Popoluška patrí medzi klasické rozprávky. Stretol sa s ňou pravdepodobne každý z nás - čítali nám ju - i dnes ju deťom čítajú, bola spracovaná divadelne i na plátne - ako kreslený, aj ako hraný film. Možno neuveríte, ale o Popoluške - samozrejme, nie pod týmto menom a pravdepodobne s trochu inou dejovou líniou - sa písalo už v starom Egypte, Ríme a v Číne, známa bola aj medzi Indiánmi! Podľa istého nemeckého vedca koluje po svete temer 400 variantov tejto rozprávky! Medzi najznámejšie patrí ten, ktorý napísal slávny francúzsky rozprávkar Charles Perrault a po ňom bratia Grimmovci.

Nuž a jeden z ďalších variantov vyšiel z pera mladých manželov Jánošových - absolventky réžie v Bratislave Katky Lesayovej Jánošovej a herca Michala Jánoša. Napísali ho pre divadelný tábor - alebo po novom: dielňu Divadla Vertigo pri CSSM - organizovanú v posledných rokoch pre našich gymnazistov, ale aj starších - a naopak, aj trochu mladších - teda pre tých, ktorí končia povinnú školskú dochádzku. Po ročnej prestávke, keď sme sa premiestnili do Modry - Harmónie, sa divadelná dielňa konala opäť v komplexe ev. diakonie Agape vo Svätom Jure, v dobre známom a milom prostredí, do ktorého sa vždy radi vraciame a kde sme teraz pobudli od 10. do 16. júla.

Katka a Miško sa s našimi mladými divadelníkmi nestretli po prvý raz: pred niekoľkými rokmi spolu naskúšali v tábore predstavenie Peter Pan, potom Problémy s jazykom, Miško s mladým režisérom Antonom Korenčim Ezopove bájky a v minulom roku Miško v spomínanej Harmónii rozprávku Soľ nad zlato. Mimochodom, štyria z minuloročných účastníkov sa stretli aj teraz. V tomto roku manželia teda opäť siahli po rozprávke - samozrejme, nesmieme si predstavovať klasickú podobu príbehu. V našom predstavení Popolušku (trochu klasickú, trochu modernú, trochu inú...) skúša nemenovaná divadelná skupina. Jej členovia - šesť žien (dievčat) a dvaja muži (chlapci) - sú ľudia ako mnohí iní - túžia po sláve a uznaní, ale aj po láske, intrigujú, naháňajú sa za peniazmi, sú medzi nimi pokrytci, karieristi, ale aj ľudia skromní, zakríknutí, ktorí takisto túžia po uznaní - ale robia to potichu a jemne. Samotná hra v hre - Popoluška - už pripomína tú dobre známu verziu - je v nej macocha, dve sestry, upracovaná sirota, princ, víla a stratená topánka... Skúšku riadi agilná režisérka a zboku ju pozoruje slávna herečka, ktorá spočiatku účasť na hre odmietla... Text „svätojurskej“ Popolušky je vtipný, milý, nie najľahší, niektorým situáciám sa zasmejeme, niekedy sme dokonca dojatí, v každom prípade však dej sledujeme s úsmevom na tvári - možno aj kvôli samotnému faktu, že opäť vzniklo niečo dobré a prinášajúce radosť.

Počet účastníkov divadelnej dielne nie je vysoký, nemôžeme ho porovnávať s počtom žiakov v divadelných táboroch pre základné školy. Teraz predstavenie skúšalo osem mladých ľudí, z nich jeden, asistent vedúcich tábora, poslucháč réžie Ján Tomandl vlastne len vyplnil medzeru, ktorá nastala, keď sa jeden z prihlásených mládencov na poslednú chvíľu odhlásil... a zahral si: vílu. Katka a Miško tvrdia, že pracovať s takouto skupinou je ideálne, predsa len by bolo ešte ideálnejšie, keby sme - a do tretice použijem tento výraz - dielňu vedeli ideálne načasovať, čo však nie je pri množstve táborov a kurzov reálne. Aj teraz kolidovala s tradičným trojtýždenným kurzom slovenčiny v Modre... Nakoľko ide o nízky počet účastníkov, dovolím si ich vymenovať: okrem spomínaného Janka Tomandla Berta Kőrősiová zo Sarvaša („najstaršia“ účastníčka všetkých divadelných táborov pre staršiu vekovú kategóriu, o. i. študentka hereckej školy v békeščabianskom Jókaiho divadle), bývalí žiaci komlóšskej slovenskej školy Beáta Malyová, Atila Kovács a Melinda Zsingorová (účastníci mnohých táborov pre ZŠ), študentky budapeštianskeho slovenského gymnázia Katka Somogyiová (neuverili by ste, že ešte nehrala!) a Barbara Boldogová (dlhoročná účastníčka táborov pre ZŠ), a študentka békeščabianskeho slovenského gymnázia Kamila Zolvánová (v tábore pre gymnazistov bola po 3. raz).

Podľa Katky a Miška išlo o veľmi silnú a vyrovnanú skupinu, a to ako po jazykovej, tak i po hereckej stránke. No, nie že by bolo všetko išlo ako po masle, veď texty sa treba učiť, hoci aj na poslednú chvíľu a nie vždy si človek spomenie, dôležité je však to, že počas skúšania bola dobrá nálada, veľa smiechu a že tu panovala tvorivá atmosféra. Nepokazil ju ani občasný dážď, ani to, že Hradné slávnosti (a Shakespeare...) sa začali deň po našom odchode, ani občasné „fukoty“, veď to patrí k životu... Pri skúšaní opäť asistovala pani učiteľka Marta Dekrétová, ktorú poznáme aj ako jednu z vedúcich DDS sarvašskej slovenskej školy, na metódy manželov Jánošových boli zvedavé aj divadelníčky Miroslava Kovácsová z budapeštianskej a Anna Ondrejová z komlóšskej slovenskej školy.

Šesť dní ubehlo ako voda a my sme už chystali plagátik k premiére. Z hodiny na hodinu rástlo vzrušenie, a potom už: posledná skúška, posledný nádych a výdych, nádvorie komplexu zaplnilo niekoľko domácich, niekoľko známych, niekoľko Svätojurčanov, ale zaplnilo ho predovšetkým DIVADLO, radosť mladých hercov a potlesk... potlesk.

A ja už začínam premýšľať o tom, ako to len urobiť, aby som splnila prianie svojich mladých priateľov: aby na budúci rok bola dielňa dvojtýždňová. Alebo ASPOŇ desaťdňová.

(do)