O tom, že umenie prispieva k vývoju dieťaťa sa môžeme dočítať v rôznych štúdiách. Avšak je ťažké ho uplatniť v každodennom živote. Práve preto je dobrá iniciatíva békeščabianskej slovenskej materskej školy, v ktorej funguje krúžok výtvarného umenia vedený Miklósom Zoltánom Bajim. Ako v jednom rozhovore známy čabiansky umelec povedal, nápad uskutočniť krúžok malých maliarov vznikol v škôlke a on sa k nemu rád pridal – a nielen preto, že inštitúciu navštevuje aj jeho dieťa.

Podľa neho deti od narodenia sa pozerajú na svet zvedavými očami, avšak tento údiv po čase stratia. „Ako človek rastie, čoraz ťažšie si vie zachovať to, aby lesk jeho ducha sa objavil bez rôznych hraníc,“ hovorí umelec, ktorý už druhý rok vedie krúžok. Najlepšie mu padne nielen to, že počet záujemcov je nad 20, ale aj to, že deti sa do krúžku vracajú aj zo školy. V rozhovore ďalej spomenul, že vďaka maľovaniu sa deti otvoria, a rozprúdi sa ich fantázia.

Názov krúžku je tiež trefný: pomenovali ho po známom kreslenom seriáli Šmolkovia. Veru, malí maliari majú veľa spoločného s modrými trpaslíkmi. A to nielen záľubu vo fígľoch, ale aj v kreativite. Z najlepších prác usporadúvajú dvakrát do roka výstavy. Zimnú otvorili počas 18. slovenského týždňa békeščabianskej slovenskej školy.

Päťdesiatroční šmolkovia

Hoci šmolkovia existovali už od konca päťdesiatych rokov, my ich poznáme hlavne zo slávnej série štúdia kreslených filmov Hanna-Barbera z rokov 1981-1990. Celosvetovú slávu im zabezpečila teda až americká interpretácia.

Šmolkovia sa „narodili“ v roku 1958. Predstavovali vtedy vedľajšie postavičky v komikse Johan a Šibal. Ich autorom bol známy belgický animátor Pierre Culliford, ktorého od detstva fascinovali trpaslíci. V 60. rokoch sa belasí trpaslíci s bielymi čiapočkami a nohavičkami stali protagonistami série krátkych animovaných filmov a rast ich popularity bol nezastaviteľný. Povestná modrá farba ich telíčok je výsledkom čírej náhody. Aby svojím vzhľadom pôsobili čo najmenej ľudsky, namočil ich pán Culliford do belasej farby.

Pod rovnakými bielymi čiapočkami a modrými telíčkami sa ukrývajú najrôznejšie vlastnosti a povahy, podľa ktorých majú aj pamätné mená - Mudrák, Dudroš, Silák, Fešák, Spachtoš, Babrák, Maliar a tak ďalej.

Väčšina z nich má 100 rokov - samozrejme, okrem Tatka Šmolka a pár mladých šmoliatok. A tiež Dedka Šmolka, ktorý sa tu občas mihne. Svoje príbytky stavajú v hubách alebo kameňoch, kde vedú veselý a bezstarostný život. Najradšej by vyhrávali a tancovali. Ľudia ich osadu nikdy nenájdu - pravda, až na Gargamela, ktorý tuší, že nečistými čarami alebo trikmi by sa ochranná mágia Tatka Šmolka dala nejako obísť. To, ako nakoniec vždy dostane po tom jeho krivom nose s bradavicou, je pointou každého dielu seriálu.

Ešte komickejší je pôvod ich zvláštneho mena. Majitelia práv na tento seriál požadovali, aby sa jeho názov prekladal tak, aby sa čo najviac podobal originálu Schtroumpf. Dnes už existuje viac ako 25 variantov. V čase keď zaznamenali svoj hviezdny nástup, objavili sa na pultoch obchodov prvé potravinárske výrobky so šmolkami na obale. Prvým produktom boli balíčky cereálií. Dodnes hrá obchod dôležitú úlohu. Najväčší úspech však v histórii zaznamenali ich plastikové figúrky. Vyše 400 šmolkov predstavuje najväčšiu zbierku figúrok na svete. Dodnes sa predali milióny CD s nahrávkami pesničiek zo seriálu.

Pierre Culliford zomrel v roku 1993 vo veku 64 rokov. Dnes vedie záležitosti týkajúce sa šmolkov jeho syn, architekt Thierry Culliford spolu s ďalšími 16 spolupracovníkmi. Zdá sa, že šmolkovia nepoznajú čas. Deti aj dospelí ich milujú vyše 50 rokov a len čas preverí ich popularitu.

(ef)

Foto: hir6.hu