Cieľom mojej práce je oboznámiť čitateľa so životom môjho prastarého otca a ukázať nepoznanú tvár nedávnej, a predsa dávnej minulosti, ako sa jeho život vyvíjal a prechádzal cez rôzne epochy.

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Prostriedky

Prieskum udalosti pomocou rozhovoru (interview), chronologické zoradenie udalosti a porovnanie zdieľaných informácií s dostupnou odbornou literatúrou a článkami a ich následné zhodnotenie. Vzťah k prastarému otcovi je veľmi zvláštny. On žije na Slovensku, aj keď je maďarskej národnosti a má blízko k maďarskej kultúre a ja tu, v jednom z mála slovenských miest v Maďarsku, v Békešskej Čabe, som predstaviteľ slovenskej menšiny. V mojom živote zaujíma mimoriadne miesto, pretože mal veľmi zaujímavý život. Žil počas mnohých režimov, zažil mnohé politické zmeny a aj druhú svetovú vojnu. V jeho živote bolo mnoho neopakovateľných udalostí, preto som sa rozhodol, že ho predstavím aj vám.

Dlho som uvažoval nad tým, ktorá časť jeho života bola najzaujímavejšia, a teda ako opísať prierez jeho životom. Pre mňa osobne veľmi zaujímavo znela najmä tá z druhej svetovej vojny. Aj keď prastarký by na to už rád zabudol.

Detstvo a školské roky

Môj prastarký sa volá Július Szerződi. Narodil sa 28. októbra 1923 v Lučenci ako druhé zo štyroch detí. Čo sa týka jeho pôvodu, jeho stará mama pochádzala z pomerne známeho grófskeho rodu Sebestényi z Kaposváru a volala sa Katalin. Keďže sa zaľúbila do obyčajného kočiša, ktorý u nich slúžil, ukradla rodný list svojej slúžky, ktorá sa volala Szerződiová, a ušla so svojou láskou. Tým sa vzdala všetkého, čo mala. Jej rodičia boli hrozne nahnevaní a následne ju vydedili. Takto sa vlastne stalo, že naša rodina Szerződiovcov má falošné meno a dostala sa až na dnešné územie Slovenska.

Keď mal prastarký 5 rokov, presťahovali sa jeho rodičia do neďalekej dediny pri Lučenci, ktorá sa volá Mučín. Tam prežil svoje detstvo a celý svoj produktívny život. Na tom istom mieste býva dodnes. Ako 6-ročný začal navštevovať základnú školu, ktorá sa v tom čase nazývala Mestská škola v Lučenci. Nakoľko v tej dobe to bolo maďarské územie a prebiehala maďarizácia, museli sa aj deti v školách učiť po maďarsky. Neskôr v rokoch 1937 až 1940 študoval na Odbornej škole pre učňov v Lučenci a vyučil sa za murára a v neskoršom období aj za stavebného technika. Práve stavbárska profesia ho neskôr živila jeho celý život.

2. svetová vojna a jej prežitie

Keďže v čase ukončenia školy bola druhá svetová vojna, nakoniec v roku 1943 musel prastarký nastúpiť do armády. O pár mesiacov ho zajali a odviezli na štyri mesiace do lágra v Leibzighu - čo bol pracovný tábor, a neskôr aj do koncentračného tábora v Buchenwalde. Teda tesne po zajatí sa ocitol v Nemecku. Tam ich zaradili ako špecializovanú pracovnú čatu, ktorá musela vykonávať najmä stavebné práce, stavať opevnenia a tiež kopať zákopy. Vyrozprával mi, ako vyzeral jeden stravovací deň v lágri. Ako raňajky dostali pol litra čiernej kávy, bez cukru a čohokoľvek iného, to bolo všetko. Na obed im navarili trochu zeleninovej polievky a k nej dva menšie zemiaky uvarené v šupke. Neskôr, keď bol preradený do koncentračného tábora v Buchenwalde a vojna sa chýlila ku koncu, zeleninu tvorila iba pŕhľava a z nej varili polievku. No a na večeru prišlo to najlepšie: jeden bochník chleba pre siedmich ľudí.

Tiež mi porozprával príhodu, keď sa im podarilo nájsť niekoľko konzerv. Vymýšľali rôzne spôsoby ako ich schovať a odložiť si ich na horšie časy, aj keď tie horšie časy, než ako vtedy prežívali, sa už ťažko dajú predstaviť. Riskovali tým veľa, pretože ak u kohokoľvek objavili čokoľvek, tak ho na mieste zastrelili. Konzervy si potom strážili doslova ako poklad a jedli ich iba vo veľkej núdzi. A to museli celý deň ťažko pracovať. Kopať protitankové zákopy, stavať hrádze, 12 hodín denne s jednou prestávkou. Nemôžme sa teda čudovať, že všetci chlapi prišli z vojny domov strašne vychudnutí a bezvládni. Oni ôsmi boli šťastní, veď mnohí sa z lágrov nikdy nevrátili. Dnes je môj prastarký hodný kus chlapa, meria okolo 180 cm. Keď sa vrátil z vojny, nevážil ani 50 kíl. Našťastie prišiel rok 1945 a vojna sa skončila.

Pracovný a rodinný život

Po skončení vojny nastúpil do zamestnania na mestskom národnom výbore, kde pracoval ako predák. Náplňou jeho práce bol dohľad nad stavebnými prácami. V tých časoch vybudovali rôzne ešte aj nám známe stavby, ako napríklad mäsokombinát alebo liehovar v Lučenci - Opatovej. V tom čase sa spoznal s mojou prastarkou Margitou Zauškovou, ktorá pochádza z Hriňovej a v roku 1947 sa vzali. Narodili sa im štyri deti. Dvaja synovia a dve dcéry. Všetky deti žijú v šťastných manželstvách a bývajú v rodinných domoch, ktoré im vlastnoručne postavil.

Neskôr odišiel za lepším zárobkom do Lesostavu vo Zvolene, kde robil stavebného majstra. Počas pôsobenia v tomto podniku pod jeho vedením vyrástli stavby ako Jedáleň v Hriňovej, horárne, byty vo Zvolene, robotnícke ubytovne a takisto sa podieľal aj na vybudovaní mestskej časti Zvolena nazývanej Sekier. Takisto vo Zvolene vybudoval Vysokú školu drevársku. Pri meste Žarnovica sa podieľal na výstavbe závodu Sandrin, kde sa dodnes vyrábajú príbory. Jeho najväčším projektom v tomto zamestnaní bolo vybudovať Strojárne v Slovenskej Ľupči. Počas práce v Lesostave sa v roku 1954 zúčastnil na doškoľovacom kurze stavebných majstrov.

Na pracovisku neustále postupoval a keďže bol naslovovzatý odborník, pozvali ho na tri roky učiť na stavebnú školu v Bratislave.

Na jeseň roku 1960 nastúpil na Priemyselnú školu stavebnú v Košiciach, aby si zvýšil kvalifikáciu. Tu študoval štyri roky a veľmi sa mu v štúdiu darilo.

V roku 1968 opäť nastúpil do zamestnania, avšak už do Stavoindustrie v Banskej Bystrici ako stavbyvedúci. Tu naplno využil svoje teoretické a praktické znalosti a postavil hádam najväčšie stavby, aké sa v tej dobe na Slovensku budovali. Medzi ne patria silá a výkupné strediská. Vo veľkej miere sa podieľal aj na výstavbách hlavne mesta Lučenec, kde postavil novú budovu mäsokombinátu, silá na obilie a keramické závody, kde dodnes vyrábajú rôzne obkladačky, ktoré vyvážajú aj do okolitých štátov. Teda ak sa v Lučenci kdekoľvek pohnete, všade uvidíte prácu môjho prastarkého, dá sa povedať, že tu nechal časť seba a svojho života. Môj prastarký bol aktívny nielen do odchodu do dôchodku, ale aj neskôr. Nakoľko bol veľmi dobrý odborník, chodili za ním rôzni architekti a stavbyvedúci, aby im odovzdal svoje skúsenosti a poradil im.

V pomerne neskorom veku odišiel do dôchodku. Môj prastarý otec postavil 45 pekární po celom Slovensku, v mnohých domácnostiach krby a kachľové pece. Medzi jeho záľuby však patrí aj drevo, a preto sa venoval aj práci, ktorá je jeho záľubou, kde z dreva vyrábal rôzne poriská do hrablí a motýk. Takisto plietol košíky, ktoré dodnes používame na zeleninu. Jeho veľkou vášňou je pestovanie hrozna a následná výroba vína. Tejto činnosti sa venuje už 25 rokov a jeho víno je z roka na rok lepšie. Vo svojej záhrade si vybudoval obrovskú pivnicu, ktorá je vykopaná do kopca. Táto slúži aj na uskladňovanie zeleniny, ovocia, ale hlavne vína. Jablká tu vydržia čerstvé od septembra až do ďalšieho júna.

Dôchodok

Už ako dôchodca sa postaral aj o zveličenie svojej dediny Mučín a naprojektoval Dom smútku a urnový háj, aký nikde inde nenájdete. Okrem toho sa prastarký venuje aj svojim deviatim vnúčatám a dvanástim pravnúčatám. Sme teda veľká rodina a radi sa stretávame, ale hlavne nás drží všetkých pokope to, že sa máme kde stretnúť. Tým miestom je práve dom môjho prastarkého v Mučíne.

Nikdy na neho nezabudnem.

Záver

Od svojich predkov preberáme mnoho a snažíme sa to zveľaďovať. Život môjho prastarého otca bol životom pracovitého človeka, do ktorého zasiahol aj osud. Uvidel veľa nespravodlivého, často sa obával o svoj vlastný život. Nikdy sa nedal zlomiť. Túto svoju životnú silu odovzdal aj svojim deťom a dáva ju aj nám, vnukom a pravnukom. Keď som písal túto prácu, ešte som netušil, že príde k smutnej udalosti. Môj prastarý otec zomrel. Na jeho pohrebe som si uvedomil, že život každého človeka musí byť ukončený, ale on ostane medzi nami večne, v našich srdciach, myšlienkach a spomienkach.

Natanael Bukran

Slovenské gymnázium, základná škola,
materská škola a internát v Békešskej Čabe

Ja a moji predkovia III.

Cena Kina Csaba Center v II. kategórii

Pripravujúca učiteľka: Anna Petrovičová

Čo boli koncentračné tábory?

Koncentračné tábory boli zriadené v Nemecku (1933-1945). Boli to zberné tábory pre civilistov, jeden z najkrutejších nástrojov teroru Hitlerovho režimu. Tu boli bez súdneho procesu väzení politickí protivníci, najskôr hlavne komunisti, socialisti a aj príslušníci iných politických strán, Židia, duchovní, Rómovia a po roku 1939 milióny cudzincov. Približne do zimy 1941-1942 bolo úlohou koncentračných táborov udržiavať Hitlerov teror. Boli to miesta vykorisťovania, kde väzni žili ako otroci. Od zimy 1942 museli väzni v koncentračných táborov pracovať aj na výzbroji armády. Niekedy sa stalo, že z týchto táborov prepustili niekoľko jednotlivcov (väčšinou Rakúšanov, alebo Nemcov).

Okrem koncentračných táborov existovali aj vyhladzovacie tábory. V týchto (napríklad Osvienčim-Birkenau, Treblinka, Sobibor, Kulmhof, Belzec, atď.) boli po selekcii alebo bez nej (selekcia: triedenie ľudí podľa toho či boli schopní pracovať) zavraždené milióny Židov z celej Európy v plynových komorách, ktoré tam boli nainštalované na tento účel. Rozsah prenasledovania počas nacionálno-socialistického teroru dokazujú záznamy Medzinárodnej vyhľadávacej služby Červeného kríža v Arolsene o koncentračných táboroch. V Európe obsadenej nemeckými jednotkami bolo (okrem väzení a táborov pre vojnových zajatcov) 1226 hlavných táborov, 1011 vedľajších, alebo vonkajších táborov a 114 vyhladzovacích a židovských táborov.

V táboroch mohli za zvlášť priaznivých podmienok prežiť iba tí väzni, ktorí počas prvých mesiacov nepodľahli chorobám a zraneniam a ktorí boli potom pridelení do nejakej táborovej služby, alebo pracovali pod strechou. Boli to hlavne väzni, ktorí mali zvláštne znalosti, alebo ktorých esesáci potrebovali pri správe tábora. Rečovo zdatní väzni, technickí kresliči, lekári, umeleckí stolári, kamenári, mechanici, stavbári všetkých odborností, neskôr aj odborníci na zbrane a nakoniec tiež väzni, ktorí boli, žiaľbohu, ochotní fungovať ako predĺžená ruka SS v táborovej samospráve a podieľať sa na vraždení svojich druhov.

(in)