Rodinné fotografie ● Tradičný ľudový odev v našej rodine

Bývam v Békešskej župe, v malej dedinke, ktorá sa volá Irminčok. Tu žije celá naša rodina: mamička, otecko, ich rodičia, teda moji starí rodičia, ba žili tu ešte aj prastarí rodičia a aj ich predkovia. Irminčok je slovenská národnostná dedina. Slováci tu žijú od roku 1715.

Moja prababka ešte žije. Často k nej chodievam a ona mi rozpráva mnoho zaujímavého o tom, ako tu ľudia voľakedy žili. Podľa nášho starého zvyku celá rodina a všetci príbuzní sa schádzame na zabíjačke. Vtedy medzi sebou dospelí hovoria po slovensky, pravda, striedavo s maďarčinou. Porozprávajú mnoho všelijakých príhod. Ja najradšej počúvam prababku. Ona mi porozprávala aj povesť, ktorú som písomne spracovala. Môj pradedko, keď išiel do školy, ani trošku nevedel po maďarsky, lebo doma rozprávali len po slovensky. Maďarský jazyk sa naučil až v škole. Prababka ešte uchováva ľudové zvyky a tradície, teší sa, že mi môže vyrozprávať svoje spomienky. Pomaly si obuje teplé papuče a vytiahne zo zásuvky svoje úzkostlivo chránené poklady: fotografie. Časom už zožltli, ošúchali sa.

Táto fotografia je asi najstaršia. Je na nej prababkina mamička. Je asi z roku 1910. Vtedy ženy nenosili nohavice, ale v zime si obliekali veľa sukieň, aby ich hriali. Tieto šaty sú ušité z kartúnu - tak sa voľakedy volala bavlnená látka. Na každú príležitosť boli určené iné šaty a aj látku vyberali podľa toho - na pracovné šaty plátno alebo modrotlač, na sviatky hodváb.

Vo všedný deň si obliekali 1-2 spodné sukne, v nedeľu dokonca 7-8. Vrchný odev zdobil čipkový golier, ktorý si uháčkovali. Pri gombíkoch a na manžetách je biele čipkované lemovanie. Sukňu i plecia rozšírili naberanými záhybmi, aby boli ozdobené a aby sa v nich mohli ľahko pohybovať. Na tejto látke sú drobné biele kvietky, ale šaty sa šili aj z jednofarebnej látky. Šaty sú v drieku stiahnuté širokým ozdobeným opaskom. Na obrázku to nevidíme, ale ženy a dievčatá nosili na hlave šatku. Viazali ju na hlavu aj troj-, štvorročným dievčatám. Šatka mala farebné vzory a strapce. V zime nosili vlniaky, tiež zdobené strapcami. Do vlniaka zakrútili i bábätká, keď v zime niekde šli a viezli sa na sánkach. Aj moja prababka vedela háčkovať. Ešte aj teraz môžem obdivovať háčkovaný golier, ktorý má odložený v skrini a spomína, že háčkovala aj pre moju mamičku.

Ženy nosievali kedysi celé topánky, v lete chodievali bosé. Majetné ženy mali aj šperky: prstene, náušnice, perlové náhrdelníky, ale moja prababka nie, lebo bola vojna a chudoba, preto aj zásnubný prsteň bol len z obyčajného kovu, nie zo zlata. Vlasy nosili učesané nahladko, zapletené do vrkočov a ozdobené širokými farebnými stužkami. Každú sobotu si ich umývali domácim mydlom a sušili si ich na slnku alebo pri peci.

Tieto fotografie boli zhotovené o niekoľko rokov neskôr a sú na nich pradedkovi rodičia. Je to fotografia zo zásnub a svadobná fotografia. Nevesta mala na sobáši podľa tradície oblečené slávnostné čierne šaty, kyticu a závoj.

Mužský oblek, ktorý vidíme na fotografii, bol moderný až po roku 1920. Boli to úzke nohavice, biela košeľa so širokými rukávmi a čierna vesta

z vlnenej látky. K rajtkám sa hodili vysoké kožené čižmy. Predtým muži chodili v širokých gatiach, v bielej košeli a nosili zásteru. V zime si obliekali krátky kožuch, tzv. bekeč. Moja prababka si pamätá na jedného muža, ktorý ešte roku 1940 pracoval na poli v širokých gatiach, v bielej košeli a v modrej zástere. Obuté mal čižmy a hlavu mu pokrýval čierny klobúk. Chlapi nosili aj kužeľovité klobúky, alebo baranice a niektorí aj klobúk s pávím perom. Obuté mávali bačkory, neskôr bačkorové čižmy. Charakteristické boli dlhé vlasy, ale prišli na to, že to nie je zdravé. Nosili fúzy, ktoré si vykrúcali dohora. Nevyhnutným dôkazom mužnosti bola fajka. Vidíme to na nasledujúcom obrázku. Je to krásna fotografia, ktorá veľa hovorí o živote. Prababka si spomína, že svokor na starosť vždy posedával pred sálašom na lavici a bafkal z dlhej fajky. Vždy mal pri sebe vo vnútornom vrecku kabáta tri dlhé fajky, ktoré všade nosil so sebou, ale v dome si nikdy nezapálil. V lete fajčil vonku, v zime v kravíne. Tabak mával zakrútený v pančuche.

Na nasledujúcej fotografii si môžeme všimnúť oblečenie staršej ženy. Staršie ženy nosili čierne šaty a na hlave mali v lete i v zime uviazanú šatku. Sukňa bola dlhá, siahala až po členky. Šaty boli jednoduché, bez ozdôb.

Deti na fotografovanie vždy upravili, o čom svedčí venovanie na druhej strane fotografie: dievčatko má krátku sukňu na traky, bielu blúzku a v pristrihnutých vlasoch veľkú bielu mašľu. Na nohách sandálky, pančuchové nohavice a biele ponožky. Menší chlapec je oblečený v bielom a vidieť, aké má pekné svetlé vlasy.

Na ďalšom obrázku vidíme rodinu z roku 1899. Zaujímavé je aj oblečenie vojakov. Takúto uniformu nosili v rokoch 1917-1920.

Za tieto fotografie vďačím svojej prababke, ktorá ešte stále zachováva veľa zvykov, ktoré prevzala od svojich rodičov. Aj ona nosí v lete i v zime šatku, dlhú sukňu a má rada ozdoby z čipiek. V lete často chodieva bosá. Vlasy si ostrihala len pred niekoľkými rokmi. Dovtedy ich nosila zviazané do kontíka. Zásteru - po našom šatu, si uviaže vždy, keď pečie zákusky, alebo varí halušky. Dodnes tká na krosnách farebné páskované koberce, vyšíva obrusy, obliečky a svoje práce dáva na výstavy, aby uchovala spomienky na minulosť. Ďakujem svojej drahej prababke za pomoc a sľubujem jej, že si jej rozprávanie i všetky pamiatky zachovám. S veľkou vďakou jej venujem túto prácu.

Betti Hrušková