Dielňa slovenských citaristov z okolia Békešskej Čaby v Pósteleku

Slovenskí citaristi z okolia Békešskej Čaby sa 26. júna pobrali na Póstelek. Mladí muzikanti sa totiž rozhodli stráviť 5 dní ďaleko od rušnej civilizácie a šíriť svoje hudobné znalosti v lone prírody.

Póstelek sa rozprestiera medzi lokalitami Békešská Čaba, Gyula a Gerla, asi v trojkilometrovej diaľke na severovýchod od stolice župy. Sútok Čierneho a Bieleho Kereša sa nachádza 12 km od Pósteleku. Oblasť dostala názov pravdepodobne po istom Pavlovi, ktorý tu mal pozemok. „Pós“ je totiž zdrobnenina krstného mena Pavol. Totožný názov má aj obec v Zadunajsku, okolo lokality Kaposfő, ktorá bola v stredoveku dedinou, jej názov zapísali v rokoch 1483 a 1485 v tvaroch Poosthelek a Postheleke.

Póstelek v Békešskej župe v XIX. storočí bol súčasťou majetku Wenckheimovcov. R. 1874 gróf Károly Wenckheim založil samostatnú dedinu pod názvom Gerla-Póstelek v pustatine na východnej časti majetku. Po povodni v r. 1888 dedina celkom zanikla. Oblasť pripojili k obci Doboz. Kaštieľ vybudovali v Pósteleku v rokoch 1906 až 1909. Po roku 1945 kaštieľ vydrancovali. Najmladší a jeden z najkrajších kaštieľov má už len ruiny. Od r. 2000 ruiny postupne upravili a park okolo kaštieľa dali do poriadku. Pre danosti jeho prostredia miestny obyvatelia často chodia na výlet do výnimočne krásneho lesného parku Póstelek, ktorý pripomína minulosť a šíri pokoj.

17-členná skupina citaristov z Békešskej Čaby, Veľkého Bánhedeša, Poľného Berinčoka a Čabasabady sa ubytovala v budove bývalej hájovne, ktorá bola predtým malým kostolom neďaleko od kaštieľa Wenckheimovcov. Citaristov sprevádzali 15-ročná citaristka Daniela Kešjárová a autorka tohto článku. Po večeroch viedla remeselnícku dielňu aj v tomto roku Alžbeta Liptáková – Böbe néni.

Hudobný kurz prebiehal v nezvyčajnom prostredí, s nezvyčajnými zážitkami. Predpoludním, v prestávkach cvičení, deti behali k plotu blízkeho mini zooparku, aby pohladkali srnce. Popoludní, keď mali väčšiu pauzu, trénovali v detskom dobrodružnom parku. Dráha je umiestnená vo výške asi 80 cm nad zemou, na kmeňoch obrovských stromov. Deti sa cez laná, brvná, siete pripevnené k stromom dostali z jednej podesty k ďalšej a tým prekonali celú trasu. Niektorí používali aj ochranné lano a tvrdý, bezpečnostný klobúk. Strávili v parku viac ako hodinu, vo vytržení prešli dráhu aj viac ráz. Keď sa im to zunovalo, vybrali sa na prechádzku v parku okolo ruín kaštieľa. Pri jazierku malým prievozom preplávali na ostrovček a späť, potom obdivovali obrovské stromy a ruiny kaštieľa.

Pomocou inštruktážnych tabúľ umiestnených v parku sa dozvedeli veľa informácií o kaštieli a jeho majiteľoch, o hospodárení v bývalom panstve, ako aj o botanických zaujímavostiach parku.

Dozvedeli sa, že Frigyes Wenckheim dal vybudovať kaštieľ ako veno svojej dcére Krisztine (1874-1970). Grófka žila na 3000-jutrovom majetku so svojím mužom grófom Antonom Széchenyim a spoločnými deťmi (Antoniette -1896, Ilona -1898, Ferenc -1901, Károly 1902). Otec zomrel skoro, ale grófska rodina tu žila do jesene roku 1944. Anton Séchenyi bol vnukom Ľudovíta Széchenyiho, staršieho brata Štefana Széchenyiho. Vzdelaním bol ekonómom, ako výborný odborník sa tešil všeobecnej úcte. Viedol majetok v Pósteleku, kde vytvoril konzerváreň, ktorá stojí dodnes. Gróf dal zasadiť okolo nej ovocný sad. Inovátorské gény zdedil aj Anton Széchenyi. Ešte aj dnes by sa mohli využívať praktiky používané pri údržbe kaštieľa v oblasti budovania záhrady, polievania a vôbec hospodárenia s vodou. Mohli by sme napísať štúdiu o zužitkúvaní nadbytočnej vody jazera v záhrade, o úlohe odtokového kanála, o zbieraní dažďovej vody zo strechy kaštieľa - ktorá je veľká ako futbalové ihrisko - a o využití pozbieranej vody. Dôležitým prostriedkom každodenného hospodárskeho života v Pósteleku bolo takzvané „lóré”. Bola to úzkorozchodná železničná trať, ktorá spájala hospodárske jednotky – majeri – gazdovstva. Vozy ťahali na trati kone. Aj trojpodlažný kaštieľ bol vybavený modernou technikou. V budove so 72 miestnosťami bolo elektrické a plynové osvetlenie, vodovod, kúpeľne s vaňami a anglické toalety. Spoločenské miestnosti vykurovali teplým vzduchom, ktorý viedli fúkaním do priehlbín múrov. Podlaha v každej obývacej miestnosti bola parketová.

Hneď na prvý deň sa dostali mladí citaristi k informácii, že gróf Anton Széchenyi je pochovaný asi kilometer od kaštieľa. Rozhodli sa nájsť jeho hrob. Po dlhom hľadaní - na štvrtý deň ich pobytu v Pósteleku - našli náhrobný kameň pri lesnom chodníku na jednom burinou zarastenom tzv. kumánskom pahorku (kurgáne). Týmto sa stal tohoročný citarový kurz aj ozajstnou orientačnou túrou v prírode, ktorá sa skončila dlho očakávaným úspechom.

Ale týmto sa neskončil rad príjemných a zaujímavých zážitkov našich dolnozemských slovenských citaristov. Účastníci kurzu sa stravovali v hostinci Mókus, v budove, ktorá patrila kedysi ku kaštieľu: bola bytom hlavného správcu panského majetku. K čárde patria dnes aj budovy bývalej panskej maštale a bytov pre čeľadníkov, záhradníka, krajčírky a hájnika. V hostinci dostali naši hudobníci tradičné domáce jedlá z regiónu Békešskej Čaby a jej okolia.

Milým prekvapením bolo, keď sám riaditeľ čárdy Martin Vozár zahral deťom k večeri na harmonike. Zazneli samozrejme slovenské ľudové piesne z jeho rodiska, z Kétšoproňu. Neskôr zase deti zahrali v čárde hosťom z Kétšoproňu a z Moravy, ktorí v ten večer navštívili hostinec v Pósteleku. Keď zazneli piesne Prší, prší..., a Dínom, dánom..., veselo sa pripojili k spevu aj Moravania a Šoprončania. Deti vyskúšali, ako sa dá využiť kultúra dolnozemských Slovákov na prospech turistickej príťažlivosti.

Záverečný program tábora bol tiež atrakciou, keď naši citaristi predniesli piesne, ktoré sa naučili na kurze v Gyule, počas folklórneho festivalu pod názvom Zástup v kerešskom údolí.

Ildika Očovská

Foto: autorka, internet