- Viete, kde sú Malé Klamáre? - My nevieme, ani kde sú Veľké... - ... ale v Malých, 450 kilometrov od Nadlaku a z Komlóša až 500... Tam stál kurín a za kurínom záhrada.... Viac neprezradíme. Asi nie je ťažké uhádnuť, že reč je o tradičnom divadelnom tábore žiakov slovenských základných škôl v Maďarsku, resp. škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, ktorého organizátorom je Slovenské divadlo Vertigo.

Nie, nekonal sa v Malých (ani Veľkých) Klamároch (hoci, ako sa hovorí, nech hodí kameňom ten, kto nikdy nezaklamal...), ale v jednom z najkrajších kútov Slovenska, v Demänovskej doline, presnejšie, v Hoteli Junior v Jasnej. Jasná bola na naše nešťastie verná svojej povesti, presnejšie, dlhoročným meraniam, a síce, že je to najchladnejšia oblasť Slovenska. Privítala nás síce slniečkom, ale hneď na druhý deň sa nebo zatiahlo a potom fúkalo a mrholilo a radiátory v izbách po krátkom letnom oddychu začali hriať... Chladné počasie sa udržalo viac-menej počas celého nášho pobytu, avšak akonáhle sme zbehli do neďalekého Liptovského Mikuláša, vyzliekali sme bundy a svetre... A pekne bolo aj na výlete do Demänovskej jaskyne slobody, ale to už predbiehame, lebo dovtedy sa všeličo udialo...

Spomínaný úvodný dialóg je z predstavenia, ktoré skúšala jedna z dvoch skupín detí júnového, 18. divadelného tábora pre žiakov základných škôl, dramatizácia kanadskej rozprávky Pes Jeana Labadieho, po našom Vymyslený pes. K žiakom zo Slovenského Komlóša, Šóškútu a Kétšoproňu sa po prvý raz pripojili kamaráti zo zahraničia - žiaci Slovenského lýcea J. G. Tajovského v rumunskom Nadlaku. Po tom, ako sa spoločne zamysleli nad tým, či sa niekedy „môže“ klamať a v akom prípade je to dovolené, skúšali rozprávku o gazdovi, ktorý si vymyslel psa, čo mu akože stráži sliepky... Všetci obyvatelia dedinky tomu uverili a napokon oni presviedčali gazdu a prinášali dôkazy o neexistujúcom psovi, ktorého jeho pán zastreleného dokonca pochoval. Trochu absurdný príbeh, ktorý však v sebe skrýva veľa pravdy. S deťmi ho naštudoval takpovediac lektorský „nováčik“, vedúci detského divadelného súboru Ochotníček v Púchove Peter Hudák, ktorý s deťmi okamžite našiel spoločnú reč. Denná niekoľkohodinová práca ich bavila, veď išlo o humorný príbeh, pri jeho skúšaní zažili veľa zábavy aj vďaka Petrovým skvelým nápadom a hrám na uvoľnenie. Dobrá nálada pri skúšaní a súhra kolektívu sa prejavila aj na záverečnej prezentácii...

V druhej skupine boli zastúpení vo veľkej miere skúsení mladí divadelníci, žiaci slovenských škôl z Budapešti a Sarvaša, ktorí sú už niekoľkoročnými pravidelnými účastníkmi táborov, a nakoľko každý rok skúšajú nové predstavenia aj s domovským školským súborom, môžeme len dúfať, že ešte dlho budú našou oporou. Táto skupina pod vedením metodičky dramatickej výchovy pani Elenky Bakošovej a profesora UMB Bela Felixa naštudovala dramatizáciu „rozprávkového skoropravdivého večného príbehu“ podľa Pavla Dobšinského a Milana Rúfusa O troch grošoch, pod autorstvo ktorej sa podpísali vyššie menovaní. Pod výber témy, príbeh o skutočných hodnotách a predovšetkým jeho naštudovanie sa podpísala režisérka E. Bakošová, ktorá aj tento rok zostala verná symbolom a divadelnej metafore... Silný príbeh o materiálne bohatom kráľovi a chudobnom, ale čestnom cestárovi a melodické piesne B. Felixa oslovili divákov podobne ako i v uplynulých rokoch: z predstavenia odchádzali obohatení o krásu hereckého prejavu mladých hercov a nevšedného spracovania.

Nuž, takto sa dve predstavenia krásne doplnili: to prvé sa vyznačovalo hravosťou a vtipom, to druhé spomenutým spôsobom inscenovania. Obe však mali niečo spoločné, a to pocítila aj hŕstka divákov, ktorí sa na prezentáciu práce divadelného tábora (netradične... v posledný deň doobeda) prišli pozrieť: dôkaz o sile kolektívnej práce, o tom, že v každom z nás sa skrýva talent „na niečo“, len ho treba objaviť, dôkaz o sile divadelných prostriedkov, ktoré blahodarne vplývajú aj na obohacovanie slovenskej slovnej zásoby.

Necelý týždeň ubehol ako voda. V práci, ale aj v spoločných hrách, krátkych výletoch do okolia, predovšetkým k neďalekému Vrbickému plesu, v nadväzovaní priateľstiev, i v kúpaní sa v hotelovom bazéne. Výlet do neďalekej Demänovskej jaskyne slobody bol rozprávkovou odmenou pre všetkých - deti, i učiteľky, ktoré ich sprevádzali: Miroslavu Kováčovú a Martu Tuléziovú Ondrejovú z Budapešti, Annu Ondrejovú zo Slovenského Komlóša, Máriu Mravikovú a Martu Dekrétovú zo Sarvaša a Alžbetu Medovarskú z Nadlaku. Veru, táto jaskyňa je najkrajšou jaskyňou rozsiahlej sústavy Demänovských jaskýň na severnej strane Nízkych Tatier. Má až šesť poschodí, preteká ňou riečka Demänovka, na jej dne sa nachádzajú jazierka a vyniká množstvom a pestrosťou kvapľových útvarov každého druhu, ba sú tam dokonca jaskynné perly. A všetky kvapľové útvary rastú, sú stále živé! Jednoducho rozprávka!

Ďalšou odmenou pre deti boli knihy, ktoré im venovalo Slovenské dokumentačné centrum. Rozdané boli v rámci záverečného hodnotenia tábora a bolo radosťou pozorovať, ako ich deti nedočkavo otvárajú, nakúkajú do kníh susedov a navzájom si ich podávajú: z ruky do ruky. Lebo:

Bohatstvo je rozdeliť sa, keď mám ja, tak máš aj ty,

v rozprávke to dobre vedel ten, čo kopal priekopy.

Hoc bol chudák, nemal málo: iba rozum - každý vie.

A tak šťastie pri ňom stálo. Dúfajme, že nespyšnie...

My môžeme len dúfať, že sa o rok stretneme opäť: najprv na divadelnej prehliadke Deti deťom a potom v ďalšom divadelnom tábore.

(do)