Najväčší hudobný festival strednej Európy ● Škandinávska špička na ostrove

V areáli najväčšieho hudobného festivalu strednej Európy Sziget na Starobudínskom ostrove lodeníc v severnej časti Budapešti 70 tisíc ľudí sa zaujímalo o množstvo (nielen hudobných) programov. V rámci festivalu premietali filmy, usporiadali výstavy, nechýbali ani športové zápolenia, cirkus, diskotéky, a diskutovalo sa na rôzne témy.

V sobotu 13. augusta o jedenástej večer vyvesili tabuľu „Vypredané“ na brány do areálu hudobného festivalu Sziget na Starobudínskom ostrove lodeníc v severnej časti Budapešti. 70 tisíc ľudí sa zaujímalo o programy najväčšieho hudobného festivalu strednej Európy. Za tento rekord ďakujú organizátori v prvom rade víkendu, ale svoj podiel mali aj členovia skupiny Korn a dobré počasie, ktoré však po celý týždeň nevydržalo.

V predvečer festivalu vystúpila legendárna maďarská skupina Illés, ktorú považovali za „maďarský Beatles“, a ktorá týmto koncertom definitívne ukončila svoju vyše 40-ročnú kariéru. Na 13. ročník medzinárodného hudobného festivalu Sziget aj napriek nepriaznivému počasiu zavítalo rekordných 385 000 návštevníkov (vlani ich bolo 369 000). Rekordný bol aj počet zahraničných účinkujúcich, ktorých bolo vyše 170 z 50 krajín sveta. Medzi nimi bola napríklad produkcia reggae z Jamajky, elektronický afropop z Guiney, švédsky garážový rock, americký tini-punk, ale aj austrálska opera. Na Szigete sa účastníci dočkali denne takmer 200 programov na 62 dejiskách. Popri zahraničných účinkujúcich sa predstavilo aj 450 maďarských skupín a dídžejov.

Najzaujímavejšie vystúpenia sa konali na Veľkej scéne a na štyroch ďalších pódiách, ktoré boli rozdelené podľa žánrov na metalovú, svetovú, alternatívnu a elektronickú hudbu. Lákadlami festivalu boli najmä britská skupina Franz Ferdinand, austrálska popová speváčka Natalie Imbruglia, ale aj jej krajan Nick Cave. Predstavila sa aj britská Morcheeba s novou speváčkou, ďalej Underworld s elektronickou tanečnou hudbou, džezová kapela Brand New Heavies. Reggae reprezentovala formácia Wailers, na scéne svetovej hudby koncertovali držiteľ Grammy Youssou NDour, alžírsky Khaled a trubkár Buena Vista Social Clubu Manuel Guajiro Mirabal. Kto chcel vidieť drobného speváka zo Senegalu a zároveň si pozrieť Jamajčana Seana Paula, mal smolu. Pre nabitý program autora hitov Get Busy alebo Gimme The Light museli vystúpenia oboch interpretov naplánovať v rovnakom čase.

Týždeň trvajúci kultúrny festival, ktorý do roku 2002 bol známy ako Pepsi Sziget, hospodáril tento rok s rozpočtom vo výške 1,8 miliardy forintov. Hlavným sponzorom sa stala spoločnosť Coca-Cola, ktorá ponúkla výhodnejšie podmienky ako jej rival. V rámci festivalu premietali filmy, usporiadali rôzne výstavy, nechýbali ani športové zápolenia ako vodný futbal, lukostreľba, zápasenie v blate, šachy, bungee jumping, paintball, cirkus, diskotéky, a diskutovalo sa na rôzne témy. Program festivalu zahŕňal dokonca stan pre sobášachtivých účastníkov.

Na ostrove slúžila skupina 400 zdravotníkov, ich pomoc bola potrebná v 2500 prípadoch. Podľa vyjadrenia šéfa lekárov a zdravotníkov Gézu Szelesa problémy spôsobovala aj maďarská „pálinka,“ bola totiž prisilná - najmä pre Francúzov a Angličanov. Najvážnejšími prípadmi predsa len boli rôzne fraktúry končatín. „Najtypickejším poranením festivalu bola zlomenina členka, ošetrili sme ale aj mnohé pomliaždeniny aj rezné rany,“ povedal G. Szeles, podľa ktorého s alkoholom mali najviac problémov zahraniční návštevníci. Ako však zdôraznil, pomer prípadov ošetrení súvisiacich s alkoholom a drogami bol nižší ako jedno percento.

(f-t-hl)

Škandinávska špička na pódiách

Keď organizátori najväčšieho festivalu strednej Európy na jar zverejnili ceny vstupeniek, myslel som si, že tentoraz na Starobudínskom ostrove lodeníc nebude veľká tlačenica. Keď však oznámili, kto všetko do Budapešti príde, nebol som si v tom až taký istý. Mená ako Nick Cave & The Bad Seeds, Underworld, Natalie Imbruglia, Sean Paul, The Hives, The Hellacopters, Obituary, Korn alebo Good Charlotte sú totiž silným magnetom. Pritiahli rekordný počet návštevníkov - za týždeň sa tu vystriedalo 385 tisíc ľudí.

Už dávno som plánoval zameniť zlopovestnú verejnú či skôr masovú dopravu za bicykel. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie. Cesta mi trvala menej ako pol hodiny, nestrácal som zbytočne čas ani nervy a o svoj dopravný prostriedok som nemusel mať obavy: strážili mi ho v bezplatnej úschovni.

Hneď prvý deň, teda desiateho augusta, sa mi podarilo zmeškať koncert kamarátov - skupiny Velvet Stab v Zelenom dvore (Zöld Udvar). Podľa poslednej pesničky, ktorú som ešte zastihol, sa mi zdali dobrí, len ozvučenie nebolo moc valné. Sotva dozneli posledné tóny a už ma nohy niesli k pódiu Hammerworld, kde sa chystala na vystúpenie jedna z mojich najobľúbenejších „starých“ skupín, majstri death metalu: Obituary z Floridy. Od roku 1998 o nich nebolo nič počuť. V júli sa vrátili s vynikajúcim albumom a o mesiac neskôr už stáli všetci piati priamo predo mnou. Hrali hlavne skladby z novej platne a klasiku z nosičov Slowly We Rot a Cause Of Death. Hoci vynechali moje najobľúbenejšie pesničky (I'm In Pain, Don't Care), sťažovať sa nemusím, valili na nás dobre znejúce staršie skladby ako 'Til Death, Dying či nový „hit” Insane. Po brutalite Američanov mojim ušiam dobre padla prestávka. Až kdesi okolo jednej som sa vrátil do metalového stanu, aby som si vypočul skupinu Wall Of Sleep, domácich predstaviteľov doom metalu. Spomalená hudba hraná hlboko naladenými gitarami vhodne zapadla do neskorých hodín, pre mňa bola dobrým zavŕšením dňa.

Tento rok sa na Szigete prezentoval skoro kompletný škandinávsky rock & roll. Švédska The (International) Noise Conspiracy vystúpila na druhý deň na javisku Wan2. Nie som ich fanúšikom, ale keďže spevák Dennis Lyxzén bol členom hardcorovej legendy Refused, musel som ho vidieť. Tušil som, že bude veľká zábava, ale to nie, že si aj ja trošku zatancujem. Boli veľmi sympatickí. Aj keď neveľmi počúvam ich platne, dúfam, že sa s nimi čím skôr znova stretnem. Ten večer som sa nedal zlákať na iné atrakcie, radšej som sa poriadne vyspal, čakal ma totiž dlhý piatok.

Už o štvrtej poobede som bežal k pódiu Hammerworld, aby som nevynechal majstrov maďarského hardcore metalu Bridge To Solace. Čakalo ich pomerne veľa ľudí, čo určíte dobre naladilo muzikantov. Nový rytmický gitarista sa mi zdal oveľa istejší ako pred dvoma mesiacmi. Spevák Zoli nevydržal izoláciu, pristúpil k zábradliu, aby mal priamy kontakt s divákmi. Formácia hrala skladby z albumu Of Bitterness And Hope a z malej platne Kingdom Of The Dead. Mnohí kričali texty a na konci skladby Rethink, Redefine, Revolt sme mohli vidieť choreografiu „wall of death”. Publikum sa rozdelilo na dve časti tak, aby sa v strede vytvoril prázdny pruh od javiska až k mixážnemu pultu a na povel sa obe strany pustili proti sebe. Ak dobre viem, v Maďarsku doteraz nebol koncert, kde by sa to natoľko podarilo.

Na hlavnom pódiu vystúpila legendárna reggae skupina The Wailers, ale zastihol som iba koniec. Po hodnej prestávke som sa premiestnil k pódiu Zelený dvor, kde nastúpili formácie zo Szombathelyu (Savaria Colonia Hardcore): Liberal Youth, Embers, Social Free Face. Každá hrá trochu inú hudbu - jedna metalovejšiu, iná klasickejší hardcore, ale na každú prišlo hodne záujemcov. Na SFF sa už aj skákalo z javiska. Čas rýchle ubehol. Ani som sa nenazdal a už som musel letieť do stanu Wan2, kde začala hrať ďalšia škandinávska banda, tentoraz z Nórska: Turbonegro. Priestor pred javiskom sa maximálne zaplnil, prišli hlavne zahraniční fanúšikovia (Turbojugend). Členovia skupiny vystúpili vo vtipných kostýmoch a dokázali, že na severe vyčíňa vírus rockovej hudby, ktorý infikuje snáď každého druhého novorodenca. Škoda, že ma hlad nenechal ďalej vychutnávať túto výbornú produkciu. Po polnoci som si pozrel ďalšiu vynikajúcu domácu skupinu Blind Myself, ale ozvučenie Hammerworldu bolo pod kritiku. Škoda, lebo chlapci - napriek neskorému termínu - boli plní energie.

V sobotu sa mi vypomstilo ponocovanie a tak som začal aktívny život záverečnými skladbami maďarskej hviezdy Tankcsapda, Bol som zvedavý na vystúpenie jednej z najpopulárnejších atrakcií festivalu, na americkú skupinu Korn. Zo šiestich platní majú dve, ktoré si občas vypočujem, ostatné ma moc nebavia. Bol som zvedavý, akí sú naživo. Bohužiaľ ma absolútne sklamali a myslím si, že nielen mňa, ale aj svojich najväčších skalných. Kvôli technickým problémom bolo v programe veľa dlhých medzier, ktoré sa však nesnažili vyplniť komunikáciou s publikom. Spevák trávil tento čas za kulisami. Nehrali ani hodinu, keď sa poďakovali, niekoľkokrát zamávali a zmizli. Keďže hrali v Maďarsku prvýkrát, nebolo to najlepšie predstavenie sa. Iný program som si na ten večer neplánoval, takže som sa s kamošmi vybral do stanu „Táncdalfesztivál”, kde sme sa zabávali až do rána. Vďaka tomu som nasledujúci deň odštartoval až neskoro popoludní, hoci by som si bol rád pozrel Juliette & The Licks (rockový projekt herečky, známej hlavne z filmu Natural Born Killers).

V nedeľu sa mnohí chystali na skupinu Franz Ferdinand, ja som sa tešil švédskym géniom The Hellacopters. Bol to čistý rock & roll, ľudia tancovali so širokým úsmevom na tvári, muzikanti hlboko prežívali hudbu, gitaristi počas sóla dvíhali nástroje nad hlavy. Na konci to už vyzeralo ako v blázinci, na vynikajúce pesničky ako By The Grace Of God, alebo You Are Nothin' človek nevydržal na jednom mieste. Problém bol iba v tom, že v stane niekto spustil ventilátor. Väčšina roztancovaných ľudí určíte prechladla. Podľa mňa to bol najlepší koncert festivalu.

V pondelok som sa usalašil v Zelenom dvore. Program začala moja obľúbená maďarská formácia The Taktika. V poslednom čase sa o ňu zaujíma čoraz viac ľudí, takže sa pred stanom zišiel celkom pekný dav divákov. Šialená hudba niektorým vyčarovala na tvár komické výrazy. Po nich nasledovali Spadeful Of Dust a Zero Tolerance, ktoré spomínam spolu preto, lebo okrem basgitaristu majú tých istých členov. Zhodujú sa aj ich štýly, iba Spadeful Of Dust predstavuje trochu metalickejší hardcore. Najviac som sa tešil na Penalty Kick. Po ročnej prestávke a vystriedaní niekoľkých členov skupina znova vystupuje a zvyšuje divákom hladinu adrenalínu. V týchto dňoch chystá svoje prvé demo, na ktoré sa už veľmi teším. Okolo desiatej som si pozrel Nicka Cavea na hlavnom pódiu. Jeho náladovej hudbe príliš nepristane festival, radšej by som si ho vypočul v menšej hale. Ozvučenie nebolo najlepšie, ale to neovplyvnilo fakt, že je vynikajúci spevák. Keď som sa vrátil do Zeleného dvora, už hrala kapela Blood Is Fire. Tvrdšie momenty ich metalu sú absolútne v poriadku, ale melodický spev sa mi nijako nechce zapáčiť. Po nich nasledovala formácia Fallen Into Ashes, ktorej hudba sa stáva čoraz chaotickejšia (v porovnaní so skoršími platňami), preto mne aj čoraz sympatickejšia. Patrí medzi najlepšie hardcorové skupiny v Maďarsku.

V utorok som si ako prvú vypočul skupinu The Idoru na javisku Pesti Est. Formácia bývalej strunovej sekcie Newborn má za sebou malú platňu, debutový album a turné po Európe a Japonsku (kde sídli ich vydavateľ). Hrali piesne hlavne z nosičov Brand New Way, Brand New Situation, zo starších pieseň Values a ponúkli nám na ukážku aj novú skladbu. Okolo šiestej na hlavné pódium zaútočili švédski šialenci The Hives. Severoeurópania ešte naposledy ukázali Szigetu, ako sa má hrať rock & roll v 21. storočí. Popritom, že vystúpili s výborným programom, mali aj vtipné komentáre. Dav -násťročných čakal na Good Charlotte, hlavnú skupinu dňa. Ja som sa radšej vybral na Hammerworld pozrieť si Ignite. Vidiel som ich už po šiesty raz a boli v celkom dobrej forme. Vrátil sa bubeník i gitarista, s ktorými nahrali aj doteraz poslednú platňu. Ak sa splní ich sľub, nabudúce prídu s novým albumom. Keďže začalo pršať, po koncerte sme sa s kamarátmi utiahli do lodenice. Jesenné počasie sa postaralo o to, aby sme posledný deň festivalu moc nesmútili. Sedem dní hudby mi práve stačilo na to, aby som sa dokonale unavil. Nasledujúci týždeň som mohol odpočívať a kurírovať sa z prechladnutia.

(zst)

Sziget očami ôsmaka

Na festival som sa vybral so svojím bratom 12. augusta. Rád by som tam bol aj dlhšie, ale lístky boli veľmi drahé. Na vstupenky, našťastie, nebolo treba stáť dlho v rade, trošku som bol z toho aj prekvapený. Pred vchodom nás veľa informačných tabúľ upozornilo, že koncert skupiny The Game sa nekoná.

Hneď po vstupe na ostrov, som si pozrel mapu a program. Nenašiel som koncert, ktorý by ma v tom čase bol zaujímal, snáď Turbonegro a The Wailers, ktorý ale práve v tom čase končil svoj program. Turbonegro zase vystupoval až do 22. hodiny. Najprv som si chcel niečo zajesť. Ponuka bola obrovská: od jednoduchého bufetu cez mliečny bar alebo stánok perkeltov až po rôzne exotické kuchyne. Dal som si jeden gyros a s bratom sme sa rozhodli, že si pozrieme Civil Sziget (Ostrov občianskej sféry). Tu vystavajú vo svojich stanoch rôzne organizácie a skupiny. Neskôr sme si pozreli programy menších javísk, dlhší čas sme postáli pri javisku Karaoke. Hudba tu bola daná, hocikto si mohol zaspievať svoju obľúbenú pieseň. Bolo to veľmi zábavné. Bolo už asi 20. hodín a s otcom sme sa vybrali kúpiť nejaké tričko s humorným nápisom. Videli sme niekoľko nápaditých tričiek, ale nekúpili sme ani jedno. Potom som s otcom vyhľadal rôzne javiská. S bratom sme sa dohodli, že sa stretneme po koncerte Turbonegro. Medzičasom sme sa rozhodli, že aj my si pozrieme koncert tejto skupiny. Preto sme sa vybrali k javisku, ale o pol hodiny skôr, takže sme si našli miesta na sedenie. Kým sme čakali na koncert, všimol som si, že je tu veľmi veľa zahraničných návštevníkov. Vtedy som si uvedomil medzinárodný charakter Szigetu, aké je to vynikajúce, že existuje takýto festival, kde sa stretávajú ľudia zo všetkých končín sveta. Na koncerte bolo veľmi veľa ľudí, ani sa nezmestili do stanu. Ja som nevidel na javisko, iba som počúval. Po koncerte sme začali hľadať brata, čo nebola ľahká úloha, ale nakoniec sme ho predsa našli. Okolo polnoci sme išli domov.

Na Szigete sú najlepšie ani nie koncerty a programy, ale to, že tu jeden týždeň nemajú priestor žiadne predsudky, rasizmus, ale každý akceptuje každého takého, aký ten druhý je.

Daniel Fuhl

žiak 8. r. slovenskej ZŠ v Budapešti