Ako vieme, v roku 1914 povolali každého zdravého muža do vojska, začala sa I. svetová vojna Bola to veľmi zlá správa pre každú rodinu. Musel ísť aj ten, kto nechcel. V roku 1914 jedna békeščabianska rodina smutne sedela okolo stola, keď poštár priniesol povolávací rozkaz. Musela odísť aj hlava rodiny. V tom istom roku mali v rodine aj radostnú udalosť.

Piateho marca sa narodilo ich tretie dieťa. Bol to môj prastarý otec, ktorý sa volal Štefan Szász. Keď sa narodil, už zúrila vojna. Jeho otec bojoval na fronte. Vojnu síce prežil, ale cestou domov zomrel. To znamenalo, že chlapček nikdy nevidel svojho otca, ani na fotografii. Mamička sama vychovávala tri deti. Žili v ťažkých podmienkach. Keď mal 21 rokov, vzal si za ženu Katarínu Rohoskovú. Žili v blaženosti v malom békeščabianskom dome. Mali pekný život. Štefan Szász, môj prastarý otec, bol otcom štyroch detí, keď sa dejiny zopakovali. Aj on dostal povolávací rozkaz na vojnu. Musel nechať doma svoju rodinu a s okamžitou platnosťou narukovať.

Najprv sa dostal na zabezpečovacie veliteľstvo v Gyule, kde dostal vojenský výcvik. Tam ho ešte mohla navštevovať jeho manželka, ale on už nemohol ísť domov. Keď sa situácia vyostrila a začali sa letecké nálety, odviezli ich do Juhoslávie do zberného tábora.

Nepriateľské oddiely ich vytlačili späť a preto cez rieku utiekli do Rumunska. Viacerí sa utopili v rieke, pretože nevedeli plávať. Ani môj pradedo nevedel plávať, ale mal šťastie, lebo dvaja muži mu pomohli dostať sa cez rieku. Keď dosiahli pevninu, museli si vymeniť vlhké oblečenie za suché, to znamená, že dostali rumunské vojenské šaty a topánky. Zavretí v kasárni čakali, čo sa bude diať. Vtedy už jeho rodina o ňom skoro nič nevedela, lebo táborová pošta medzitým zanikla.

Ani v Rumunsku sa nezdržali dlho, lebo aj tam narazili na nepriateľské jednotky a aj odtiaľ museli utiecť. Cieľ cesty bol tento krát Kötegyán. Tam sa už rozhodlo o ich osude: dostali sa do zajatia. Naložili ich do vlaku, ktorý s nimi odišiel rovno do Ruska, do Čeľjabinska. Cesta trvala veľmi dlho, tridsať dní. Vojaci hádzali von z vlaku malé ceduľky, na ktorých boli napísané ich adresy, mená a takéto odkazy:

„Dostal som sa do zajatia, vezú nás do Ruska.”

Zajatci dúfali, že tieto ceduľky niekto nájde a pošle ich rodinám. Môj pradedo mal šťastie, lebo jeden dobromyseľný človek poslal jeho manželke, teda mojej prababke, jeho odkaz. Tak sa teda moja prastará mama dozvedela, že jej manžel je v zajatí niekde v Rusku.

Okolnosti vo vlaku boli veľmi zlé, až neľudské, všetky potreby museli vykonávať tam. Boli aj takí, ktorí sa pod vplyvom týchto strašných okolností zbláznili. Ruskí vojaci každé ráno skontrolovali zajatcov, a tých, ktorí sa zbláznili, vytiahli von a zastrelili.

Po dlhej a úmornej ceste sa dostali do zajateckého tábora, kde boli v strašných podmienkach. Bola tam hrozná zima a dostávali iba veľmi málo jedla - zemiaky a polievku, ktorá bola samá voda. Vzhľadom na to, že môj pradedo vedel po slovensky a tak trochu rozumel ruštinu, okamžite sa stal tlmočníkom pri jednom veliteľovi. On takto lepšie pochodil, ako jeho druhovia, pretože musel vykonávať menej fyzickej práce. Okrem fyzickej potrebovali aj veľkú duševnú silu, pretože museli kopať masové hroby, zbierať a pochovávať mŕtvych ľudí.

Prešli mesiace a jeho organizmus veľmi zoslabol. Bola tuhá zima, sotva dostávali jesť, bolo mu clivo za rodinou a toto všetko ho veľmi trápilo. Jedno ráno sa zobudil na to, že aj on ochorel na dyzentériu - infekčnú črevnú chorobu, čo sa väčšinou končilo smrťou, ale on mal aj tento krát šťastie. Medzi zajatcami bol jeden nemecký lekár, ktorý mu pomohol vyzdravieť. Poradil mu, aby jedol spálené uhlie. Poslúchol ho a vyzdravel, hoci naďalej bol veľmi slabý. V zajateckom tábore bol 6 mesiacov. Už takmer stratil všetku nádej, že sa ešte niekedy v živote stretne so svojou rodinou, keď mu, ale aj ostatným zajatcom ponúkli, že ak podpíšu vyhlásenie o tom, že sa stanú členmi „Červenej armády”, budú slobodní. Toto vyhlásenie podpísal aj môj prastarý otec, lebo už veľmi túžil po svojej rodine. Skupina vojenských zajatcov sa teda pobrala domov, kam však prišli iba dvaja, môj pradedo a Juraj Albert. Medzi nimi sa vytvorilo priateľstvo na celý život.

Keď sa môj pradedo vrátil domov, muž, ktorý bol kedysi silnej postavy, vážil iba 40 kg. Jeho manželka ho len ťažko spoznala. Najťažšie obdobie v jeho živote sa tým skončilo. Ale mnohokrát, keď si spomenul na tieto ťažké dni, mu behali po tele zimomriavky. Vtedy ho museli rýchlo prikryť perinou, aby bol v teple. Začal jesť opatrne a postupne sa jeho život vrátil do normálnych koľají, hoci už nikdy nebol taký, ako predtým. Nezmazateľné spomienky zo zajateckého tábora zostali v jeho pamäti. Časom síce vybledli, ale celkom na ne nikdy nevedel zabudnúť.

Po vojne sa mu narodili ďalší dvaja synovia. Jeho deti pomaly vyrástli, synovia sa oženili a dcéry sa vydali. Narodili sa mu vnúčatá a pravnúčatá. Dožil sa 86 rokov. Nikdy naňho nezabudnem a jeho pamiatku večne uchovávam vo svojom srdci. Bola som ešte malé dievčatko, keď zomrel.

Vtedy som ešte nevedela pochopiť, že zomrel. Teraz mi veľmi chýba. Som veľmi hrdá na neho, že nestratil svoju vieru ani v zajatí a že po prežití toľkej hrôzy bol schopný zostať dobrým človekom. Som veľmi vďačná aj lekárovi, ktorý mu zachránil život a dúfam, že sa aj on vrátil šťastne domov k svojej rodine. Nikdy nezabudnem na svojho pradedka, ktorý je pre mňa vzorom.

Môže byť pre každého ponaučenie, že aj keď si myslíme, že naše problémy sú obrovské a neriešiteľné, pokúsme sa vžiť do situácie tých, ktorí bojovali na fronte, boli v zajatí, alebo zostali bez manželov, otcov. Ich problémy boli oveľa väčšie. Z tohto pohľadu sú naše starosti hneď o niečo menšie. Musíme si ceniť to, že môžeme žiť v mieri, že máme rodičov, súrodencov, máme čo jesť, máme čisté šaty…

Naši predkovia nemali toľko hojnosti, ale ani také nároky, aké máme my dnes, ale boli oveľa šťastnejší, ako sme my, ktorí máme všetko, čo potrebujeme. Preto sa musíme troška zastaviť, premyslieť si náš život a urobiť v ňom poriadok, čo sa týka hierarchie hodnôt.

Erika Ársinteová

Základná škola v Kétšoproni

Ja a moji predkovia III.

Cena Segedínskej univerzity v I. kategórii

Pripravujúca učiteľka: Anika Laurineczová

.
.
.
.
.
.
.
.
......................................................................................................................................