Môj otec Juraj Rágyanszki pochádza zo sarvašskej slovenskej evanjelickej rodiny. Vyrástol na Čipkárskom rade - skupinke sálašov neďaleko Čabačudu. Do práce chodieval do Mezőtúru a v tom istom dolnozemskom meste pracovala aj moja mamička Mária Szabóová.

(Úryvok)

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Starí rodičia z otcovej strany bývali na Čipkárke. Ešte aj dnes stojí ich sálaš. Dnes tam už nikto nebýva, polia sme prenajali a pestujeme tam len zeleninu a ovocie. Na tejto samote žila od svojho detstva moja stará mama Zuzana Szeljaková so svojou mamou Zuzanou Zuberecovou, ktorá skoro ovdovela. Moja stará mama sa vydala v roku 1946, rok po tom, ako sa môj starý otec, tiež Juraj Rágyanszki, vrátil z amerického zajatia.

Domáca knižnica

Hlavnou protagonistkou mojej práce je moja stará mama, lepšie povedané jej kniha, ktorú dostala v roku 1928 od (v tom čase) obce Sarvaš ako odmenu za usilovnosť a dobré správanie v základnej škole. Autorom knihy je Endre Gyökössy (1880-1957) a svojmu dielu dal nadpis Mihály és Milán (Michal a Milan). Vydalo ju Umelecké oddelenie spolku notárov, zameraného na podporu sirôt (Jegyzők Árvaház-Egyesületének Művészeti Osztálya) v roku 1927. Strany románu zdobia ilustrácie sarvašského maliara, nositeľa Munkácsyho ceny Juraja Ruzicskaya (1896-1993). Z nášho pohľadu je najdôležitejšia téma románu. Autor sa zaoberá gymnaziálnymi rokmi Milana Rastislava Štefánika na Sarvaši.

Štefánik bol štyri roky žiakom Hlavného gymnázia Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Sarvaši (Szarvasi Ág. Ev. Főgymnasium). Bol talentovaným žiakom, veď je všeobecne známe, že po maturite ho hneď prijali na České vysoké učení technické v Prahe, odkiaľ v roku 1900 prešiel na Karlovu univerzitu, kde študoval astronómiu, fyziku, optiku a filozofiu.

Endre Gyökössy podľa všetkej pravdepodobnosti osobne poznal Štefánika, lebo bol sarvašským gymnazistom, len Gyökössy bol o dva roky mladší. Gymnaziálna matrika nás informuje, že pochádzal z kalvínskej rodiny zo Szeghalmu, jeho otec József Gyökössy bol krajčírom. Po maturite študoval právo a filozofiu na Debrecínskej a Budapeštianskej univerzite, získal doktorát zo štátnej správy. Už počas univerzitných rokov v Debrecíne vynikal kvalitou svojich literárnych prác. Bol aktívnou osobnosťou verejného života. Podľa Maďarského životopisného lexikónu počas druhej svetovej vojny odišiel do dôchodku a posledné roky svojho života trávil v Sarvaši. Tento lexikón bol vydaný za komunistického režimu, preto nemôžeme byť prekvapení, že nespomína žiadnu informáciu o jeho deportácii v 50. rokoch, ani o tom, že mu v tom čase odobrali aj penziu, lebo predtým zastával vysokú štátnu funkciu, bol hlavným expertom vlády.

Po prečítaní Mihálya a Milána som si položil otázku, čo mohlo motivovať spisovateľa a bývalého spolužiaka k falzifikácii Štefánikovej minulosti. Počas môjho výskumu som nemohol získať naozaj hodnoverný materiál o tejto problematike. Autor len toľko píše v predslove svojho románu, aby mladí čitatelia jeho knihy nehľadali hranicu medzi skutočnosťou a rozprávkou, asi bude najmúdrejšie, ak si predstavia históriu Mihálya a Milána ako legendu.

Štefánik ako negatívna postava románu

Základom Gyökössyho románu je konfrontácia dvoch hlavných postáv, Mihálya Valkovszkého a Milana Rastislava Štefánika. Mihály je Štefánikovým spolužiakom, ale v skutočnosti nikdy neexistoval. Podľa spisovateľovej predstavy Mihály je najlepším vzorom dolnozemskej slovenskej mládeže. So svojou mamou rozpráva len po maďarsky, hoci ona neovláda poriadne maďarčinu. Zarecituje na slávnosti Gazdovského spolku v Sarvaši Národnú pieseň od Sándora Petőfiho, ktorú „vie krásne zarecitovať iba jeden Maďar“. Píše aj básne po maďarsky a jednu z nich prečíta 6. októbra na školských oslavách 13 aradských martýrov. Nielen Mihályovo meno predbehne Štefánika v názve románu. Milán má dobrý rozum, je študent s chválitebným prospechom, ale vedľa Mihálya môže byť vždy len druhý. Mihály odhaľuje Štefánikovu panslavistickú činnosť a podľa románu bol nakoniec Štefánik vykázaný zo všetkých gymnázií v Uhorsku.

Tento motív je aj súčasťou slovenskej národnej mytológie, ale nezhoduje sa s realitou tvrdenie, že počas stredoškolských štúdii Štefánika vyhodili zo školy pre jeho národné presvedčenie. Toto presvedčenie sa v časti slovenskej verejnosti udomácnilo okrem iného aj vďaka tomu, že korešpondovalo s tradičnou predstavou o národovcoch. „Pravý“ národovec musel za národ trpieť, a tak v jeho štylizovanom obraze malo významné miesto práve vylúčenie z uhorskej školy.

Gyökössy nezačína svoju knihu Štefánikovým príchodom do Sarvaša, nadväzuje na údajnú minulosť jeho otca. Už aj Štefánikov starý otec slúžil ako evanjelický farár v Košariskách. Podľa Gyökössyho mal maďarskú manželku, ktorá dala život Lászlóovi Štefánikovi. Krstné meno dostal po svätom uhorskom kráľovi, lebo s týmto menom by ho skôr zvolili za farára v bohatom dolnozemskom slovenskom evanjelickom zbore. (V skutočnosti starý otec M. R. Štefánika bol Pavol Štefánik (14.1.1798 Senica - 29.11.1861 Krajné), mal manželku Ľudovíku Šulekovú, - pozn. red.)

Po smrti starého otca László obsadí miesto svojho otca. Podľa autora je dobrým Slovákom. Na bohoslužbách káže po slovensky, ale rešpektuje maďarské zákony a vždy upozorní svojich veriacich, aby nezabudli, že sú „maďarskými Slovákmi“ („magyar tótok“). Keď stratí aj svoju matku, musí nájsť novú ženu do košariskej farnosti, ožení sa a prichádza nová farárka z Bratislavy, ktorá sa volá Fedóra. Fedóra nenávidí Maďarov, neznáša maďarské krstné meno svojho manžela natoľko, že ho ani nevypovie, volá ho len priezviskom, často mu rozpráva o budúcej krajine Čechov a Slovákov.

Podľa všetkého Gyökössy považoval za dôležité, aby jeho práca skončila výchovným ponaučením. Ako som to už raz citoval z románu: „Zem neodpustila zradcovi“. Po Štefánikovej smrti mu v Košariskách postavili sochu vyrobenú z medi. Keď ju odhaľovali, zjavil sa tmavý oblak z Dolnej zeme a do sochy udrel blesk. „Ani nebo neodpustilo zradcovi.“ K predstaveniu katarzy na Gyökössyho spôsob mi zostáva prezentovať už len koniec Mihályovho príbehu. Navrátil sa z ruského zajatia a vzal si za ženu Tatjanu, ktorá si zmenila svoje slovanské krstné meno na maďarské Tünde.

V druhej polovici románu sú najpozoruhodnejšou udalosťou voľby farára v sarvašskom evanjelickom zbore. Zápisy presbytéria z roku 1896 nás ľahko presvedčia o skutočných faktoch. 30. júna zasadalo presbytérium, na ktorom riadiaci farár Ádám Áchim po horlivej modlitbe podal svoju demisiu. Presbyteri rešpektovali Áchimove rozhodnutie a na jeho odporúčanie zvolili za vedúceho farára Istvána Placskóa. Štefánik ani nemohol kortešovať proti Placskóovi, veď v románe na tajnej porade bolo asi 40 Sarvašanov a sarvašské presbytérium podľa zápisov má oveľa menej členov. Summa summarum právo na zvolenie vedúceho farára patrilo do kompetencie presbytéria a evanjelický zbor volil iba nových duchovných, ako napríklad 16. mája 1897, keď zvolili za prvého farára Nového evanjelického kostola Jánosa Zvarinyiho. Získal 856 hlasov a druhý kandidát Péter Bakay iba 374 hlasov, meno Igora Krsnyaka sa ani neobjavilo, táto postava s veľkou pravdepodobnosťou je iba fiktívna v Gyökössyho románe.

Život Endreho Krecsmarika

Endre Krecsmarik sa narodil 14. 11. 1879, ako tretie dieťa Julianny Benczúrovej a Andrása Krecsmarika (mali dohromady šesť detí). Krecsmarikova rodina nepatrila do elity sarvašskej spoločnosti. Krecsmarikov otec bol živnostník, pracoval ako knihár. Nikdy nemali dobré finančné zázemie. Podobne ako Štefánik alebo Endre Gyökössy, aj on dostával štipendium a zľavy od gymnázia.

Po skončení gymnaziálneho štúdia v roku 1898 zložil maturitnú skúšku s dobrým prospechom a prijali ho na filozofickú fakultu v Budapešti. Na univerzite ho podporil univerzitný profesor a jazykovedec Ján Melich, tiež rodák zo Sarvaša. Na filozofickej fakulte nezostal dlho, prešiel na Vysokú školu výtvarného umenia, ale v roku 1906 získal diplom zo zemepisu a prírodopisu.

Počas univerzitných rokov sa oženil. Vzal si za ženu Vilmu Gaálovú, dcéru klužského remeselníka. Netrpeli nedostatkom požehnania na prírastku do rodiny. Krecsmarik mal už ako univerzitný študent dve deti (Endreho a Vilmu), Margit, László a Erzsébet sa narodili už v Sarvaši. Aby mohol uživiť rodinu, popri štúdiu pracoval v Štatistickom úrade. V tomto období už publikoval, písal články o spoločenských problémoch krajiny.

Od roku 1907 pracoval v Učiteľskom ústave v Sarvaši. Bol čudákom v sarvašskej spoločnosti, lebo nebol členom kasína. Jeho príjem v škole nebol vysoký, napriek tomu investoval veľa peňazí a energie do archeologických výskumov. Viackrát robil vykopávky v okolí Sarvaša, niekedy do nich zapojil aj svojich študentov. Krecsmarik bol známym v kruhu maďarských archeológov, lebo publikoval v odbornom časopise Archaelógia Értesítő (Archeologický bulletin), ktoré vydávala Maďarská akadémia vied. Krecsmarik odkryl viac hrobov v Starých Viniciach (Ószőlő) a v Širató z doby kamennej a bronzovej, ale aj z obdobia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Sarvaš je bohatý na náleziská a sarvašskí poľnohospodári často našli ľudské a zvieracie kosti. Medzi gazdami žili povery, že takáto pôda nedá dobrú úrodu a prihodilo sa, že sarvašskí hospodári zakopali zvyšky kostí na inom mieste z náboženského presvedčenia.

V učiteľskom ústave Krecsmarika považovali za pokrokového pedagóga. Zdôrazňoval dôležitosť intelektuálnej a emociálnej výchovy. Usiloval sa o posilnenie úlohy osvetárov a o zavedenie sociálnej výchovy. V roku 1914 bol prívržencom prvej svetovej vojny, ale nebol zaslepeným nacionalistom, hlásal význam maďarskej domoviny. Očite sa mohol konfrontovať s obeťami vojny, ranených vojakov ošetrovali v gymnaziálnej telocvični, jeden z jeho žiakov zomrel na fronte a on musel napísať jeho nekrológ. Počas vojny, možno aj pod vplyvom uvedených autentických zážitkov, začal čoraz väčšmi sympatizovať s myšlienkami socializmu. Z tohto dôvodu začal cirkevný úrad 23. septembra 1917 proti nemu disciplinárne konanie. V r. 1918 za tzv. astrovej občianskej revolúcie založil socialistickú odborovú organizáciu sarvašských učiteľov. V období Republiky rád podporil socialistickú mládežnícku organizáciu, pracoval v mestskej kultúrnej komisii, kooptovali ho do mestského direktória. Počas rumunského útoku zostal v meste. Rumunská armáda ho zajala, ale utiekol a uchýlil sa v Budapešti.

Po návrate do Sarvaša sa začal proti nemu občiansky proces, obvinili ho z nevlastenectva. Nikto nesvedčil proti nemu a preto bol súdny proces odvolaný, cirkev mu však zabránila návrat do gymnázia. Len oveľa neskôr dostal prácu v občianskych školách, najprv v Gyome a potom v Segedíne, kde mal dobré kontakty s Prírodovedeckým inštitútom Segedínskej univerzity. Skoro sa rozlúčil so svetom, mal len 51 rokov.

Spomienky na Štefánika a Krecsmarika v Sarvaši

Osud M. R. Štefánika a Endreho Krecsmarika ukazuje pozoruhodné paralely z kultúrnohistorického hľadiska. Ich rola v dejinách mesta Sarvaš je ešte stále nepreskúmaná a patrične neohodnotená. Endre Krecsmarik bol v dobe komunistickej éry emblematickou historickou osobnosťou mesta, bol po ňom pomenovaný aj mestský pioniersky dom. Po politických zmenách sa nespomína často jeho meno, dostal sa mimo virtuálneho panteónu veľkých Sarvašanov. Jeho meno zostalo známe len v kruhu miestnych historikov.

Osoba M. R. Štefánia nebola v popredí povedomia širšieho kruhu Slovákov žijúcich v Maďarsku. Tento výrok by som chcel podoprieť dvomi príkladmi: prvý je z maďarskej literatúry a druhý z moderných dejín Sarvaša. V románe Pavla Závadu Jadvigin vankúšik sa môžeme stretnúť so Štefánikovým menom. Závadova kniha je napísaná v denníkovej forme a narátorom citovaného úryvku je komlóšsky hospodár Andrej Osztatni.

Predstavitelia slovenskej inteligencie v Sarvaši nemohli dobre poznať Štefánikovu životnú dráhu pred rokom 1990 z viacerých dôvodov. Slováci si mohli spomínať na svojho národného hrdinu len po páde komunistického režimu. Prvou takouto príležitosťou bolo 110. výročie Štefánikovho úmrtia, ale v Sarvaši sa stalo v širšom kruhu známejšie meno Milana Rastislava Štefánika až od roku 1991.

26. októbra 1991 bola jeho socha inštalovaná na stene Slovenskej základnej školy. Je to 84-centimetrová kópia parížskej sochy Štefánika, ktorú mesto dostalo ako dar od Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Doboví politici a novinári oceňovali postavenie sochy ako pozitívny príklad medzietnických kultúrnych vzťahov stredoeurópskych národov, Sarvaš týmto krokom získal zásluhy. Maďarsko-slovenské kontakty už aj v 90. rokoch 20. storočia pokrivkávali, navyše v roku 1991 sa začala vojna v bývalej Juhoslávii. Odhalenie sochy bolo teda považované za závažný diplomatický čin. Pri tejto príležitosti prišiel do mesta premiér Českej a Slovenskej federatívnej republiky Marián Čalfa, minister bez kresla Ferenc József Nagy a predseda Štefánikovej národnej spoločnosti v Paríži, gróf Ján Dobrzenský. Ferenc József Nagy dal interview sarvašským novinám, v ktorom vyhlásil, že inštalácia sochy je gesto pre Slovensko. Z jednej strany je podporou uchovávania tradícií a z druhej strany politickou otázkou.

Neskoršie sa význam tohto gesta skomplikoval. Z času na čas podáva sťažnosť mestská radikálnejšia pravica, že v geografickom strede bývalého Uhorska inštalovali sochu takej osobe, ktorá bojovala za nezávislú krajinu Slovákov. Podľa môjho presvedčenia väčšina sarvašského obyvateľstva by rada žila v pokojnom prostredí a nechce žiadne roztržky, ktoré priamo či nepriamo súvisia so Štefánikom, presnejšie, ku ktorým dáva apropo jeho soška. Týmto môžeme vysvetliť, prečo sa nevytvoril na Sarvaši kult okolo Štefánikovej osoby. Bol napr. vynechaný z viacerých historických prác o Sarvaši. Vzdáva sa mu hold kladením vencov vtedy, keď do mesta zavíta zahraničná delegácia.

Cieľom mojej práce je medziiným poukázať aj na falošné mýty, ktoré sa viažu k osobe Štefánika, alebo jeho spolužiaka Krecsmarika. Súčasné vedecké výsledky umožňujú, aby sme objektívne preskúmali historickú rolu týchto osobností, ktoré koncom XIX. storočia v tom istom prostredí získali základy vzdelania a aj keď ich životná dráha viedla ďaleko od Sarvaša, s veľkou oddanosťou pracovali za realizovanie svojich cieľov, čo sa obidvom podarilo s menším alebo väčším úspechom.

Rád by som prezentoval, ako sa zakorenil Štefánikov odkaz v mojej rodine, ale, bohužiaľ, osud nedovolil, aby som uskutočnil túto moju predstavu. V tejto otázke by mala byť kľúčovou postavou moja stará mama. Bohužiaľ skoro zomrela, vtedy som chodil ešte len do materskej školy. Nemohol som sa jej opýtať, ako po prečítaní Gyökössyho knihy hodnotilo osemročné slovenské dievča Štefánikovu osobnosť. Môžem jej byť však vďačný, veď bez jej usilovnosti a dobrého správania v základnej škole by sa nikdy nedostala do našej domácej knižnice legenda o Mihályovi a Milánovi, a tak by sa nebola zrodila ani táto práca. U nás doma román Gyökössyho patrí medzi rodinné relikvie, lebo svojimi zožltnutými stranami nám pripomína nielen starú mamu, ale aj minulosť všetkých mojich predkov z Čipkárky.

Juraj Ráďanský

Univerzita L. Eötvösa, Budapešť

Ja a moji predkovia III. - 1. miesto v II. kategórii

Pripravujúca profesorka Mária Žiláková