V uplynulých týždňoch mali naši čitatelia možnosť spoznať štipendistov Nadácie pre nadaných. Je to program na podporu žiakov 7. a 8. tried základných škôl, ktorí sa popri svedomitom štúdiu snažia zdokonaliť sa v slovenčine a v znalosti slovenskej kultúry, ktorí sa aktívne zúčastňujú na súťažiach pre základné školy, na kultúrnych a spoločenských podujatiach Slovákov v Maďarsku a chceli by pokračovať v štúdiu na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti.

Ako sme už o tom písali, účastníci programu nemôžu sedieť na vavrínoch: plnia požiadavky stanovené nadáciou. Tak napríklad zostavujú projektové práce, zúčastňujú sa na rôznych súťažiach, teda cieľavedome si rozširujú znalosti slovenského jazyka a vedomosti o slovenských reáliách. V našom novom seriáli prinášame práce, ktoré napísali v období, keď sa uchádzali o štipendium.

Moje zážitky zo Slovenska

Som Peter Kollár, mám pätnásť rokov a od narodenia žijem v dedine Santov. Táto vrchmi obklopená, nádherná dedina je obývaná Slovákmi. V našej dedine dodnes zachovávame santovské tradície a ľudové zvyky. V Santove sú rôzne kultúrne súbory: páví krúžok, tanečný súbor Stužka, dychovka Santovská nálada a kultúrny súbor Studienka. Aj ja som členom kultúrneho súboru Studienka už jedenásť rokov. Vystupovali sme na rôznych miestach Maďarska, ale aj v materskej krajine na Slovensku. Mám veľa pekných zážitkov zo Slovenska, ale moje najkrajšie spomienky sa viažu k slovenskej dedine Žemberovce. V roku 2007 podpísali zmluvu náš starosta Mikuláš Kollár, a Jana Stanová, starostka obce Žemberovce - a nadviazali družobné kontakty medzi dvoma dedinami.

29. septembra 2007 na pozvanie obce Žemberovce sme strávili prekrásny a pozoruhodný deň v našej družobnej obci. Skoro ráno sme odchádzali zo Santova dvoma autobusmi. Bolo nás sedemdesiat: vedúci a členovia santovskej samosprávy, páví krúžok, kultúrny súbor Studienka, tanečný súbor Stužka, dychovka Santovská nálada a ďalší záujemcovia. Naša cesta, ktorá bola približne trojhodinová, bola predsa veľmi príjemná, čas rýchlo uletel. Spievali sme prekrásne slovenské piesne, žartovali sme, zhovárali sme sa a kochali sme sa v nádhernom kraji.

Prešli sme cez most Márie Valérie, a potom nasledovali slovenské mestá a dediny: Štúrovo, Salka, Malé Kosihy, Pastovce, Sasov, Levice, Brhlovce a Žemberovce. Obec Žemberovce leží 11 kilometrov od okresného mesta Levice. Chotár obce je zalesnený dubmi. V západnej časti obce preteká potok Sikenica. Obec leží zväčša na rovine, ale severná časť obce hraničí so Štiavnickými vrchmi. V týchto horách žijú rôzne zvieratá: diviaky, jelene, srny a iná drobná zver.

Keď sme pricestovali do Žemberoviec, pred kultúrnym domom bolo už rušno. Žemberovčania nás srdečne privítali, ponúkli nás chlebom a soľou, i pálenkou. Starostka nás pozdravila a zaželala nám všetkým bohaté zážitky a príjemný pobyt na Slovensku. Potom nás prekvapili žiačky žemberovskej základnej školy ako mažoretky, ich tanec sa nám všetkým veľmi páčil. Po vystúpení mažoretiek nám spevokol Žemberovčan zaspieval kyticu slovenských piesní. Potom sme išli spolu všetci do rímskokatolíckeho kostola. Tento kostol pochádza z roku 1754. Postavili ho bratia Jozef a Juraj Baroš, ktorí boli zemepánmi dediny, ako aj Žemberyovci. Zaujímavé je, že potomok tejto rodiny žije teraz v Santove. Rod Barošovcov spája tieto dve dediny, lebo Pál Baroš sa v druhej polovici 19. storočia usadil v Santove. Rodina Barošovcov obývala kúriu v Santove, ktorá od roku 1948 dodnes slúži ako materská škola. Do tejto škôlky som chodil aj ja, ale sem chodila aj moja matka a aj moja stará mama, ktorá už 38 rokov pracuje v tejto kúri aj ako učiteľka materskej školy. Rímskokatolícky kostol s barokovým     oltárom v Žemberovciach je zasvätený menu Panny Márie. Stavba kostola je jednoloďová so sakristiou. V kostole bola svätá omša. Modlili sme sa a spievali sme sväté piesne.

Po omši nás čakal v kultúrnom dome chutný obed. Po obede nasledoval kultúrny program. Aj my, členovia kultúrneho súboru sme si obliekli santovský kroj. Náš kroj vyzerá nasledovne: chlapci a muži nosili čierne nohavice, topánky: „cúgy”, vestu a bielu košeľu so širokými rukávmi. Na hlave mali čierny klobúk, na ktorom mali, keď bola svadba, zelený rozmarín. Na rozmaríne boli uviazané modré, biele a ružové stužky. Dievčatá a ženy mali čierne topánky: „špangle”. Spodnú sukňu mali z plátna a bola s čipkami ozdobená, pevne škrobená. Vrchná sukňa bola farebná, červená, zelená, modrá, fialová alebo žltá a pekne nariasená. Ženy nosili takzvané „rukávce” z bieleho plátna, tiež pevne vyškrobené, s čipkovými rukávmi. Obliekli si aj pekne ozdobený „pruclek” (vestu). Dievčatá mali na hlave farebné stužky a ženy „čepce” alebo farebný „ručník” (šatku).

Kultúrny program bol dvojhodinový, v ktorom vystúpili Žemberovčania a Santovčania. Náš kultúrny súbor Studienka predniesol javiskovú hru: „Santovká svadba -lúčenie nevesty”. V tejto javiskovej hre som bol mladší družba. Mal som v ruke družbovu palicu, na ktorej bolo napichnuté červené jablko, pod jablkom zaviazaný biely „ručníček” (vreckovka) a dlhá biela stužka. Do jablka sme napichli voňavý zelený rozmarín, na ktorý sme uviazali iba tri biele stužky.

Po kultúrnom programe sme išli do evanjelického kostola, kde sme si vypočuli krásne sväté piesne v podaní miestnych evanjelikov.

Z kultúrno-historických pamiatok sme si potom pozreli žemberovský kaštieľ z konca 19. storočia. Navštívili sme aj klub dôchodcov, materskú školu a základnú školu.

Už sa zotmelo, keď sme prišli naspäť do kultúrneho domu na večeru. Po večeri sme sa spolu zabávali, začal sa ples. Z bohatého programu unavení, ale s peknými spomienkami a zážitkami sme prišli domov.

5. marca 2011 Žemberovčania nás pozvali na fašiangový ples, ktorý organizovali v kultúrnom dome. Keď sme pricestovali do Žemberoviec a vystúpili sme z autobusu, dychovka Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho zahrala slovenskú pieseň: „Horenka, horenka, hora...” Po pozdravných slovách pani starostky spevokol Žemberovčan predniesol veselé, žartovné piesne, ktoré sa nám veľmi páčili a rozveselili nás. Potom sme vystúpili my, kultúrny súbor Studienka. Predniesli sme kyticu santovských slovenských piesní dvojhlasne. Mali sme veľmi veľký úspech. Keď sme spievali poslednú pieseň „Háj, husičky, háj...”, už celé obecenstvo horlivo spievalo s nami a tlieskalo. Po kultúrnom programe sa začal bál, kde sme sa potom spolu zabávali. Do tanca nám hrala dychovka Santovská nálada. Spievali a tancovali sme alebo sme sa rozprávali so Žemberovčanmi. Nálada bola výborná, cítili sme sa spolu veľmi dobre. O polnoci predniesla žemberovská mládež fašiangový zvyk: Pochovávanie basy 2011. V sieni vypli lampy, bola tma, keď prišli mládenci so sviečkami a so smutným, pohrebným spevom. Dvaja mládenci vo fašiangovej maske doniesli katafalk a umiestnili ho uprostred siene. Na katafalk potom položili basu. Dievčatá -oblečené v žemberovskom kroji - sa postavili okolo basy. Farár a kantor začali lúčenie basy so spevom a modlitbou.

Medzitým dievčatá v žemberovskom kroji jajkali, bolestne plakali, nariekali. Oplakávali koniec tanca, spevu, všelijakej zábavy, lebo sa začína pôst, ktorý trvá až do Veľkej noci. Po pochovávaní basy sme sa aj my rozlúčili s našimi priateľmi a odcestovali sme domov, plní nezabudnuteľných zážitkov. Uzavreli sme nové priateľstvá, spoznali sme tradície, zvyky a kultúru Žemberovčanov, a medzitým sme sa zdokonaľovali aj v slovenčine. Som veľmi rád, že som sa mohol zúčastniť na tomto podujatí a verím, že družobné kontakty medzi našimi dedinami budú aj naďalej žiť a budeme mať spolu ešte mnoho prekrásnych zážitkov.

Peter Kollár, 8. trieda