Vysoké Tatry sú národným symbolom Slovákov. Sú vlastne skvostom pre každého z nás. Týždenný pobyt pod najmenšími veľhorami na svete je záhadným vtedy, keď sa panoráma Tatier ukáže len na niekoľko minút, alebo hodín.

Žiaci zo Slovenskej základnej školy v Sarvaši sa zúčastnili na poznávacom výlete do Tatranskej Lomnice, kde boli ubytovaní už po desiaty raz v súkromnej škole v prírode, ktorej riaditeľom je Ján Poracký.

Cieľom tábora je zdokonaľovať sa v slovenskom jazyku. Veď väčšina žiakov sa chce prihlásiť na jazykovú skúšku. Komunikačné schopnosti zo slovenského jazyka si žiaci overovali priamo v slovenskom jazykovom prostredí. Hneď po príchode sa spriatelili s deťmi z Martina, ktoré tu boli tiež na sústredení.

Počasie bolo veľkým pánom počas nášho pobytu. Každý deň nás dážď sprevádzal všade, kde sme si to naplánovali. Tí, ktorí tu boli prvýkrát, sa často pýtali, kde sú tie mohutné končiare o ktorých sme im rozprávali.

Tatranské múzeum v Tatranskej Lomnici bolo prvým naším programom. Pred prehliadkou sme si pozreli krátky film o svišťovi, ktorý sa každému veľmi páčil. Jazda na boboch bola zážitkom hlavne pre tých, ktorí ich mali možnosť vyskúšať. Žiaci boli rozdelení do šiestich skupín a každý deň museli spracovávať projekty nielen kresbou, ale aj krátkym slohom. Nechýbala tu fantázia a nápaditosť. Už aj názvy skupín boli milé: Korene, Veveričky, Príroda, Dôležití ľudia, Svište a Kamzíky. Večer sa zapálila tradičná svätojánska vatra. Deti tipovali, na ktorú stranu spadne. Našťastie nepršalo, len bolo zamračené, ale Tatry nikde.

Ráno viedla naša cesta do kostola v Spišskej Sobote. Tu sme obdivovali oltár sv. Juraja z roku 1516 – dielo majstra Pavla z Levoče. No deti boli viac zvedavé na Važeckú jaskyňu, pretože tu boli prvýkrát. Nachádza sa vo Važeckom krase na styku Kozích chrbtov s Liptovskou kotlinou. Vchod do jaskyne je v nadmorskej výške 784 m. Podzemné priestory dekorujú najmä stalaktity, stalagmity, stalagnáty a kaskádové jazierka. Deťom sa táto jaskyňa páčila viac ako Belianska. Po jej prehliadke sme cestovali na Štrbské Pleso s nádejou, že uvidíme Tatry. Lialo ako z krhly. Po prechádzke okolo Štrbského Plesa deti na niekoľko minút videli obrysy plesa.

Nasledujúci deň sme autobusom cestovali do Poľska s nádejou, že tam bude lepšie počasie a uvidíme poľské Tatry.

Po príchode do Zakopaného sme na okamih videli Gubalowku, no pozemnou lanovkou sme sa neodvážili vyjsť na jej vrch, lebo bola v čiernych oblakoch. Na trhu sme nakúpili syry a suveníry. Navštívili sme aj kostol sv. Rodiny.

Na druhý deň sa počasie nechcelo umúdriť, no my sa nevzdávame a púšťame sa lanovkou na Hrebienok zo Starého Smokovca. Konečne slniečko, a panoráma časti Tatier sa nám ukázala. Vybrali sme sa ku Studenovodským vodopádom, cieľom bola Zámkovského chata, kde sme si trocha oddýchli. Cestou späť k lanovke sme zmokli do poslednej nitky, neochránili nás ani najlepšie pršiplášte. Po návrate na ubytovňu deti pokračovali v projektoch.

Deň pred odchodom sme mali aj vzácnu návštevu. Na Slovensku sa končí školský rok 29. júna a ráno nás prišiel pozrieť primátor Vysokých Tatier Ján Mokoš. V krátkom príhovore poprial každému príjemný pobyt v Tatrách a každému odovzdal darček. Naša časť spevokolu mu zaspievala zmes slovenských piesní a Viktória Vargová predniesla báseň. Poďakoval sa za krátky program a pochválil všetkých za peknú výslovnosť.

Konečne neprší, Skalnaté pleso vidíme, ale Lomnický štít nie. Nasadáme do vysunutých lanoviek a čakáme, čo bude. Hneď po výstupe z lanovky sa spustilo naozajstné krupobitie ako v zime. Čakali sme polhodinu a po búrke vykuklo slniečko, ktoré nám konečne ukázalo Lomnický štít. Bol to pohľad pre maliara. Končiare, akoby ich niekto posypal práškovým cukrom, proste nádhera. Prešli sme sa okolo plesa, nad ktorým sa týči druhý najvyšší štít Tatier. Deti mali veľkú radosť aj z nového detského ihriska Svišťovka, ktoré je postavené pri lanovkách a vlekoch.

Poslednú noc si deti želali spať v drevených chatkách. Bol to vlastne aj rozlúčkový večer, s opekaním slaninky a špekáčikov. Vyhodnotili sme najlepšie projekty, zvíťazilo družstvo Korene, no odmenu dostal každý. Učiteľky Ildika Sztrepková, Zlatica Lišková, Anna Podaniová a riaditeľka Zuzana Medveďová chodia spolu na tento zájazd viac ako 20 rokov, no nepamätajú sa na také nepriaznivé počasie. Vyjadrili sa, že bolo umenie pripravovať program na celý týždeň.

Vďaka patrí Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku, Verejnej nadácii pre národnostné a etnické menšiny, Ministerstvu školstva a kultúry MR, riaditeľovi Jánovi Porackému a jeho kolektívu, ale aj rodičom, ktorí pred odchodom prispeli množstvom potravín, ktoré sme v priebehu týždňa skonzumovali. Vďaka každému!

Zlatica Lišková