Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) usporiadala v dňoch 20. až 26. júla Slovenskú mládežnícku akadémiu (SMA), ktorá sa uskutočnila už po druhý raz ako samostatný program, predtým bol sprievodným podujatím počas Dolnozemského pohára. Dejiskom týždňového podujatia, ako aj vlani, bol Mládežnícky tábor v Sarvaši.

Ak dovolíte, ukončím oficiálne štylizovanie. Atmosféru tohto úžasného a v radoch členov OSMM veľmi obľúbeného tábora sa nedá zachytiť takýmto štýlom písania. Preto si radšej prelistujte môj denník.

20.-21. júla

Autá naplno naložené: popri plavkách a uterákoch sa musí zmestiť aj kávovar, zástavy, gitara, klobásy… Hlavne klobásy, lebo slovenské podujatie sa bez nich nemôže zrealizovať. Po prvej ťažkej úlohe, aby sme nič dôležité nenechali doma, vybrali sme sa smerom na Sarvaš, kde nás mala čakať vedúca tamojšieho Mládežníckeho tábora. V aute rozoberáme vlaňajší tábor – máme obavy, že sa nám ten úspešný týždeň nepodarí prekonať a ani priblížiť k jeho atmosfére. Ako vieme, aj najlepšie filmy a knihy sa dajú pokaziť slabým pokračovaním.

Do posledných kilometrov sme nemali na ceste žiadnu prekážku – no presne pred dosiahnutím cieľa sa nám nejakým zázračným spôsobom podarilo zablúdiť. O dejisku akadémie treba vedieť, že leží uprostred Alžbetinho hája, tesne na nábreží mŕtveho ramena Kereša, mimo dosahu hemženia mesta a free wi-fi, a dohľadu aj tých najskúsenejších šoférov. Po telefonickej konzultácii sa pred našimi očami konečne objavili obrysy tábora. Všetky naše zlé pocity sa stali znenazdajky smiešnymi, hneď sme sa cítili ako doma.

Po ubytovaní sa, rozbalení a nakupovaní nasledovala duševná príprava a posledné úpravy v programe. A čakanie na účastníkov. V tomto roku sa prihlásilo takmer 30 mladých, väčšinou z Békešskej Čaby, Budapešti a Slovenského Komlóša. Boli medzi nimi gymnazisti, vysokoškoláci, ako aj pracujúci mladí ľudia. Ich príchod sme očakávali v stredu, dovtedy sme zariadili všetko, čo bolo potrebné na bezproblémový priebeh tábora.

22. júla

Konečne beží tábor v plnom prúde. Prvé skupiny sme privítali skoro popoludní, ostatní z ďalekých miest prišli trochu neskôr. Hneď sme rozdávali aj úlohy – varenie zemiakového paprikáša je predsa vážna tímová práca, v procese ktorej sme potrebovali od každého nejakú investíciu energie. V neposlednom rade bola to výborná príležitosť na zoznámenie sa. Aj prvé slzy vyhŕkli – ešte nie od dojatia, cibuľa bola ozaj štipľavá. Menšiemu problému sme čelili vtedy, keď sme prišli na to, že varechu sme po viacnásobnej kontrole balíkov zabudli doma. Našťastie náš vševedúci majster Pavle Kunovacnájde vždy vhodné riešenie, a za minútu vyhotovil miešací prostriedok z umelohmotných tanierov.

Hoci boli medzi nami skúsení kuchári, čas prípravy večere sme neodhadli správne, a na večerné divadelné predstavenie sme odišli s prázdnymi žalúdkami, kým Pavle strážil kotlík. Vodné divadlo, ktoré je jedinečnou kultúrnou inštitúciou v Maďarsku, nás odškodnilo. Galaprogram bývalých víťazov Celoštátnej súťaže pre sólo tanečníkov nakŕmil naše duše a o to lepšie nám padla večera pri táborovom ohni.

23. júla

Jednou z najmenej vďačných úloh pre vedúcu tábora je budenie. Väčšina vyliezla z postele na tretie vyzvanie, najťažšími prípadmi boli Filip a Marcel, ktorí spali tak hlboko, že pokojne by v ich izbe mohol zahrať celý symfonický orchester dvojhodinový koncert bez toho, aby ich zobudil. Nakoniec aj v nich zvíťazil hlad a sadli sme si k stolu.

Po raňajkách nasledovala ďalšia dávka kultúry. V Kultúrnom stredisku Petra Vajdu nás čakali pracovníci Cervinus Teátra, aby nám priblížili svoju činnosť a zaviedli do zákulisia. Viacerých očaril aj starý filmový projektor, ktorý stál hrdo vo vestibule, a na našu zvedavosť nám bývalý premietač ochotne vysvetlil, ako prebiehalo premietanie pred mnohými desaťročiami.

Popoludnie patrilo kreativite. Je prekvapujúce, ale každopádne potešujúce, že aj dnešnú mladú generáciu možno zaujať niekoľkými kúskami vlákna bez toho, aby odznela otázka: pozná niekto heslo wi-fi? Vyhotovili sme farebné náramky, ktoré zdobili ruky účastníkov počas celého tábora.

Večer sme mali vzácnu návštevu, pridala sa k nám predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, s ktorou sme sa rozprávali, medzi iným, aj o možnostiach štúdia na Slovensku.

24. júla

Piatkový deň bol dosť nabitý. Predpoludním sme opäť využili svoju kreativitu, tentoraz sme ju potrebovali vo forme kreatívneho myslenia. Šéfredaktorka Ľudových novín Eva Fábiánovápripravila úlohy pre naše mozgy. Po ťažkopádnom začiatku aj po slovensky menej hovoriaci sa zapojili do hry slovná reťaz, či do telefonickej hry. Najväčšou výzvou bolo nájsť najsurrealistickejšiu vec na území tábora, vyfotografovať ju a napísať k nej príbeh podľa daných pokynov.

Po obednej sieste nás pozvali predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Anna Frankováa učiteľka na základnej škole Zuzana Csicselyová Korbelyovádo oblastného domu, kde nám predviedli netradičnú hodinu národopisu. Najmladšej účastníčke tábora Daniele Kešjárovejsa tak zapáčila výroba tradičnej cestoviny, tzv. brdoviec, že nám dala námet na program na budúcoročný tábor.

Keďže medzi účastníkmi boli aj tanečníci, zaradili sme do programu výučbu ľudového tanca. Do tanca nás vyzval člen tanečného súboru Komlóš Milan Krčméri.

25. júla

Posledný tvorivý deň sa začal kreatívnou dielňou pod vedením predsedu OSMM Ondreja Kiszelya. Tohtoročnou témou boli startup podniky. Zadanie znelo tak, aby každá skupina čerpala z nášho slovenského sveta a z vybraného motívu vypracovala plán originálneho podnikania. Takto sa zrodil napríklad StrapN’Go, reťazec reštaurácií rýchleho občerstvenia, kde sa podávajú strapačky a iné slovenské jedlá do ruky, alebo zábavný podnik Téka, kde si môžete kúpiť pivo pomenované po O. Áchimovi a zatancovať si na najväčšie slovenské hity.

Popoludní sme využili podmienky tábora a horúce letné počasie, a zvyšok dňa sme strávili na brehu Kereša.

26. júla

Prišiel deň smutnej rozlúčky. Po rannom vyhodnotení podujatia si všetci zabalili veci a spomienky do kufra a rozlúčili sa na rok s druhým domovom.

Po tom, ako sme úspešne dorazili domov, čakala ma správa od jedného účastníka. Pripojím vám ju, lebo ako organizátorka tábora by som ho nemala hodnotiť, mohlo by to vyznieť trochu samoľúbo. Nech o úspešnosti tábora svedčia Tomášoveslová:

„Ahoj, spoluúčastníci. Chcel by som sa pekne poďakovať organizátorom tábora, že ma opäť pozvali na toto podujatie, ktoré mám veľmi rád. Nepatrím k slovenskej národnosti, ale ak sa stretnem s takými dobrými a milými ľuďmi, akými ste vy všetci, tak je mi cťou, že môžem patriť k tomuto kolektívu. Po týchto dňoch sedím doma sám, nevidím a nepočujem vás a cítim v sebe obrovskú prázdnotu. Veľmi som si vás obľúbil. Dávajte si na seba pozor, chcel by som sa so všetkými stretnúť aj o rok!”

Andrea Kiššová

Foto: autorka