Mária Žiláková vedie Katedru slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti od júla minulého roku. Za svoju prvoradú úlohu pokladá zabezpečiť plynulý chod katedry v neustále sa meniacich podmienkach.

- Aké konkrétne úlohy vyplývajú z tejto funkcie?

- V prvom rade dobrá spolupráca s poslucháčmi, veď vyučovanie je tvorivý proces, na ktorom sa má rovnako zúčastňovať študent aj pedagóg. Na tomto stupni si poslucháči nárokujú nové poznatky: sú rozhodní, rozvážni ľudia a uvedomujú si, že preto sú tu, aby získali vedomosti. Dobrá spolupráca sa môže vytvoriť len vtedy, ak ich nielen ja považujem za partnerov, ale aj oni sa správajú ako partneri. Tento názor uplatňujem odvtedy, ako vyučujem, teda od roku 1975. Mnohí z mojich bývalých žiakov urobili doktorát. Po rokoch prídu a poďakujú mi za moju prísnosť. Zriedka sa stáva, že máme s niekým konflikty, ale problémy sa musia riešiť korektne.

- Aký je súčasný stav na katedre?

- Momentálne máme na katedre vážne ťažkosti. Nové nariadenia, ktoré vstúpia do platnosti od septembra 2012, sa týkajú vlastne celej fakulty, ktorá bude môcť prijať o polovicu menej štipendistov ako doteraz. To znamená, že viac poslucháčov bude musieť za štúdium platiť. Aj na našej katedre študovalo niekoľko platiacich poslucháčov, uvidíme, koľko ich bude od septembra.

- Čím žije katedra v súčasnosti?

- Stručne by som mohla povedať, že očakávaním budúcnosti. Z obavy, že finančne sa fakulta dostane do nepriaznivej situácie, vznikajú veľké stresy. O rozvoji sa vôbec nehovorí. Katedra slavistiky sa personálne rozvíjala naposledy v 70. a 80. rokoch – vtedy sa ešte mohlo plánovať. Keď išiel niekto do dôchodku, tak sa plánovalo, na ktorom odbore kto chýba a kto príde na uvoľnené miesto. Teraz majú byť na každom odbore minimálne traja: literárny historik, lingvista a lektor. Teraz už vyučujú aj doktorandi. Z literatúry je menej hodín ako z lingvistiky. Teraz je našou lektorkou Viktória Kissová, ktorá je špecialistkou na literatúru. Titul PhD. získala v Brne z modernej slovenskej literatúry. Pochádza z Bratislavy. Musím dodať, že na iných odboroch máme problémy: napríklad teraz išla do dôchodku kolegyňa z češtiny a nemôžeme vypísať konkurz na jej miesto. Pán dekan nás požiadal, aby sme nejako preklenuli tento semester. Uvidíme, koľkí sa v budúcom roku prihlásia na bakalárske a magisterské štúdium. Problém je, že práve na malých odboroch sa určujú veľmi vysoké počty bodov, nad 400, pričom na anglistike a na germanistike je to pod 400.

- Financovanie katedry závisí od počtu študentov?

- Áno, od počtu štipendistov a nejakou formou sa započítavajú aj platiaci poslucháči. Katedra nemá samostatný rozpočet, je začlenená do slavistického inštitútu, kde sú štyri katedry: ruského, ukrajinského, poľského jazyka a slovanskej filológie. Na slavistike je viacej odborov. Vlastne aj rusistika je rozšírená o lektorát baltských jazykov a máme lektorku bieloruštiny. U nás sa perspektívne plánuje rozšírenie o macedónčinu. Sú odbory major a minor. Vlastne v štatistike sa neuvádza počet študentov minor odborov. Z toho môže vyplývať dojem, že nemáme dosť študentov. Okrem toho na slavistike máme taký predmet, že druhý slovanský jazyk. Sú také skupiny, kde je pätnásť, niekedy do dvadsať študentov. Ak sa pozeráme na vec nie z hospodárskeho hľadiska, tak my máme dostatočný počet študentov aj na masterskom štúdiu, a to 3-4 v každom ročníku. Na masterskom stupni máme aj pedagogický smer, prvou študentkou je Veronika Lalušková, ktorá už vyučuje v budapeštianskom gymnáziu maďarčinu.

- Koľkí poslucháči študujú slovenský jazyk?

- Na slovenčine máme nad 30 študentov, na minor odboroch najmä domácich. Minor je ako taký polodbor, vyučuje sa nielen jazyk, ale aj civilizácia. Na prednášky tiež musia chodiť, len cvičenia nemajú. Učia sa aj teóriu súčasného jazyka a literatúru a musia urobiť skúšky.

V posledných rokoch k nám prichádzajú aj z takých lokalít, ktoré už neevidujeme ako slovenské, napríklad z Arnótu z Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy. Bola to študentka, ktorá ukončila gymnázium v Miškovci, kde sa kedysi vyučovala slovenčina.

- Ako sa osvedčil bolonský systém?

- Neosvedčil sa. Pomýlená koncepcia je za tri roky naučiť niekoho jazyk tak, aby dokázal čítať literárne dielo. Mnohí máme ten dojem, že poslucháči dostanú po troch rokoch diplom, ktorý je o ničom. V predošlom akademickom roku sme sa rozlúčili s prvými piatimi absolventkami masterského štúdia. Tu musím spomenúť menší problém, ktorý sa vyskytol po ukončení ich bakalárskeho štúdia. Našli si pracovisko a už ich nebavilo, čo sa deje na univerzite. Ťažko sa s nimi pracovalo.

- Nezamestnali sa v slovenských kruhoch?

- Áno, ale aké práce to boli? Napríklad telefónna služba pri benzínových čerpadlách. Išlo im o to, aby ovládali jazyk na čím vyššom stupni a možno, že aj na masterské štúdium sa prihlásili iba preto, aby si osvojili odbornú slovnú zásobu. Boli to dievčatá s dobrými schopnosťami, ale zaujímalo ich v prvom rade pracovisko. Ja som nemohla od nich požadovať, aby dali výpoveď, veď dnes sa veľmi ťažko nájde práca.

- Čo môžu robiť tí, ktorí ukončia prvé tri roky?

- Môžu si nájsť okrem slovenčiny aj iný smer. Napríklad keď sa to ešte takto nedelilo a bol kreditový systém, tak si niektorí urobili slovenčinu a paralelne absolvovali ekonomické smery. Ovládanie jazyka a ekonomické poznatky im pomohli pri výbere pracoviska.

- Na začiatku hlavným profilom katedry bola výchova budúcich učiteľov hlavne pre naše národnostné gymnáziá. Ako je to teraz?

- Výchova pedagógov sa presunula na Pedagogicko-psychologickú fakultu. Tam vyučujú základné všeobecné spoločné predmety. Metodiku musíme robiť aj u nás. Isté problémy sú pri harmonizovaní prednášok, najmä počtu hodín. V súčasnosti sa chystá zreformovanie prípravy pedagógov, ale zatiaľ nemám podrobnejšie informácie.

My pripravujeme nielen vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ale vychovávame inteligenciu. Tým, že niekto dostane diplom, ešte nebude inteligentom. K tomu treba mládež vychovať. Usmerniť jej zmýšľanie, názory a nároky. Je to trošku aj spôsob života, nároky na to, aby sa človek kultúrne vzdelával, vyjadril sa k spoločenským javom, tak aj k menšinovému bytiu.

- Vráťme sa k pedagogickému smeru. Máte študentov, ktorí by sa venovali pedagogike?

- Okrem Veroniky nemáme. Niektorí majú záujem o pedagogiku, ale keď sa zoznámia s rozvrhom, zväčša zmenia svoje rozhodnutie a idú na všeobecný smer.

My, Slováci, sa môžeme pochváliť tým, že máme veľmi úzke vzťahy s verejným školstvom. Napríklad riaditeľka békeščabianskej slovenskej školy Edita Pečeňová počíta s našou odbornou a poradenskou prácou. Robím aj ako expertka na meranie kompetencie vo štvrtej triede, opravujem testy a čerpám z toho veľa skúseností. Napríklad sarvašská škola má paralelné triedy a tam chodia deti s rôznymi schopnosťami. Vidím, kto je na hranici dyslexie, dysgrafie. Aj také dieťa musí dosiahnuť výsledok, ja mu nemôžem test anulovať.

- Aké sú všeobecné výsledky? Nemyslím v jednotlivých školách, ale na stav vyučovania slovenčiny v Maďarsku vôbec.

- Napríklad v čabianskej škole porovnávali výsledky s ostatnými školami mesta a výsledky našich žiakov sú trošku vyššie, ako ostatných. Nielen zo slovenčiny, ale napríklad aj z maďarčiny. Všetky naše školy majú svoje špecifiká. V školách, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, som opravovala práce piatakov a siedmakov. Bola som spokojná najmä s tým, že mali záujem o slovenskú vzdelanosť. Mala som taký dojem, že školy robia všetko v záujme toho, aby boli deti na dobrej úrovni, ale potrebujú kontakt so živým prostredím: aby chodili na podujatia miestnych slovenských samospráv, aby zažili to, že okrem školy sa aj inde hovorí po slovensky.

- Aké sú externé styky katedry?

- Každý odbor má rozšírené externé kontakty. My zo slovakistiky napríklad so všetkými univerzitami a s tromi akademickými ústavmi na Slovensku. Okrem toho, ako som už uviedla, s domácim verejným školstvom, ale aj s ostatnými slovenskými a slovanskými katedrami. Snažíme sa efektívne spolupracovať. Vlani sme usporiadali medzinárodnú študentskú vedeckú konferenciu pre slavistov a teraz zastavujeme zborník. Dokedy národnostné odbory dostávali podporu z ministerstva, vydávali sme veľa publikácií. My sme organizovali medzinárodnú konferenciu o Samuelovi Czambelovi, vydali sme krásny zborník vo Vydavateľstve Balassiho. Naši študenti sa môžu zapojiť do celoštátnej vedeckej študentskej konferencie, na ktorú sa svedomito pripravujú, ale zúčastňujú sa aj na súťaži Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, v čom ich všestranne podporujeme.

- Okrem vyučovania sa venujete národopisným výskumom a publikujete svoje výsledky. Na čom pracujete v súčasnosti?

- Minulý rok vyšla moja publikácia o ľudovom liečení Slovákov v Maďarsku, toto je večne zelená téma. Historická spoločnosť lekárov, ktorej členkou som aj ja, ma pozvala, aby som v apríli prednášala o tejto téme. S výskumom som neprestala, našla som ďalšie zaujímavosti a knižku by som mala rozšíriť, skorigovať. Mojou ďalšou témou je cirkevná kultúra mimo kánonu, publikáciu na túto tému, kde mám aj ja štúdiu, vydal v týchto dňoch VÚSM. O katolíckej téme mimo kánonu – ak dobre viem - som písala len ja. Chcela by som, aby sa naše publikácie dostali aj do zahraničia.

Za rozhovor ďakuje

Eva Patayová Fábiánová