Tretí februárový týždeň odštartoval v budapeštianskej slovenskej škole veľkolepým fašiangovým plesom nižších ročníkov inštitúcie. Pred obecenstvom mašírovali v aule školy postupne všetky štyri ročníky a predviedli krátky tanečný program.

Prváci sa prezentovali tancom zajačikov, druháci si zakrepčili odetí za šmolkov, tancujúce tučniaky v ďalšom vystúpení boli v skutočnosti tretiaci a na záver zatancovali kankán žiaci najvyššieho nižšieho ročníka – odetí za bosorky. Choreografie nacvičené učiteľkou tanca Evou Szilágyiovou Šubovou zožali veľký potlesk. Nálada však gradovala vďaka kultúrnemu programu, o ktorý sa spoločne postarali žiaci tretieho a štvrtého ročníka. Deti oživili ľudovú hru „pochovávanie basy“, ktorej základným motívom je zákaz zábav počas nadchádzajúceho pôstu po fašiangovom období. Napriek tomu, že pohrebný sprievod pozostával z polotučniakov a bosoriek, bol naozaj autentický, rovnako ako plač nad hrobom, či „dojímavý“ obrad rozlúčky. Zlatým klincom programu bolo, keď počas smútočného pochodu kňaz oprskal obecenstvo i porotu do vody namočenou toaletnou kefou. Spôsobilo to veľký rozruch, aulou znel smiech, v očiach väčšiny detí iskrila nefalšovaná radosť, v prípade menej uvoľnených pováh nádej, že kefu predtým nepoužili na svoj pôvodný účel.

Po technickej prestávke, počas ktorej sa deti prezliekali, nasledoval najočakávanejší bod programu – predstavenie masiek obecenstvu i porote. Bez nároku na úplnosť spomeniem enta, kovboja, miňona, nindžu, policajtku, repera, upratovačku, vílu, alebo napríklad kolportéra, ktorý počas svojej promenády rozdával deťom Ľudové noviny! Nedá mi nespomenúť ani kuriózny moment, keď maske „creeper“ z populárnej počítačovej hry Minecraft, keďže nejestvoval iný otvor, strkali mikrofón do oka, aby dieťa v jeho útrobách mohlo svoju masku verbálne predstaviť.

Po prezentácii masiek nasledovala ďalšia technická prestávka, počas ktorej porota pripravila svoj ortieľ. Deti ju strávili spoločnou hrou: postavili sa dokola a podávali si čapicu. Z reproduktorov znela hudba, ktorá v nepravidelných intervaloch stíchla. Žiak, ktorý mal v tom momente čapicu na hlave, z hry vypadol. Víťazom sa, pochopiteľne, stal súťažiaci, ktorého čapica zakaždým obišla, až kým neostal v hre sám.

Kým deti dohrali, aj porota ukončila svoju prácu a riaditeľka inštitúcie Júlia Szabová Marloková vyhlásila výsledky. Ako povedala, každá jedna maska bola výnimočná, vďaka preto patrí všetkým deťom za ich skvelé nápady i rodičom za ich realizáciu. Žiaľ, jednotlivo bolo možné oceniť iba po štyri deti z každej triedy, avšak každá trieda dostala aj po jednej torte, lebo si ju naozaj všetci zaslúžili.

Kto si myslí, že náladu sa po tomto všetkom už nedalo stupňovať, je na omyle. Po „oficiálnejšom“ programe z detí opadli akékoľvek zábrany a počas losovania tomboly decibely v aule postupne narastali. Cez dvere školy som sa vykrádal s jasným presvedčením, že počas záverečnej diskotéky párty naplno vypukne, čo by sluch takého „starca“ ako ja, už nemusel zvládnuť bez poškodenia. Bol to zážitok.

Zlatko Papuček

Foto: autor