslal o. i. splnomocnenec ministra školstva MR pre integráciu hendikepovaných a rómskych detí, bývalý žiak budapeštianskeho gymnázia Gábor Daróczi, nadácia školy a naša redakcia. Jarovnické deti zatiaľ netrpezlivo čakali v telocvični, aby nám predviedli krásny tanec, pri ktorom si aj zaspievali. Zožali zaň obrovský potlesk. Po milom privítaní sme sa vydali na prehliadku školskej budovy, ktorá nám pripomínala galériu. Steny a vitríny zdobili obrazy, individuálne a kolektívne práce tunajších detí. Pán Sajko nás zaviedol k obrovskému obrazu. Keď sa budapeštianske deti priblížili na dohľad, ozval sa šepot - portrét Szinyeiho Merse. Čáry - máry, a pán učiteľ vykúzlil aj jeho menšiu kópiu - zarámovanú farebnú skicu, ktorú zhotovil autor obrazu, jeho asistent a bývalý žiak Martin Kaleja - Januv. Tú chcel spolu s dvomi prekrásnymi kresbami veľkosti školskej lavice darovať budapeštianskej škole. Pán učiteľ Perlay sa s dojatím poďakoval a povedal, že obraz bude zdobiť chodbu spájajúcu riaditeľňu so zborovňou. Dovtedy tichým zástupom to zašumelo, až sa ozvali hlasné námietky: „Radšej nech je na chodbe, kde ho vidíme všetci!“ Nebolo o čom diskutovať. Zdá sa, že zapôsobil efekt „podaj niekomu prst...“, pretože o chvíľu som zazrela, ako pán Sajko spolu s gymnazistami zvesujú zo steny veľký obraz. Vraj keď tak veľmi chcú a zmestí sa im do autobusu, dostanú aj ten. Nuž do autobusu sa zmestil len veľmi ťažko, ale dnes zdobí chodbu budapeštianskej školy. Sám autor, ktorého sme masovo navštívili počas hodiny, na to reagoval slovami: „Však my si namaľujeme nový.“ Inak pozerala som, ako Martin Kaleja - Januv pracoval s deťmi. Chlapci mladší od neho snáď o osem - desať rokov so zaujatím kreslili ceruzkou kontúry postáv na starú školskú lavicu. Bola nás plná trieda, ale ani televízna kamera, ani fotoaparát ich neodpútali od práce. Len na moju otázku sa priznali, že veru si radi zašantia. Na základe videného som si myslela, že najradšej majú výtvarnú výchovu, ale ma opravili - vraj telocvik. Akí sú športovci, to neviem, ale kreslia veľmi pekne. O úspechoch jarovnických detí na svetových súťažiach a o ich výstavách by sme mohli písať dlhé články. Vlani v septembri sa prezentovali - spolu s budapeštianskymi kamarátmi - aj v hlavnom meste Maďarska, pričom to nebola ich prvá tunajšia výstava.

Ťažko sa nám odchádzalo od milých hostiteľov napriek tomu, že vďaka internetu sme sa nelúčili nadlho. Osobné stretnutia sú však predsa len iné, tie dokážu skutočne utužiť priateľstvo. Veru tak, priateľstvo. Lebo dnes už viaže učiteľov a žiakov maďarskej školy v srdci Budapešti a rómskej školy vo východoslovenských Jarovniciach nielen úcta k Pálovi Szinyeimu Merse, ale aj skutočné priateľstvo.

(vzs)