Vždy, keď sa jesenný pobyt detí z Maďarska na Slovensku končí, vo vzduchu cítiť prirodzený závan ľútosti nad tým, že opäť sa niečo práve prežité stáva spomienkou. Všetci sú trošku vážnejší, patetickejší a slávnostnejší. Ale toto tu ešte nebolo!

Keď sme my, slovenské učiteľky, ráno dorazili na posledné hodiny konverzácie tohtoročného tábora, nemohli sme si nevšimnúť, že v rekreačnom zariadení Poniklec v Hronci neďaleko Brezna, kde škola v prírode s podtitulom Poznaj svoje korene našla svoje dlhodobé útočisko, panuje podozrivo napätá atmosféra. Chodby zívali prázdnotou, všade vládlo čudné ticho, žiadny smiech, žiadne dupotanie po schodoch, žiadne šušťanie papiera. Hneď od vstupných dvier nás maďarské kolegyne na čele s koordinátorkou a autorkou projektu Ruženkou Egyedovou Baránekovou s tajomným výrazom na tvárach „eskortovali“ do izolácie, lebo sa chystalo voľačo veľmi veľké.

Po niekoľkých vzrušujúcich minútach netrpezlivého očakávania za dverami najodľahlejšej izby nabrali udalosti rýchly a dramatický spád. Ozvalo sa zaklopanie a každú z nášho zohratého trojčlenného minikolektívu slávnostným gestom odviedla dvojica chlapcov až pred červený „koberec“ z krepového papiera, ktorý lemoval špalier dôstojne sa tváriacich detí. Po jednej nás za búrlivého potlesku usadili na improvizované „tróny“, korunovali nás vlastnoručne vyrobenými kráľovskými insígniami, podarovali nám kvety, tortičky a galantnú poklonu.

Ak sme zatiaľ všetko zvládali v nemom úžase a so zatajeným dychom, pri zborovom podaní elánovského „Nie sme zlí“ sme sa už slzám neubránili... No to bol ešte len začiatok. Po pompéznom úvodnom ceremoniáli sa naši zverenci bravúrne zhostili svojho programu v podobe pásma piesní a básničiek, aby tak podali svedectvo o potenciáli, ktorý sa v nich ukrýva. Spoločné stretnutie vo vyzdobenej klubovni malo vyvrcholiť, ako to už býva, záverečnými príhovormi a vzájomným vyznaním vďaky, spolupatričnosti i očakávaní do neistej budúcnosti.

A vtedy, keď už bolo všetkým jasné, že nás čaká len definitívna rozlúčka, to prišlo: tiché posmrkávanie, ktorému doposiaľ nikto nevenoval zvláštnu pozornosť, začalo naberať na intenzite. Odrazu sa miestnosť premenila na úľ, plný uplakaných a objímajúcich sa detí, čo už nedokázali a nechceli v sebe tajiť pocity dojatia a smútku z toho, že sa končí niečo pekné, príjemné a nevšedné. Nezainteresovaný pozorovateľ, hoci takého si za daných okolností možno predstaviť len ťažko, by povedal: „Gradácia gradácie gradácie...“ Nuž odchádzalo sa nám ťažko – až po poslednú zákrutu sme trápili klaksón auta a z dokorán otvorených okien kývali minimálne piatimi rukami (tá šiesta sem tam ovládala volant). Neostávalo nám nič iné, ako veriť, že o rok opäť zas všetko dobre dopadne, kompetentní budú hľadať cesty schodné a nie prekážky, aby sme sa vospolok zdraví a plní nadšenia v lone krásnej prírody, s kulisou krásnej slovenčiny znovu zišli.

Nedalo mi inak, ako uviesť tento článok najsilnejším zážitkom. Pretože emócie, tak pozitívne, nepopierateľné a inšpirujúce, sú vizitkou a verifikujúcim dôkazom opodstatnenosti ojedinelého medzinárodného projektu, ktorý umožňuje deťom spoznať aspoň kúsok krajiny svojich predkov, sú však zároveň aj satisfakciou za často syzifovské úsilie, sprevádzajúce jeho prípravu a organizáciu. Veľa napovie aj strohá „štatistika“: v štyroch desaťdňových turnusoch sa na tohtoročnej škole v prírode zúčastnilo 200 detí a 20 pedagógov zo sedemnástich škôl, nachádzajúcich sa v 25 obciach a mestách piatich žúp Maďarska (Santov, Lucina, Mlynky, Veňarec, Níža, Veľký Bánhedeš, Gerendáš, Malá Nána, Slovenský Komlóš, Čabačud, Dabaš, Békešská Čaba, Čív, Héhalom, Dengeleg a Nová Huta).

Počas pobytu žiaci šiesteho až ôsmeho ročníka absolvovali okrem dopoludňajšej výchovno-vzdelávacej činnosti, zastrešenej trojčlennou zostavou slovenských učiteliek Anity Mendelovej, Ivety Vajcíkovej a Eleny Kačaliakovej, i zábavné a pohybové aktivity v sprievode animátoriek Zuzky, Terezky a iných, vychádzky do blízkeho okolia, tvorbu vlastných kvetinových aranžmánov, ako aj výlety do Vysokých Tatier, Banskej Bystrice, Španej doliny či Harmaneckej a Demänovskej jaskyne. Na záver pobytu sa deti podrobili testu, preverujúcemu ich poznatky zo slovenského jazyka, ale tiež z reálií o Slovensku či o živote Slovákov v Maďarsku. Cestou neformálnych rozhovorov sa im pedagógovia snažili priblížiť význam angažovaného občianskeho postoja, vyjadrujúceho hrdosť na svoju národnostnú príslušnosť, pri aktuálnom sčítaní obyvateľstva.

To všetko sú len slová. Podstatné veci, totiž pocity, si každý účastník školy v prírode odnášal vo vlastnom súkromnom uzlíčku, ukrytom niekde hlboko, hlboko v duši. Dá sa však veriť, že semienka lásky a porozumenia, dnes zakliate do spomienok, raz dozrú, vyklíčia a rozkonária sa v košatý strom srdečnosti, úprimnosti a priateľstva. Čo viac si možno priať...

Elena Kačaliaková