Tradičný divadelný tábor v Bystrej

Áno, opäť v Bystrej. Od 22. do 28. júna, týždeň po skončení školského roka, ako obyčajne. Len 3 km od lyžiarskeho strediska Tále a asi 12 km pod Chopkom. Opäť v Bystrej, už po piaty raz. Pre niekoho – tento rok pre väčšinu – nový priestor, pre niektorých – tento rok menšinu – staré známe prostredie, trojposchodová budova, dlhé chodby, priestranná jedáleň, galéria, kde sa väčšinou telefonuje a skypuje, nafúknutý bazén za budovou – pre nás v tomto roku úplne neaktuálny –, rozľahlý trávnik, kde sa dá kopať do lopty a vytriasť zo seba prebytočnú energiu, alebo naopak: nasať ju, veď na skúšky bude potrebná.

Opäť v Bystrej, kde sú úplne perfektné raňajky – sme síce na Slovensku, ale raňajky sú švédske – a nikto nič nenechá na tanieri, zoberie si len to, čo chce: dievčatá, najmä tie, ktoré si dávajú pozor na líniu, nejaké tie zdravé chrumky v mlieku, chlapci klobásku, praženicu. V hoteli Biela medvedica asi dobre vedia, ako na to: ráno sa treba poriadne najesť, potom si trošku oddýchnuť a napokon sa odhodlane a v dobrej nálade vybrať na skúšky.

K divadelnému táboru, ktorý od roku 2008 organizuje Divadlo Vertigo pri CSSM, neodmysliteľne patrí aj teta Elena Bakošová a ujo Belo, teda profesor Belo Felix. Zaujímavé predstavenia a všetko, čo k tomu patrí: pekný príbeh a pekné pesničky si pre nás vymýšľajú už od roku 1993! Bolo ich teda za tie roky neúrekom, aj tých predstavení, ale predovšetkým pesničiek, ktoré ujo Belo pre tábory skomponoval! Snažili sme sa ich spočítať, a jedno je isté: bolo ich vyše 100! V tomto roku sa k nim pridali našim deťom tiež dobre známe učiteľky Marta Dekrétová a Mária Mravíková zo Sarvaša. Štyria dospelí – štyria lektori – si v prvý večer podelili deti (alebo naopak?), ktoré vytvorili dve skupiny. Žiaci z piatich škôl, ktorí v tomto roku do tábora pricestovali z Budapešti, Slovenského Komlóša, Sarvaša, Kétšoproňu a z Gemelčičky v rumunskom Bihore, sa rozhodovali medzi predstavením U nás všetko v poriadku (tandem teta Elenka a ujo Belo) a Slávik („oprášenie“ víťazného predstavenia prehliadky Deti deťom v roku 2012, tandem teta Marta a teta Marika). Do Slávika, ktorý vznikol podľa veršovanej rozprávky Jánosa Aranya sa napokon dostali tí menší a menej skúsení, v predstavení U nás všetko v poriadku, ktoré vzniklo na motívy rozprávok Márie Ďuríčkovej a H. Ch. Andersena, skôr tí väčší a skúsenejší, najmä pokiaľ ide o dievčatá. Pri rozhodovaní im trochu pomohli sprevádzajúce učiteľky Miroslava Kovácsová, Anna Ondrejová, Margita Kmotriczová, Erika Szatmáriová a Erika Fajnorová.

Nuž, a začal sa kolobeh skúšok: predpoludním, popoludní. V predstavení tety Elenky a uja Bela sa sliepky bijú o kohútov a naopak, klebetia, sťažujú sa, flirtujú, rozmýšľajú o tom, že by sa mali vybrať do sveta, ale sú to len veľké slová, pretože napokon zostávajú na dvore a poslušne cupkajú za gazdinou. Slávik je zase sporom dvoch susediacich rodín, ktoré sa nevedia rozhodnúť, komu tento milý vtáčik spieva. Vec poženú až pred súd, ale hocako sa už sudca rozhodol, susedia sa pomeria a uznajú, že slávik spieva každému. Kiežby tomu bolo tak aj v živote!

Samozrejme, hocako ide o „odborný“ tábor, nesmie chýbať ani trochu zábavy pomimo. Okrem využívania voľného času na priestranstve okolo hotela, resp. peknej prechádzky do obchodu v dedine, to bola už tradičná návšteva bazéna v hoteli, ktorý susedí s Bielou medvedicou a predovšetkým výlet do lanového parku Tarzánia na Táloch. Tam si tí smelší (ale aj menej smelí, ktorí takto prekonali sami seba) vyskúšali, aké je to „letieť“ zo stromu na strom a vo výškach zdolávať prekážky, ktoré, priznajme si, vohnali niektorým aj slzičku do očí.... Bolo to 23 prekážok vo výške približne 5 až 7 metrov nad zemou. Avšak tá radosť potom! Ten pocit zadosťučinenia! Dokázal som to! Dokázala som to! Počasie v ten deň vyšlo a ešte zostalo aj trochu času na perfektné ihrisko pred hotelom Partizán, ktorému sa tí menší potešili možno ešte viac než lanovému parku.

Potom cesta pešo do Bielej medvedice, obed, trochu oddychu a poobede skúšky – veď na druhý deň má byť premiéra! A tak aj bolo. Nakoľko skupiny neskúšali v jednej budove, aj na predstavenia museli diváci („naše“ deti a zopár záujemcov) prejsť z hlavnej budovy do bočnej, prízemnej. A ako vždy: sústredenie, tréma, pri speve pohľady, upreté na „dirigentov“, potom už len úklony, úsmevy, potlesk, radosť. Niektorí neveriacky krútili hlavou: Toto sme stihli za päť dní? Večer zaslúžená torta, slávnostné ukončenie tábora, „prehliadka talentov“ Kto čo vie a vytúžená diskotéka, po ktorej sa veru nikomu nechcelo ísť naspäť do izieb, tobôž nie spať.

Na druhý deň ráno posledné výdatné raňajky, kufre nachystané, plač na krajíčku z nastávajúcej rozlúčky s kamarátmi. Autobus sa pohol, a už sme boli za hotelom, za prvou zákrutou, za dedinkou Bystrá, kedy sa viaceré z detí otočili a pozerali smerom k nášmu pomaly druhému letnému domovu. Biela medvedica nám opäť zakývala. Tak, ako to má vo zvyku každý rok.

(do)

Foto: autorka